Matt King počíta dni, odkedy jeho manželka zostala v kóme, bez slov a bez pohybu. V skutočnosti sa s ňou poriadne nerozprával už mesiace, ani keď bola doma a zdravá. Teraz plánuje kúpiť dom vo Francúzsku, alebo cestovať po svete, a začať novú éru v ich vzťahu. Ale kým takto sedí zasnívaný pri jej posteli, lekári mu chystajú na podpis zluvu o darovaní orgánov.
Tak veľmi je mimo.
Za túto úlohu dostal minulý týždeň George Clooney Zlatý glóbus pre najlepšieho herca v dráme. A naozaj, musela to byť aj preňho zaujímavá postava. Hoci jej prepožičal svoju tvár, skoro nič iné jej už zo seba nedaroval.
Niežeby sa Clooney doteraz nevedel pri hraní oddeliť od vlastnej osobnosti a že až vo filme Deti moje sa mu to podarilo. Tu však výrazne menej používa gestá, ktoré mu pomohli vytvoriť imidž herca plného šarmu a sebavedomia. A mohol teda presvedčivejšie zahrať muža, ktorému často chýba jedno aj druhé.
Pomôže 'hulič' trávy
Mohla by to byť groteskná postava, a do istej miery aj je. Tento muž nemá u dcér žiadnu autoritu a aj jeho kamaráti sa naňho pozerajú zhovievavo. Veď si ani nevšimol, že ho manželka podvádzala. A keď sa s tým chcel nejako vyrovnať, šiel si po radu k dcérinmu frajerovi, štrnásťročnému 'huličovi' trávy.
Lenže on celkom jasne vidí, v akej zúfalej, až smiešnej situácii sa ocitol, a aj sa s tým snaží inteligentne a dôstojne bojovať. S veľkým trápením sa napríklad pozerá na to, ako sa jeho mladšia dcéra bezstarostne kúpe v mori a rozmýšľa, kedy jej oznámi zdravotný stav jej matky, a navždy tak zničí bezpečnosť jej detstva.
Možno bol doteraz iba trápnym stroskotancom, ale už o tom vie.
Zvyšok nech je tajomstvo
Tento film nakrútil Alexander Payne sedem rokov po tom, čo mal v kinách oscarovú Bokovku. Bola to vážna komédia o kamarátoch v strednom veku. Jeden bol starý mládenec, druhý, evidentne ešte stále nevybúrený, mal týždeň pred svadbou. O tom, akí sú nemožní, keď príde reč na vzťahy, porozprával Payne s takou úprimnosťou a pôbavom, že sa s nimi dalo ľahko stotožniť.
Vo filme Deti moje zasa veľmi dobre vystihol samotu, ktorú prežívame pri veľkom smútku, pretože bolesť je neopísateľná a nedeliteľná, hoci sa týka všetkých rovnako. Pekne tiež opísal paradox, ktorý sa v ťažkých chvíľach stáva. Že keď sa človek len tak nezmyselne poneviera a trápi, deje sa v ňom čosi, za čo bude raz vďačný.
No a možno to je chyba.
Paynov film dostal Zlatý glóbus pre najlepšiu drámu, ale po Bokovke je to málo. V nej sa hrdinovia dopracovali k nádeji a zvyšok zostal tajomstvom.
Tu jeho hrdina dospel pri riešení svojho osobného života až idealisticky ďaleko. Takmer sa z neho stal citový superhrdina. A to už nie je také zaujímavé, ani také sympatické, ako keď bol mimo.
