Spisovateľka Monika Kompaníková: Čo strašné sa deje za oknami s muškátmi?

Mladá spisovateľka napísala najlepší román minulého roka.

Monika Kompaníková (1979)Spisovateľka. Narodila sa v Považskej Bystrici. Vyštudovala grafiku a maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2001 a 2003 získala ceny v súťaži Poviedka. Cenu Ivana Kraska za najlepší debut získala za knihu(Zdroj: Peter Žákovič)

Jej knihu vyhlásili najlepším slovenským románom minulého roka. Keď vlani Anasoft literu dostala mladá MONIKA KOMPANÍKOVÁ, bolo jasné, že toto ocenenie nezískala za zásluhy.

Získali ste najprestížnejšiu slovenskú literárnu cenu. Niečo sa zmenilo?

Práve predvčerom mi prišla ponuka na preklad z jedného londýnskeho nakladateľstva, predtým ešte z nemeckého a z českého. Všetko sa udialo za tri mesiace a ja sama som sa o knihu začala viac starať.

Ako sa kniha predáva?

Teraz sa predáva tretí náklad, spolu sa mohlo predať tritisíc kusov. Keď kniha dostala cenu a dva týždne sa nedala zohnať v kníhkupectvách, ľudia mi písali, pýtali sa, kde ju môžu kúpiť. Zháňali ju aj študenti slavistiky z Nemecka.

Nie je tritisíc kusov málo na víťaza Anasoft litery? Zaujíma vás marketing a to, čo bude s dokončeným románom?

Nemôžeme sa tváriť, že knihy sú čosi vznešené, čoho sa marketing netýka. Ak knihe venujem toľko času a energie, chcem, aby ju ľudia čítali. Predaj je zadosťučinením za dva a pol roka práce.

Keď vidím desiatky kníh v kníhkupectve medzi týždennými novinkami, je to trochu frustrujúce, no núti to k zamysleniu. Neverím, že dobrá kniha si čitateľa nájde sama. O knihu sa treba starať, na pulte musí byť viditeľná.

Čo pre to dokážete urobiť?

Chodím na čítačky, debaty, dávam rozhovory. Perfektným marketingovým nástrojom pre mňa ako matku doma s deťmi sú sociálne siete, Facebook používam najmä na reklamu knihy. So slovenskou povahou pri nakupovaní kníh sme tak trochu pragmaticky rátali aj pri obálke, ktorá je ružová, aby ju z diaľky bolo vidieť. Na druhej strane môže to byť mínus, stále je tu predsudok, že kniha v ružovej obálke musí byť „ženský“ román.

kompanasoft.jpg

Anasoft Litera 2011. Cenu za najlepší román udeľuje odborná porota, ktorá zo všetkých slovenských kníh vyberie desať finalistov a z nich víťaza. Foto - Peter Procházka

Knihy a trh

Debatu, prečo sa cenené umelecké knihy u nás málo predávajú, nedávno rozprúdil Rado Ondřejíček článkom v SME. Kým on za tým čiastočne vidí odpor autorov k marketingu, reakcie boli aj také, že médiá a propagácia sú cirkus nehodný spisovateľov, čo to myslia s umením vážne. Váš názor?

Nemá každý schopnosti a povahu robiť divadielko. Spisovateľ nie je herec, jeho úlohou je písať a premýšľať, nie robiť marketing. Ten je úlohou vydavateľa. Ani ja nepôjdem do Smotánky, nemám na to povahu.

Smotánku však od autorov ani nikto nežiadal. Nešlo o masových čitateľov, skôr o akúsi strednú vrstvu, čo má záujem o kvalitné knihy, iba sa o nich málokto usiluje.

To si nemyslím. Mnohí autori pre to robia maximum, ale možnosti sú obmedzené. Keď si zapnete správy, po každom spravodajstve ide počasie a šport, nikde však nie je pravidelná kultúrna rubrika, lebo kultúra údajne nikoho nezaujíma. Takže toho mediálneho priestoru je minimum a do toho minima musíte zmestiť aj divadlo, aj hudbu, aj literatúru, svetovú, slovenskú...

Ale nakoniec, ak niekto má záujem čítať slovenskú súčasnú literatúru, stačí sa spýtať v lepšom kníhkupectve. Asi je to skôr otázka nejakej nedôvery, bariéry.

Zmierili ste sa s písaním, ktoré vás neuživí?

Asi. Na Slovensku sa len niekoľko spisovateľov uživí na plný úväzok, čo znamená, písať za rok niekoľko kníh a predávať ich v desaťtisícoch. Možno aj ja by som dokázala napísať knihu, aby sa jej sa predalo tridsaťpäťtisíc kusov. Musela by som si vybrať správnu tému – mafiu alebo neveru – a urobiť okolo mediálnu bublinu. Ale to ťažko, keďže ja viem písať len o tom, čo ma bytostne zaujíma, nie o tom, čo sa ľahko číta a dobre predáva.

Kým v Česku nie je výnimkou suverénny debut v rozsahu štyristo strán, prvé knihy slovenských autorov bývajú opatrné útle knižky. Prečo?

U nás čitatelia a kritici berú debutové knihy s akousi rezervou, vravia si: Počkajme, uvidíme, čo z toho bude. Možno keby som Piatu loď napísala ako prvú, tak žiadnu cenu nedostane a všetci budú čakať na druhú či tretiu knihu. Akoby závistlivosť v slovenskej povahe bránila prijať knihu bez výhrad. Zobrať ju, komplet aká je, a priznať, že je dobrá.

Čo vám chýba v slovenských knihách?

Obyčajné, nie veľmi cool témy, o ktorých sa miliónkrát písalo. Láska, rodina, deti. Žiadna mafia, drogové kartely, módne techno, hipisácke vzťahy, ale normálne príbehy, ktoré by mohol žiť ktokoľvek z nás. Esejistických kníh už bolo napísaných dosť.

Podľa čoho si vyberáte, čo čítate?

Dám na odporučenia a veľa kníh dostávam do daru. Od Kornela Földváriho mám zásobu detektívok. Naposledy som si kúpila knihu Petry Soukupovej, pretože viem, že je to mne podobná česká autorka, a Veľký dom Nicole Kraussovej, ktorej predchádzajúcu knihu som si kúpila vďaka dobrej recenzii.

A iste, miliarda kníh mi uniká. Potrebovala by som miliardu rokov, aby som prečítala všetko, čo chcem.

komppunk.jpg

Punkové obdobie študentky strednej školy sklárskej v obci Lednické Rovne, 1995

Rodina nie je všetko

Svet vašej knihy je nemilosrdný a krutý, akoby ani neboli možné zdravé ľudské vzťahy. Deti sú narušené, zneužívané, nepochopené, ich rodičia sú nezrelí, sebeckí alebo beznádejní alkoholici. Tak vidíte svet?

Knihu som písala, keď sme žili na sídlisku pri dimitrovke a asi sme mali „šťastie“ na susedov. Zo šiestich rodín okolo fungovali možno dve vrátane našej. V takom malom priestore bolo toho asociálneho akosi priveľa. Mnohé vzťahy sa navonok javia v poriadku, ale môžu byť prázdne a kruté.

Podobnú silnú skúsenosť mám z rómskych osád.

Čo ste tam robili?

V rámci terénneho výskumu vtedy sociologičky Ivety Radičovej sme so sestrou prešli krížom Slovenskom vrátane dedín, kam sa občan pracujúci v kancelárii bežne neodstane. To, čo sme videli, bola hrôza.

Deti s nožičkami obhryzenými od potkanov, ktoré spávajú v chatrči na zemi, ročné batoľa hrajúce sa so zajačou hlavou namiesto hrkálky – to všetko na Slovensku v 21. storočí! Nič v mojom živote nevymaže tuto skúsenosť.

Videla som toľko zlého, že keď sa odvtedy niekomu pozriem do okna, už si hneď predstavujem, čo strašné sa tam odohráva za oknami s muškátmi. Možno je to moja deformácia a skutočnosť je menej krutá, no tieto moje skúsenosti čiastočne vysvetľujú, prečo píšem, ako píšem.

kompskola.jpg

Vy najmä opisujete, ako sa zlo reťazí z generácie na generáciu.

To, čo zažívame v ranom detstve, nedokážeme ovplyvniť a prenášame to do dospelosti, potom na deti, tie zase na svoje deti. Nie vždy platí, že kto má otca a mamu, ten má krásne detstvo. A nie vždy je kompletná rodina útočiskom.

Dá sa z toho vymaniť?

Myslím, že nie. Ak idete do hĺbky, v rodine je kadečo nejasné. Nedokážem napríklad povedať, že rozvod rodičov je pre deti jednoznačne zlé východisko. Isté je, že na Slovensku je veľa materiálu na desivé rodinné príbehy.

Možno preto o vás Ján Štrasser povedal, že "ste také smutné dievča".

Neviem, prečo to o mne hovoria. Keď sa Dušana Dušeka pýtali, prečo píše o pekných láskavých vzťahoch, vravel, že od tých ostatných uteká a utešuje sa, že o nich napíšu iní. Tak ja sa v tom marazme čvachtám.

Ste z Považia. Ako si spomínate na detstvo?

Vyrastala som v Považskej Bystrici. V polovici deväťdesiatych rokov, keď som mala pätnásť, tam fungovala napríklad anarchistická a hardcorová scéna.

So sestrou sme chodievali na koncerty a dokonca sme vydávali samizdat. Mal dobrú, na kolene lepenú grafiku, kamarát ho xeroxoval v Novom Meste nad Váhom a na rozdiel od ostatných anarchistických tlačovín obsahoval články o literatúre, čo bol asi dôvod, že sa dobre predával.

Dokonca nás vďaka tomu skinhedi zaradili na akýsi zoznam nepriateľských osôb, vraj sme na ňom dodnes. Celé to bol pubertálny exces, nevedela som, čo znamená anarchia, ľavica, pravica.

Teraz žijete v Pezinku.

Pezinok je skvelé malé mesto obklopené viniciam, kde sú ľudia ukotvení vinárskou tradíciou, nechýba kompletná infraštruktúra a vo vzduchu cítiť akýsi optimizmus. Ten mi inde chýba.

kompdeti.jpg

Dospelí deťom nerozumejú

Lenže v knihách opisujete mesto, aj dedinu, z pohľadu dieťaťa ako rovnako nepriateľské prostredie. Prečo?

Podľa mňa práve toto je pohľad dospelých. Deti to tak nevidia, lebo nič iné nepoznajú a to, čo poznajú, je pre ne prirodzené. Podobne dieťa má najradšej svoju mamu bez ohľadu na to, či je alkoholička, či ho bije a čo o nej hovoria ostatní. Až neskôr, skúsenosťami začínajú deti hodnotiť a porovnávať.

Dospelí deťom nerozumejú?

Vôbec.

Kde sa to celé začína?

Ťažko povedať, prečo zabúdame na detstvo. Práca, knihy, škola – niečo nám muselo vygumovať pamäť. Dospelí si myslia, že vedia, čo presne deti potrebujú a kedy sú šťastné, ale asi je to úplne inak. Z toho, čo je podstatné pre nás, si nikdy nemôžeme odvodzovať, čo je v tej chvíli podstatné pre deti.

Nikto nevie, čo si deti myslia, čo je centrom ich sveta. Už fyziologicky sa im nedokážeme priblížiť – sme vysokí a svet vidíme z inej perspektívy.

kompiran.jpg

Irán najprv navštívila súkromne a v roku 2006 aj pracovne. Snaha splynúť s prostredím bola podmienená aj poslaním jej cesty, ktorým bol výskum situácie v treťom sektore

Čo moderné trendy výchovy, presvedčené, že sú k deťom bližšie?

Čítam o tom príručky, ale zbytočne. Mám dvoch chlapcov a nerozumiem im. Deti sú pre mňa neuchopiteľné, iné živočíšne druhy. Keď v mojom príbehu dievča ukradne cudzie deti z kočíka, to, čo z pohľadu dospelého vyzerá ako nepochopiteľný skrat, je pre ňu čosi celkom prirodzené, hrdinské.

Sú deti utekajúce z domu, kde im nič nechýba, iné sa pre zlú známku zo školy strelia do hlavy. Premýšľam, kde sú korene ich správania.

Ako to ovplyvňuje výchovu? Nechávate deťom viac voľnosti?

Prísnosť je téma každého rodiča. Myslím, že aj deti by mali niekedy pocítiť, čo je zima či hlad, aby vedeli reagovať, ak takáto situácia v živote nastane. Deťom, čo ich rodičia držia ako v skleníkoch, by som dopriala trochu tvrdší život. Myslím, že by im to neublížilo.

Skúšali ste písať pre deti?

Keď mal syn tri roky a zaujímali ho hlbokomorské ryby, rozprávala som mu o nich rozprávky. Vznikli z toho Hlbokomorské rozprávky, ktoré šli aj v rozhlase ako večerníčky. S Dorotou Sadovskou robíme na ich tlačenej podobe, uvidíme, ako to dopadne.

Dôležité asi je sledovať, čo deti baví, ktorým stranám knihy sa venujú a ktoré preskakujú. Z detstva si pamätám, ako som sa, tak ako tisíce slovenských detí, bála ilustrácii Albína Brunovského. Sú brilantné, ale nie je to nič pre deti – úplný des. Od toho sa snažím odraziť.

kompsbakosom.jpg

So spisovateľmi Marekom Vadasom a Oliverom Bakošom, 2005. Foto - Peter Procházka

Mimochodom, ako sa stane, že literárnu cenu vyhrá študovaná výtvarníčka? Neminuli ste sa povolaním?

Od šiestich rokov som mala jasnú nalinkovanú dráhu - maľbu a výtvarné umenie.

Prečo ste začali písať?

Možno preto, že bola vyhlásená súťaž s odmenou (smiech). Na strednej škole som písala básničky, neskôr som to skúsila s poviedkou a vyšlo to.

Nechcete sa vrátiť k maľbe?

To sa pýta každý, no ja už neviem ani odkresliť koníka z pohľadnice. Navyše nemám tú potrebu. Písané slovo mi úplne vyhovuje. Kým maľba si často žiada vysvetlenie, čo sa mi z duše bridí, pri písaní je vysvetlením samotná kniha.

Vaše knihy zaujmú fotogenickými opismi, uvažovali ste o filmových scenároch?

Určite. Keď píšem, vidím pred sebou akoby filmové rámy a iba opisujem, čo vidím. Mám presnú predstavu, ako by vyzeral film Piata loď. Neovládam však techniku písania scenárov, musím sa ju naučiť.

Ako ste spokojná s dramatizáciou knihy divadlom P.A.T.?

Veľmi, na to, že k divadlu mám inak veľmi rezervovaný postoj. Hra, ktorú som videla v Slovenskom komornom divadle v Martine, bola silným zážitkom. Aj na ploche pol hodiny bol príbeh zrozumiteľný. Neuveriteľné, o to viac, že v divadle len ťažko využijete ako hercov deti.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 9 529
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 852
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 489
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 2 130
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 014
  6. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 967
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 774
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 1 524
  9. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 291
  10. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 890

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Nemecký tím zachránil najmenej pravdepodobný darca. Diktátor

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená.

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.

Neprehliadnite tiež

Cena Oskára Čepána upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Jim Carrey komika nehral, bol posadnutý. Teraz sa chystá na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.