Problém nie je v tom, že nevieme, čo máme robiť. Len nevieme klásť otázky
Väčšina verejných vystúpení Tonyho Judta sa stávala udalosťami, ktoré dokázali zatriasť európskymi a americkými intelektuálnymi kruhmi. Nebola to však samoľúba hra alfa intelektuála, ale skôr jeho viera v silu diskusie a polemiky ako podstaty ľudského spolunažívania.
Aj jeho posledná prednáška na Newyorskej univerzite v roku 2009, už v pokročilej paralýze zapríčinenej Lou Gehrighovou chorobou, vyvolala šum, ktorý presiahol akademickú pôdu. Po jej prepísaní a doplnení ju pod názvom Ill Fares the Land - Zle sa vede zemi (Rybka Publishers, preklad Jakub Franěk) stihol vydať krátko pred svojou smrťou ešte v roku 2010.
Počtom strán neveľká kniha, v porovnaní s jeho takmer tisícstránkovou Povojnovou Európou z roku 2005, je skôr manifestom, pod ktorého údernú stručnosť sa zaiste podpísala aj nemilosrdnosť choroby, pre ktorú si nemohol dovoliť strácať čas dodržiavaním pravidiel zdĺhavej akademickej argumentácie.
Avšak Judtova priamosť tu nie je na škodu veci a len znásobuje naliehavosť politizujúcich úvah o stave sveta, ktorý opúšťa. V jednej z posledných esejí, zamýšľajúc sa nad strácaním toho, čo bolo jeho životnou istotou, napísal: „Čoskoro stratím schopnosť prekladať existenciu do myšlienok, myšlienky do slov a slová do komunikácie a uzavriem sa v rétorickej krajine vnútorných reflexií. A hoci mám teraz väčšie pochopenie pre ľudí, ktorí sú nútení mlčať, naďalej pohŕdam komolením jazyka a ešte väčšmi si uvedomujem dôležitosť našej komunikácie.“
Vychovali ma slová
Judt patril k akademikom, ktorí vedeli fakty prerozprávať v nových súvislostiach, vystavaných z jasných a presvedčivých argumentov. Sám raz napísal: „Vychovali ma slová. Z nášho kuchynského stola sa v hašterivej kaskáde dôrazných tvrdení a nekonečných otázok rinula ruština, poľština, jidiš, francúzština a svojská napodobnenina angličtiny. Ak som sa chcel uplatniť, musel som tiež rozprávať.“
Tvrdí, že neschopnosť odhaliť aktuálnu diagnózu sveta je problémom nášho myslenia a reči. Zabudli sme, ako o veciach hovoriť. Zabudli sme sa pýtať a klásť tie správne otázky. Na „verejnom priestranstve“ diskutujeme iba obmedzujúcim jazykom ekonomických metafor. Z nášho slovníka sa vytratili slová ako spolupatričnosť, spoločný záujem, sociálna spravodlivosť, nádej, rovnosť šancí... Cnosťou nazývame sledovanie vlastných záujmov a étos demokracie sa zredukoval na ideológiu individuálneho sebectva.
Avšak Judt je presvedčený, že materializmus a sebeckosť nie sú jedinými epizódami ľudského údelu. Prirodzenými sa stali až v 80. rokoch, keď sa v západnom myslení presadil kultúrny a politický konzervativizmus a v rokoch deväťdesiatych ako ilúzie prosperity, ktoré vytesnili všetky možné diskusie na tému „dobrej spoločnosti“. Známy bonmot Margaret Thatcherovej „Spoločnosť neexistuje, sú len jednotlivci a rodiny“ je len cynickým dôkazom vtedajšej istoty, že egoizmus je tá vlastnosť, ktorá hýbe dejinami.
Na druhej strane nešetrí ani ľavicovo zmýšľajúcich, ktorí zlyhali práve vo svojom blazeovanom presvedčení, že sociálny štát je nespochybniteľná súčasť ich kultúry. A nestačili sa ani len spamätať, keď sa z pôvodného etického príbehu demokratického štátu stala iba byrokratická technológia distribúcie hmotných statkov.
Úroda zjedená kobylkami
Aj keď pádom Berlínskeho múru sa milióny ľudí oslobodili od zdiskreditovanej socialistickej ideológie, vzápätí sa stali rukojemníkmi kultu privatizácie a okliešťovania všetkého, čo malo prívlastok verejné. Privatizácia verejného priestoru, zdrojov a služieb už nie je len príbehom západnej Európy, ale je každodennosťou aj jej východných častí.
Navyše prechod od socialistického rovnostárstva k neobmedzovanej chamtivosti je často len nepodarenou karikatúrou tých hodnôt, ktoré ešte nedávno charakterizovali západné kultúry.
Judt je presvedčený, že aj tu Európa a Spojené štáty premeškali raz za sto rokov sa vyskytujúcu príležitosť prebudovať svet ako dohodu o hľadaní vyššieho spoločného zmyslu. Tvrdí, že úrodu rokov 1989 až 2009 „zjedli kobylky“.
No je dejinným optimistom, lebo my smrteľníci sme tí, ktorí tvoria dejiny, aj keď jeho strach zo straty slov je stále prítomný a typicky „judtovský“. Lebo „hojnosť slov, ktoré nás vychovali, vytvára samostatný verejný priestor, ktorý sme prestali udržiavať a dnes nám tak veľmi chýba. Ak dovolíme, aby slová spustli, čo ich nahradí?“ Judt je presvedčený, že nič iné nemáme.
Tony Judt
Britský historik Tony Judt sa narodil 2. januára 1948 v Londýne, zomrel 6. augusta 2010 v New Yorku.
Podobne ako mnoho popredných intelektuálov druhej polovice 20. storočia prešiel niekoľkými názorovými obratmi.
Roku 1969 získal na King’s College bakalársky titul, potom rok študoval na parížskej École Normale Supérieure, a nakoniec sa vrátil na King’s College, kde v roku 1972 získal doktorát.
V roku 1987, po vyučovaní na Cambridgei, University of California v Berkeley a Oxforde začal prednášať na N.Y.U. Po roku 1989 sa zameral na zmeny vo východnej Európe. Naučil sa aj čiastočne po česky. Už predtým však spolupracoval s niektorými disidentmi.
Jeho skepticizmus voči budúcnosti Európskej únie sa odráža v ostro polemickej, krátkej knižke s názvom A Grand Illusion? An Essay on Europe (1996).
V slovenčine vyšla jeho kniha Povojnová Európa. História po roku 1945 (Slovart 2007). Rozpráva príbeh Európy od konca druhej svetovej vojny. Jej dej sa teda začína v roku 1945 – v hodine nula alebo, ako to volali Nemci – Stunde Null. Ale ako všetko ostatné v 20. storočí, aj tento príbeh sa odohráva na pozadí tridsiatich rokov vojny, ktoré sa začali v roku 1914, keď Európa nastúpila na svoju cestu ku katastrofe. Kapitoly sú logicky rozdelené na štyri časti: prvá má názov Povojnová Európa: 1945 - 1953 a venuje sa zásadným témam ako obnovenie Európy, príchod studenej vojny. Druhá časť s názvom Prosperita a jej nálady sa sústreďuje na dianie v rokoch 1953 až 1971. Tretia časť nesie názov Recesia: 1971 - 1989 a posledná časť s názvom Po páde sa orientuje na najnovšie dejiny a pojednáva o dianí v Európe od roku 1989 až po súčasnosť (do roku 2005).
Autor: Beata Jablonská
