Theodoros Angelopoulos nakrúcal politické filmy. Zahynul pri nakrúcaní, zrazila ho motorka.
Pred tromi rokmi sa v bratislavskom kine Charlie’s premietal jeho film Prach času, vcelku neúspešne. Tri dni za sebou sa na premietanie dostavili len dve osoby, a tak ho odmietli zahrať.
Grécky režisér Theodoros Angelopoulos bol filmovým klasikom, no možno divákov odrádzali jeho pomalé zábery a niekedy nie viac ako sto strihov za dve – tri hodiny. Mal 76 rokov. V utorok zomrel, zrazila ho motorka pri nakrúcaní nového filmu o kríze v Grécku.
Nechal sa vyhodiť
V šesťdesiatych rokoch ho presvedčili filmy francúzskej novej vlny, aby sa stal režisérom, čím nahneval rodinu, lebo sa vzdal právnickej kariéry. Jeho prvou zákazkou bol film o Vangelisovej prvej skupine The Forminx, mal ju spopularizovať pred americkým turné.
Grécky a americký producent sa však pohádali a film nakoniec nevznikol. „Američan si zbalil veci a odišiel,“ povedal Angelopoulos v rozhovore Mira Ulmana pre SME. „Grécky producent mal o film stále záujem, ale očakával čosi komerčnejšie, ako som mal na mysli ja. Chcel som z toho vycúvať, ale kamaráti mi poradili, aby som sa radšej nechal vyhodiť. Tak som teda šiel jeden záber aj štyridsaťdvakrát, aby som ho rozhýbal. Rozišli sme sa a za peniaze, čo som od neho dostal, som nakrútil prvý hraný film.“
Angelopoulos začal režírovať v čase, keď sa v Grécku dostala k moci diktatúra. Preto boli jeho filmy politické. Harvey Keitel povedal, že úloha, ktorú od neho dostal vo filme Odysseov pohľad (1995), bola jedna z najzaujímavejších, aké kedy zahral. S filmom Večnosť a deň zvíťazil v roku 1998 na festivale v Cannes.
Čo sa stane zajtra
So scenáristom Toninom Geurrom začal v roku 2004 pracovať na novej trilógii. Plačúca lúka bol film o prisťahovalcoch, vo filme Prach času (v tom, čo veľa ľudí v Bratislave nevidelo) hrá Willem Dafoe amerického režiséra, ktorý nakrúca film o svojich gréckych rodičoch.
Nehoda s motorkou sa mu stala pri nakrúcaní záverečného dielu trilógie, mala pracovný názov Neviditeľný svet. Angelopoulos o ňom rozprával aj pre SME, hoci vtedy ešte presne nevedel, že v ňom bude rozprávať o súčasnej gréckej kríze: „Ešte je skoro o tom hovoriť. Skôr, ako som si ujasnil ideu, mal som v hlave slovo zajtra. Nemyslím pritom len to, čo sa o zajtrajšku hovorí, ale to, čo sa zajtra naozaj stane. Pokúsim sa predstaviť budúcnosť. Možno. Možno.“
