Ak by ste vlani v januári investovali do amerických akcií, prerobili by ste do konca roka približne jedno percento svojej investície. Stratám by ste sa nevyhli, ani keby ste kapitál vkladali do nehnuteľností. No na trhu s umením sa dalo vlani napriek kríze eura slušne zarobiť. Priemerne pätnásť percent, čo je ešte viac, ako bolo zhodnotenie zlata.
To však neznamená, že sa investíciou do obrazu alebo iného artefaktu nedá aj prerobiť. Po kríze v roku 2008 sa ceny umeleckých diel do dvoch rokov prepadli o viac ako tretinu.
Umenie ako investíciu chápe stále viac ľudí, a to aj na Slovensku. „Pred krízou dominoval zberateľský aspekt – snaha vytvoriť naozaj kvalitnú zbierku podľa konkrétnej koncepcie,“ hovorí riaditeľ najznámejšej aukčnej spoločnosti u nás Ján Abelovský. „Táto stará škola ide do úzadia, pribúdajú mladšie ročníky, ktoré sú na tom finančne lepšie a na zberateľstvo sa pozerajú najmä ako na investíciu a rátajú s výnosmi,“ dodáva šéf Sogy.
Pablo Picasso: Dora Maar au Chat (1941). Naposledy zaň zberateľ v roku 2006 zaplatil 95,5 milióna dolárov, dnes by stál viac ako sto miliónov.
Súkromné zbierky
Keď sa rozhodnete vytvoriť vlastnú zbierku umeleckých diel, máte tri možnosti. Buď navštevujete ateliéry a kupujete diela priamo od umelcov, alebo ich kupujete prostredníctvom galeristov, ktorí ich zväčša ponúkajú cez svoje súkromné galérie – alebo ich kúpite v aukcii.
Dnes už aj u nás funguje viacero aukčných spoločností, ktoré pravidelne usporadúvajú výstavy a dražby umenia, pričom ponúkajú diela starého, moderného aj súčasného umenia, domácich aj zahraničných autorov.
Faktom je, že zberateľstvo nemá na Slovensku veľkú tradíciu a zázemie. Abelovský zo Sogy hovorí o našom trhu ako o veľmi malom. Väčšina zberateľov ostáva v anonymite, pretrvávajú v nich obavy z upodozrievaní alebo nevedia, ako so zbierkou naložiť, kde ju verejne vystaviť a ich koníček sa utlmí.
Napriek tomu existujú veľkí zberatelia s hodnotnými zbierkami aj na Slovensku. V apríli vystaví v Bratislave známy zberateľ a publicista Ivan Melicherčík rozsiahlu zbierku afrického umenia. Obsahuje približne 700 diel. Ak sa nájde niekto, kto bude ochotný poskytnúť celej zbierke priestory, v ktorých by mohla byť vystavená nastálo, Melicherčík mu ju celú plánuje darovať.
Práve teraz plagáty v hlavnom meste upozorňujú na výstavu iného zberateľa – exposlanca Bohumila Hanzela. Na konci januára si jeho zbierku budeme môcť pozrieť v Galérii mesta Bratislavy. O pár mesiacov neskôr tam bude aj výstava Pocta Picassovi. Pripravuje ju bývalý daviscupový hráč, milovník pekných záhrad a umenia Jan Kukal.
„Vrcholový šport je vlastne veľmi stereotypný,“ hovorí Jan Kukal, prvý fedcupový kapitán slovenského tenisového tímu, „je to namáhavé a navyše stále trávite všetok čas medzi hotelmi a kurtmi.“ On preto chodil do galérií, „možno to niekedy bolo aj na úkor výkonu,“ hovorí so smiechom. „Musím priznať, že aj do Paríža som sa tešil ani nie tak na Rolland Garos ako na Alfonsa Muchu,“ dodáva.
Vzťah k umeniu získal v detstve, s mamou musel každú nedeľu absolvovať návštevu galérie. Z neochoty sa stala skutočná záľuba. Tým, že pôsobil ako profesionálny športovec a cestoval, dostal sa do najväčších galérií sveta. Postupne si získal prehľad a niekedy v 60. rokoch začal umenie kupovať.
Jasper Johns: False Start (1959). V roku 2006 ho kúpil zberateľ za rovných 80 miliónov dolárov.
Bez tradície
„Je to zarážajúce,“ hovorí Kukal, „kedysi som si myslel, že keď si podnikatelia nakúpia drahé autá, lode a postavia obrovské baraky, zistia, že majú prázdne steny, ale to sa nestalo.“
Výnimkou sú podľa neho športovci, podobne ako on – najmä tenisti sú vraj výnimočnou skupinou medzi zberateľmi – jeden z najslávnejších amerických tenistov John McEnroe vlastní v New Yorku galériu, poľský tenista Wojciech Fibak je jedným z najväčších zberateľov poľského umenia, Steffi Grafová zbierala francúzskych impresionistov, Ivan Lendl má najväčšiu zbierku Muchových plagátov na svete.
Jana Kukala baví najmä to, že diela môže vystavovať a že to môže robiť naplno. Vraj nemá v zbierke obrazy, na ktorých si vyslovene zakladá. Skôr spomína na tie, čo mu ušli. U Josefa Šímu v Paríži raz nič nekúpil, lebo by tam musel nechať celé diéty a do konca pobytu by vari umrel od hladu. Zato známy olympionik Emil Zátopek mu chcel dať „takú tú známu holubicu – tú, čo namaľoval Picasso. Našťastie mal pri sebe duchaplného kamaráta, ktorý mu povedal – Hele, nedávej mu to, to má přece strašnou hodnotu.“
Podľa šéfa aukčnej siene Soga zmenila kríza správanie ľudí, ktorí si kupujú obrazy. „Z večera do rána sa zberatelia zmenili na investorov, ktorí budujú zbierky primárne so zakalkulovanou návratnosťou a nie preto, aby vytvorili zbierku konkrétnej kvality a koncepcie ako predtým.“
Andy Warhol: Turquise Marilyn (1964). Naposledy bol obraz Tyrkysovej Marilyn predaný v roku 1998. Stál 71,5 milióna amerických dolárov, dnes by stál viac ako 95 miliónov.
Nechajte si poradiť
Umenie podľa Abelovského zbiera ten, kto má peniaze, ku ktorým sa musel nejako dopracovať. Už z toho možno predpokladať, že má určitý zmysel pre obchod. „Zbieranie umenia je totiž biznis ako každý iný. Úspešný je teda ten, kto pozná jeho pravidlá,“ vysvetľuje Abelovský. Najmä korporatívni zberatelia preto programovo využívajú služby renomovaných kunsthistorikov, kurátorov budovania ich zbierok.
Aj Kukal, ktorý nezbiera umenie preto, aby sledoval výnosy, hovorí, že v začiatkoch svojej zberateľskej vášne robil veľké chyby. Potom mu začali radiť známy ostravský kunshistorik Vilém Jůza či slovenský maliar a pedagóg Rudolf Fila. „Možno preto pretrváva voči kupovaniu umenia nedôvera – ľudia sa boja, že nemajú dostatok znalostí a urobia chybu. Je veľmi dôležité mať pri sebe tých, ktorí vedia poradiť.“
Pre Kukala je na umení dôležitejšia radosť než peniaze. „Keď som začal zbierať ja, nemal som vôbec predstavu, že ide o dobrú investíciu a že bude stúpať,“ vysvetľuje zástupca tradičného zberateľstva.
Zberatelia z vášne sa napokon môžu stať dôležitými pre kultúru celej krajiny. Vďaka českej podporovateľke umenia Mede Mládkovej existuje v Prahe múzeum Kampa. Po návrate z exilu sa rozhodla venovať unikátnu zbierku v hodnote približne 30 miliónov korún mestu. Odmietla ju však umiestniť do Národnej galérie – po zdĺhavom a náročnom procese došlo k rekonštrukcii Sovových mlýnů na pražskej Kampe. Vďaka jej daru a neoblomnému presvedčeniu tak dnes existuje výnimočné múzeum moderného umenia.
Jeden z najvýznamnejších svetových zberateľov Charles Saatchi podporuje najmä vlastných - mladých britských umelcov. Bez jeho pričinenia by sme zrejme dnes nepoznali ani Damiena Hirsta – umelca, ktorý presvedčil svet (minimálne jeho časť), že aj žralok naložený vo formaldehyde môže byť umením.
Jeff Koons: Ballon Flower (1995). Obrovský objekt bol predaný v roku 2008 za 25,7 milióna amerických dolárov.
Trh s umením je vulgárny
Umením sa dá uživiť – dokazujú to aj niektorí umelci mladej generácie. Pozícia galeristu je u nás stále veľmi náročná.
Michal Černušák patrí k skupine absolventov ateliéru Ivana Csudaia (VŠVU), ktorá je aj z pohľadu riaditeľa aukčnej siene trhovo úspešná. „Dokážem sa umením uživiť,“ hovorí Černušák, „zberateľov je však u nás stále málo.“ Svoje diela predáva priamo z ateliéru alebo prostredníctvom aukcií. „Nastálo ma nezastupuje žiadna galéria, doteraz som mal zmluvy iba na konkrétne diela v rámci výstav,“ vysvetľuje. Podľa neho u nás ešte systém galeristov, ktorí by sa dokázali naplno o umelcov postarať tak, ako je to bežné v zahraničí, nefunguje.
Keď je totiž umelec zmluvne zaviazaný s galeristom či galériou, štandardom je, že približne 50 percent sumy z každého predaného diela putuje galeristovi. Keď sa dielo predá cez aukčnú sieň – k sume, ktorá sa v aukčnej sieni odklepla, sa pripočítava prirážka pre aukčnú spoločnosť a daň z tejto prirážky.
Černušák, ktorý je známy svojimi veľkorozmernými dielami, má stálych zberateľov, ktorí chodia priamo do ateliéru a chcú vidieť, na čom pracuje. Hovorí aj o legislatívnych nedostatkoch, ktoré u nás trh s umením komplikujú. U nás totiž neexistuje možnosť vykonať kúpu umeleckého diela, účtovne ju zaregistrovať ako investíciu a dať si ju do odpisov.
Nie sme odvážni
Napriek tomu, že u nás funguje viacero súkromných galérií – pozícia galeristu v pravom zmysle slova sa iba ťažko presadzuje, lebo je náročná. „Ako galeristka musím mať neustále prehľad, robiť galerijný servis a marketing umelcom, byť ich spoľahlivým partnerom a získať si ich dôveru. Na druhej strane musím vedieť s umením obchodovať, komunikovať so zberateľmi a nenechať sa odradiť,“ hovorí jedna z úspešných slovenských galeristiek Gabriela Kisová.
Dodáva, že takáto práca je aj o osvete – „slovenskí zberatelia sú v porovnaní so zahraničnými málo odvážni, chcú olej na plátne, ale pritom tu existujú umelci svetového formátu, ktorí tvoria objekty, inštalácie, video a fotografiu“. Podľa nej je u nás ekonomický potenciál, ale oveľa dôležitejší je ten kultúrny. Najmä v prípade súčasného umenia je dôležité vedieť oddeliť dobré od zlého, kým v starom alebo modernom umení už sú overené mená, záruky dobrej investície.
Muž na rieke
Stanoviť cenu diela mladých umelcov je náročné, rovnako ako predaj iných foriem diel, než tradičného závesného obrazu. Možno si pamätáte na fotografie muža chodiaceho po Dunaji, ktoré obleteli aj médiá. Tým mužom bol mladý umelec - Tomáš Šoltys. Video z tejto akcie sa stalo prvým predaným videom na Slovensku vôbec. Predalo sa v rámci ostatnej aukcie Nadácie centra súčasného umenia a Sotheby´s, ktorá sa orientuje najmä na mladú generáciu. Podľa formátu a autora sa ceny pohybujú od niekoľkých stoviek eur až po niekoľko tisíc.
Autori Dávid Demjanovič a Jarmila Mitríková tento rok zvíťazili v súťaži Maľba roka so svojou pyrografiou. Paradoxne sa však u nich vraj nikto nezastavil, a hoci už mali výstavy v Mníchove, Prahe či Berlíne – žiaden zberateľ neprišiel. Zatiaľ predali jeden veľký obraz a zopár menších. Podľa ceny prvého teraz vedia v prepočte cez štvorcový centimeter vyrátať približné ceny ďalších, aspoň na začiatok.
Kto má pravdu
Prednedávnom sa v britskom denníku Guardian spustila ostrá debata. Vplyvný zberateľ Charles Saatchi označil terajšiu zberateľskú vrstvu za „vulgárnu“ a napísal, že podľa neho vôbec nedokážu dnešní kupujúci rozoznať, čo je v umení dobré a čo nie. Do debaty sa zapojilo niekoľko kritikov umenia. Ako protipól obrovského neprehľadného množstva súčasného umenia, v ktorom je naozaj ťažké zorientovať sa, postavili prestížnu domácu súťaž – Turner prize. Tá podľa nich každý rok hovorí, čo je naozaj dobré.
Jeden z nich však dal Saatchimu výrazne za pravdu – trh s umením sa orientuje na základe trhových pravidiel a umenie často posúva do roviny „kúl“ nakupovania, bez ohľadu na hlas kritikov.
(jem)
Jackson Pollock: No 5 (1948). V roku 2006 bol tento slávny Pollockov obraz predaný za 140 miliónov dolárov. Dnes je jeho hodnota ešte o viac ako 10 miliónov vyššia.
Je to biznis ako každý iný
Ján Abelovský je výkonným riaditeľom aukčnej siene SOGA, najznámejšej na Slovensku. Sám si obraz nikdy nekúpil a nazdáva sa, že skutočné umenie nie je robené preto, aby si ho niekto zavesil nad gauč.
Ako zberateľ vie, kedy má čo predať, aby na tom zarobil?
„Na Slovensku je niekedy ťažké rozoznať rozdiel medzi priekupníkom a zberateľom. Staršie generácie, ale aj mnohí súčasníci to robia tak, že v istej fáze použijú časť svojich diel ako platidlo. Napokon - každá zbierka zákonite potrebuje po čase revíziu. Vyradia pár diel, ktoré ju neobohacujú a kúpia za ne iné, aby bola zbierka hodnotnejšia, vybrusujú ju.“
Čo s hodnotnou zbierkou, vystaviť ju – predať a kúpiť inú?
„Vystaviť zbierku, nájsť primeraný spôsob jej verejnej prezentácie – to je vo vývoji zberateľa akýsi hraničný bod. Na ňom napríklad skončil Boris Kollár – v istom momente mal plný dom obrazov, ale nevedel, čo s nimi a stratil o zberateľstvo záujem. Je to však zložité – najprv musíte mať poradcu, peniaze, dlho kupovať a potom ešte zháňať priestor na vystavenie.“
Pamätáte si na situáciu, v ktorej sa ukázalo, že investovať do umenia sa oplatí?
„Bolo to v prípade spomínaného Borisa Kollára. Začal chodiť na naše aukcie, keď sme začínali. Bol laik, ale mal vlastnosť, ktorú nemá každý z bohatých – nechal si poradiť. Zároveň mal cit, ktorý treba pre tento biznis mať. V priebehu piatich rokov vybudoval skutočne výbornú zbierku slovenskej moderny. Potom sa však rozhodol, že ju chce predať, lebo nevie, čo ďalej. Rozdelili sme ju na dve časti a na dvoch aukciách takmer celú predali. Mali sme obavy – vtedy ceny nerástli tak ako dnes. Dopadlo to výborne – pre nás aj pre predávajúceho. Keby to však predal dnes, zarobil by podstatne viac.“
Ceny ktorých diel stúpajú?
„U nás je to najmä moderna Slovenska – ovplyvňujú to spomínaní investori, lebo chcú vložiť peniaze do niečoho, čo má zaručenú návratnosť. Napríklad Mednyánszky, Skutecký, Benka, Bazovský, Fulla, Galanda, Jasusch, Jakoby a zopár ďalších až po generáciu Hložníka a Zmetáka – špičkové diela týchto autorov mimoriadne stúpajú, každý rok máme nové rekordy. Potom je to ešte niekoľko mladších – Barčík, Laluha, Kompánek, ale tam sa to generačne končí. Nasledujúce obdobie informel a koncept, s výnimkou diel Stana Filka a Júliusa Kollera, je takmer mimo zberateľského a obchodného záujmu.“
Martin Benka: Slovenská rodina (1938-40). V aukčnej spoločnosti Soga sa tento obraz vydražil za 176 tisíc eur.
Dá sa predpokladať, kedy budú na vzostupe?
„Áno, taký malý trh ako ten slovenský sa dá pomerne ľahko prognózovať. Napríklad keď bola v SNG výstava Júliusa Kollera s medzinárodným ohlasom – ceny išli prudko hore. Keď Koller zomrel, vypukla doslova hystéria – vykupovalo sa všetko za dovtedy nepredstaviteľné sumy. V blízkej budúcnosti sa podobný scenár určite odohrá s dielami Stana Filka, i keď vďaka tomu, že robil s rôznymi médiami, to bude zložitejšie.“
Ako sa takéto diela – inštalácie, objekty či video - predávajú?
„Takmer nikto ich nekupuje, skutočne až na zopár výnimiek. Je v tom viacero problematických aspektov – ako presne stanoviť cenu či ako dielo skladovať a vystaviť. Často ide o špecifické inštalácie pre konkrétny priestor alebo video – čo s ním? V Česku je to iné – zberatelia už kupujú aj takéto veci. Logicky to teda k nám príde tiež.“
Je mladá generácia úspešná na trhu?
„Veľmi dlho u nás trvalo, kým mladá generácia pochopila, že nestačí byť tvorcom. Tým, že u nás dobre nefunguje sieť galeristov, agentov či manažérov, ktorí by sa o nich starali, ostáva to na nich. Musia sa vedieť presadiť – nielen tým, čo robia, ale aj tým, ako sa vedia predviesť. Zatiaľ mi to vychádza tak, že najúspešnejší sú absolventi ateliéru Ivana Csudaia – sú najobratnejší. Teraz napríklad chystáme v Soge výstavu Mateja Fabiana, Andreja Dúbravského a Kataríny Janečkovej – tí v tom vedia plávať. Podobne je na tom Erik Binder a ďalší, ktorí získali kontakty v zahraničí. Na Slovensku sa umením nedá uživiť.“
Ľudovít Fulla: Blumentál v zime (1944). Z odhadovanej ceny 95 – 120 tisíc eur sa konečná suma, za ktorú bol obraz predaný, vyšplhala na 160 tisíc eur.
Ladislav Mednyánszky: Večerná nálada (1911). Na aukcii Darte sa pred dvoma rokmi vydražil za 250 tisíc eur.
Máte vlastnú zbierku?
„Nikdy som si obraz nekúpil a ani som necítil potrebu budovať vlastnú zbierku. Pár obrazov, zväčša také, čo som dostal priamo od výtvarníkov, mám. Žijem však v štandardnom štvorizbovom byte, nemal by som veľkú zbierku ani kde skladovať. Navyše, aj keď máte na stene obraz, ktorý sa vám veľmi páči, po čase zovšednie a prestanete si ho všímať. Myslím si, že skutočné umenie nie je robené preto, aby si to niekto vešal nad gauč, je určené galériám či verejnému priestoru. Stretávanie sa s obrazom má byť sviatkom a nie každodenným stereotypom.“
Čo vás na práci šéfa aukčnej siene baví?
„Takáto práca prináša jediné – každý deň si hovorím, že toho umenia je už akosi veľa a zároveň je z neho príliš málo skutočne dobrého. Získavam pritom skôr akýsi dešpekt či ľútosť nad tým, koľko ľudí sa venuje práve umeniu, a pritom by mohli robiť niečo úplne iné. Rozhodne to nie je o tom, že milujem umenie a preto to robím. Skôr je na tom zaujímavá tá obchodná stránka – to, že musím byť v strehu a reagovať okamžite na podnety a zmeny spoločenskej či ekonomickej situácie. Nie je to stereotyp, každý deň je iný, a to je na tom zábavné.“
