Pokračovanie animovaného filmu o tučniakoch Happy Feet stavilo na jednoduchý príbeh a rafinovanú hru s popkultúrou.
Už film Happy Feet z roku 2006, hoci ocenený Oscarom, trpel značnými problémami v dramaturgii. Priniesol skvelý nápad spojiť populárnu hudbu s dokonalou digitálnou animáciou, ponúkol sympatických hrdinov i posolstvo o komplikovaných vzťahoch otcov a synov, no rozprávanie bolo neohrabané, ťarbavé a chvíľami násilné. Príbeh pokračovania je oveľa jednoduchší.
Recenzia / Film
Happy Feet 2
100 minút, USA-Austrália 2011
Réžia: George Miller
Kamera: David Dulac, David Peers
Výtvarník: David Nelson, Lopsie Schwartz
Hudba: John Powell
V slovenskom znení účinkujú: Juraj Kemka, Soňa Norisová, Anita Soul, Horja Popa, Hana Frídová, Miroslav Noga, Dušan Szabo, Štefan Kožka, Marcel Palonder a ďalší.
Premiéra: 19. januára 2012
Prostý, ale funguje
Žiadne posolstvá, nijaká psychoanalýza. Kolónia tučniakov uviazne v izolovanom údolí. Mumble so synčekom Erikom a ďalšími robia všetko pre to, aby ich zachránili.
V porovnaní s prvým filmom pôsobí dvojka ako odľahčená verzia pre materské školy. Lenže funguje!
Príbeh harmonicky a vyvážene plynie i bez scenáristických schválností a rušivých vplyvov, je plný pestrých farieb, veselých figúrok a pesničiek.
Deti predškolského veku sú fascinované a nahlas počas predstavenia hrdinom radia alebo ich vystríhajú – presne tak, ako kedysi v bábkovom divadle. A hoci film stojí na pop-music, celkom sa zaobíde bez zahltenia popkultúrnymi odkazmi. Len občas opustí Antarktídu či celú planétu, aby dospelým navodil pocit, že nejde len o veselú historku.
Hra s popkultúrou
V skutočnosti hrá režisér s poučeným dospelým divákom rafinovanú hru. Kontexty populárnej, ale aj vážnej hudby cieľavedome a hravo cituje, parafrázuje a vkladá do kontextov nových.
Ústrednou atrakciou nie je príbeh, posolstvo či digitálna animácia, ale využitie známej hudby v nových, prekvapivých vzťahoch a súvislostiach.
Nemenej dôležité – ak nie dôležitejšie – je hviezdne obsadenie hercov, ktorí postavy narozprávali a naspievali. Výsledkom je zábavná a radostná hra. No pre zahraničných distribútorov predstavuje Happy Feet 2 nezávideniahodnú výzvu. Jediný spôsob, ako jej čeliť so cťou, je nechať film v pôvodnom znení – a spraviť ho tak neprístupným pre deti, čo by bola komerčná samovražda.
Pokus o nemožné
Prekladatelia majú sťaženú úlohu, pretože na rozdiel od prvého filmu väčšina piesní, ktoré tu znejú, nemá českú ani slovenskú coververziu. No pre príbeh je ich text dôležitý, a tak ho treba preložiť, nech už ide o akýkoľvek hit v podaní ktorejkoľvek hviezdy. To znamená, že preklad oberie snímku o to najhodnotnejšie – pôvodné neupravované znenie.
Nič proti Soni Norisovej, Jurajovi Kemkovi, Miroslavovi Nogovi, Petrovi Sklárovi či Štefanovi Kožkovi, svoju prácu odviedli bravúrne. Nie je ich chybou, že Pink, Robin Williams, Elijah Wood, Brad Pitt a Matt Damon sú predsa len iná liga. Ani to, že sila použitých pesničiek väzí práve v pôvodnom znení a preložiť ich nie je možné, nehľadiac na presný kontext.
Dabing z diela, určeného rovnako veľkým i malým divákom, spravil rozprávku pre deti.
Slovenský divák sa dostáva do paradoxnej situácie, keď platí nemalé vstupné za film s technicky dokonale realizovaným dabingom, ale vidí vlastne úplne iný film ako americké publikum.
Preto by sa žiadalo sprístupniť aspoň pre dospelých film aj v origináli. V čase digitálnej distribúcie by to nemal byť neprekonateľný problém.
