Pavla Sceranková nie je v domácom ani v českom prostredí neznáma. Pamätať si ju môžete napríklad ako finalistku Ceny Oskára Čepana v roku 2010. Teraz vytvorila pre Project Room – jednu miestnosť vyhradenú mladým autorom v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka, výstavu s názvom Nahlas.
Sceranková sa vo svojej tvorbe venuje prevažne objektom a videu, ktoré spája téma ľudskej pamäti a prežívania. Primárne vychádza z vlastných skúseností, no zamýšľa sa aj nad otázkami charakteru spomienok, či (ne)možnosti dokonale vyjadriť (slovom alebo obrazom) vlastné vnútorné prežívanie sveta.
Výstava Nahlas, ktorej kurátorkou je Nina Vrbanová, vznikla v rámci novej dramaturgie Project Room. Skladá sa z viacerých menších objektov, ktoré tvoria natoľko súdržný celok, že vlastne možno hovoriť o jedinom diele – priestorovej inštalácii. Ide o bežné predmety používané takmer v každej domácnosti (vysávač, šijací stroj, varná kanvica a pod.), ktorým Sceranková vdychuje nový, prekvapivý život. Veci strácajú svoju praktickú funkciu, aby mohli prevziať úlohu stelesnenej spomienky či zážitku.
Zoči-voči jednotlivým objektom zažívame akési zvláštne vyvedenie z rovnováhy. Očakávaný poriadok sveta je narušený. Vysávač skrýva zrkadlový kaleidoskop (na snímke dole), kanvica pomocou vodnej pary píše na sklo, a šijací stroj namiesto toho, aby šil, myká kľučkou od dverí.
Priestor inštalácie tak evokuje Alicinu krajinu zázrakov, kde si fľaša suverénne pripne taniere ako krídla a na vidličkách sa prechádza po stole. A naozaj, tak ako sa Lewis Carrol pokúša verbálne vyjadriť svet sna, Sceranková sa usiluje o vizualizáciu spomienok a vnímania vecí.
Vďaka výstave Nahlas sa potvrdzuje, že pozitivisticky chápaný svet je vlastne len povrchom predmetov a javov, zatiaľ čo osobné prežívanie odhaľuje ich skrytú, netušenú hĺbku.
1400 wattov, 2011, pohľad do vnútra objektu
Autor: Alexandra Tamásová
