Činohra Slovenského národného divadla uviedla hru Kvarteto. Zišla sa v nej výnimočná zostava herečiek a hercov.
Starnúci umelci sú témou viacerých divadelných hier už preto, že u známych ľudí je rozdiel medzi ich dávnou slávou a zabudnutím v penzii ešte výraznejší ako u bežných smrteľníkov. Ničenie talentu valcom staroby je však univerzálnou ľudskou traumou.
Recenzia / Divadlo
Ronald Harwood: Kvarteto
Preklad: Danica Haláková
Dramaturgia: Peter Pavlac
Scéna a kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Peter Mankovecký
Réžia a úprava: Emil Horváth
Hrajú: Mária Kráľovičová/Eva Krížiková, Marián Geišberg, Emil Horváth, Božidara Turzonovová/Emília Vášáryová
Premiéra: Činohra SND, 21. a 22. január 2012
Čo je aktuálnejšie?
Pred dvoma rokmi uviedol režisér Emil Horváth na scéne SND príbeh bývalých kabaretných hviezd. Zlatí chlapci však nezopakovali divácky úspech prvého uvedenia tejto hry v SND v roku 1974.
Kvarteto sa témou tomuto titulu až priveľmi podobá. Činohra sa téme staroby mala venovať pôvodnou hrou, nakoniec dostal prednosť britský dramatik Ronald Harwood, autor oscarových scenárov Pianista, Garderobier či Skafander a motýľ.
Jeho Kvarteto sa hralo aj na londýnskom West Ende a Dustin Hoffmann podľa neho pripravuje film. Ide však skôr o hru pre vďačné regionálne obecenstvo ako o šokujúci, spoločensky angažovaný koncept. Hoci, čo je dnes aktuálnejšie ako starnutie?
Urobme si zábavu
Kvarteto nás pozýva do luxusného domova pre starnúcich operných spevákov. Sú „zlatí“ – prenesene aj reálne. Osadenstvo ústavu sa totiž vo vízii scénografa Petra Čaneckého pohybuje v zlatistých županoch – symbol degradácie i unifikácie zabalenej do pozlátka. Je to elegantné, ale trochu málo autentické rozhodnutie. Aj pri záverečných historických kostýmoch z Rigoletta stavil výtvarník na paródiu a efektnosť. Rozhodnutie vysunúť akcie čo najviac k divákom bolo šťastné, bez divadelného účelu však zostali niektoré prvky scény, napríklad hotelové vozíky a kufre.
Príbeh je jednoduchý. Štyria bývalí kolegovia z divadla sa nedobrovoľne stretávajú v domove dôchodcov. Hoci sa spočiatku urputne bránia prijatiu smutnej reality, nakoniec sa rozhodnú urobiť si zo zvyšku života zábavu.
Rodené hviezdy
Harwood nehovorí o starobe nič nové, ale vyslovuje to pomerne otvorene. Ak by jeho text neinterpretovali vynikajúci herci, mohol by dopadnúť aj trápne. Naše protagonistky sú však rodené dámy, Emília Vášáryová i Božidara Turzonovová už v minulosti operné hviezdy stvárnili. Aj v tejto postave zostáva Turzonovová suverénnou osobnosťou, ktorá si svoju prirodzenú autoritu uchováva bez ohľadu na okolnosti.
Mária Kráľovičová (v alternácii s Evou Krížikovou) mala v popise charakteru jej Cissy detinskosť, ktorú si aj užívala. Marián Geišberg sa ako Reggie s postupom hry dostáva stále do väčšej hereckej sily. Emil Horváth si pre seba ponechal vďačný post zabávača miestnej scény Wilfiho.
Režisér nemal z pozície účinkujúceho možno žiadaný odstup, scénických prekvapení nie je veľa, kumulujú sa skôr na záver. Ten však dojme možno až priveľmi morbídnym spôsobom. Posolstvo hry o potrebe citu v umení sa naplnilo.
Táto produkcia sa zrejme nestane kultovou pre tínedžerov, najmä v druhej časti si však herci svojho diváka – povedzme si úprimne, že tiež starnúceho – určite získajú svojou šarmantnou spontánnosťou.
Tri účinkujúce herečky, ktoré tento rok čakajú významné životné jubileá, by si nezaslúžili, aby sa z Kvarteta stala len povinná pocta ich talentu.
