Reklamný plagát SND na konci minulej sezóny ďakoval úžasnými divákom a hlásil rekordy návštevnosti. Aký bol minulý rok v činohre z hľadiska počtu divákov?
Vlani sme mali vše 135-tisíc divákov, návštevnosť jednotlivých predstavení bol v priemere okolo 80 percent, v decembri aj 88 či 90 percent. Bodaj by takú mali všetky divadlá na Slovensku. Potešiteľné je aj to, že k nám prichádzajú aj „prvodiváci“. Aj výnosy boli dobré, hoci sme dokonca znížili ceny lístkov.
Oproti vlaňajšiu ste odohrali v činohre o 45 predstavení viac, počet divákov bol však menší ako minulých rokoch. Na mnohé predstavenia ponúkate v akcii 1+1 lístok zadarmo. Viem, že niektoré vaše herečky to vnímajú ako poníženie a stratu statusu Národného divadla.
Zľavy sa ponúkajú všade, nie je to urážka. Náš „podnik“ sa tiež musí tváriť trhovo. Silvestrovské predstavenie bolo aj napriek vysokému vstupnému vypredané už v októbri, ale nemôžeme sa tváriť, že kríza u nás nie je. Schudobnela práve tá vrstva inteligencie, ktorá kedysi chodila pravidelne do divadla.
Do funkcie šéfa ste nastupovali v čase, keď ste skúšali v réžii svojho predchodcu vo funkcii. Odrazilo sa toto hektické obdobie v pracovnej atmosfére?
Pre mňa je Vladimír Strnisko divadelnou osobnosťou a som rád, že som ho v mladosti poznal. Naše vzťahy sú korektné, ak s niekým spolupracujem ako herec, tak konzekventne. Ja som urobil všetko, aby sme animozity a averzie v súbore oddelili od práce. Pán Strnisko mal režírovať v tejto sezóne ďalší titul a to som nezmenil – zrealizoval Molièrovho Lakomca. Považujem za prínos, že sa v tejto inscenácii popri profesionáloch na doskách ukázali aj talentovaní študenti.
Vo funkcii šéfa Činohry SND ste už vyše osem mesiacov, nevystupovali ste počas nich veľmi v médiách, nehovorili ste o svojich plánoch. Čo považujete za svoj prínos v tejto funkcii?
Mojím prvým krokom bola diskusia s vtedajším generálnych riaditeľom Ondrejom Šothom, pri ktorej sme sa dohodli, že treba vrátiť dramaturgov do divadla. Literatúra je totiž prvým predpokladom dobrého repertoárového divadla. So všetkými dramaturgmi, ktorí boli prepustení z divadla, som nadviazal kontakt a oslovil som ich na spoluprácu. Darinu Abrahámovú, Martina Porubjaka a Petra Pavlaca.
Ale neprijali ste ich naspäť?
Mal som pocit, že treba dramaturgiu omladiť, preto som za interných dramaturgov zvolil ľudí z mladšej strednej generácie. Rastislav Ballek a Martin Kubran sú už etablovaní, mohli by divadlo smerovať v ďalších rokoch. Miriam Kičiňová zostala v divadle ako lektorka. Nie je mysliteľné, aby divadlo, v ktorom pôsobí toľko osobností, nemalo víziu a aby herci nevedeli, čo ich v budúcnosti čaká. Máme plán inscenácií s kompletnými obsadeniami vyvesený na „fermane“ od konca minulej sezóny. Dokonca v tejto naskúšame o jeden titul viac.
Rabínku Anny Gruskovej? Tá pôvodne z plánov vypadla však?
Lebo sme to pokladali za titul, ktorý bolo potrebné viac zdivadelniť, pôvodne to bola rozhlasová hra. Našli sme však českú režisérku Viktoriu Čermákovú, ktorá sa venuje politickému divadlu a bude na projekte aj autorsky spolupracovať. Touto inscenáciou si chceme pripomenúť výročie holokaustu.
To je jediná nová dráma, ktorá pribudne do repertoáru SND?
Bola aj rozprávka Mechúrik-Košťúrik, máme rozpracované dve dramatizácie. Pripravujeme poviedky Ivana Horvátha Bratia Jurgovci v dramatizácii Petra Pavlaca a v réžii Ľubomíra Vajdičku, podobne aj dramatizáciu poviedok Rada Olosa Vo svojej koži.
Ako dopadnú hry, ktoré vznikli v rámci projektu iniciovaného ešte Štefanom Bučkom, vaším predchodcom na poste šéfa činohry?
Budeme inscenovať jednu z nich – hru Eugena Gindla Karpatský triler, ale až ďalšiu sezónu.
Čo s ostatnými?
Na niektoré hry sme uvoľnili práva, napríklad hru Evy Borušovičovej budú podľa mojich informácií realizovať v Štúdiu L+S.
Akým spôsobom chcete vy podporovať novú drámu?
Sú dve možné cesty. Mohli by sme byť len zberačmi hotových textov, alebo by sme si mohli objednať text na istú téma, či osloviť autora na nejaký projekt.
S akým divadlom by ste radi porovnávali naše Národné divadlo?
Možno podobné nájdeme v Budapešti či v Prahe, ale obe mestá sú na rozdiel od Bratislavy veľkomestami.
Riaditeľ budapeštianskeho národného divadla Robert Alföldi urobil v divadle viac odvážnych rozhodnutí, zahrnul do ich projektov napríklad aj hercov z alternatívnych divadiel, jeho dramaturgia sa nezľakla ani špičkovej, avšak veľmi otvorenej produkcie Sorokinovho Ľadu v réžii Kornéla Mundruczóa. Práve tá sa napríklad vlani objavila aj v programe prestížneho Wiener Festwochen, na ktorý sa zatiaľ neprepracovalo žiadne slovenské divadlo. Má aj naše Národné ambíciu sa dostať na prestížne hosťovania?
Na to je ťažké odpovedať. Zaujalo ma úvodné predstavenie festivalu Divadelná Nitra - hra Doroty Maslowskej Medzi nami v pohode. Túto autorku poznám, môj syn prekladal dokonca jej prvý román. Ale myslím, že v Národnom by sme s takýmto textom neuspeli, naše publikum je priveľmi širokospektrálne.
Práve tento víkend má však v nitrianskom DAB premiéru jej hra Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky.
Keď na predstavenie do SND zvezú dva autobusy divákov z vidieka, ťažko v ňom budete presadzovať jednotnú poetiku. Naše Národné divadlo by sa ťažko dalo kreovať podľa umeleckého názoru jedinej režisérskej osobnosti.
Hráte aj v oceňovanom Coriolanovi, ako sa v produkcii podobného charakteru sám cítite ako herec?
Veľmi dobre. Coriolanus je možno niektorými divákmi aj trochu kontroverzne vnímaná inscenácia, ale ja ju v našom divadle vnímam ako umelecký počin.
Zachytili ste aj nejaké pobúrené reakcie od divákov?
Nie, väčšinou po predstavení aj vstanú. Ja som naklonený aj spolupráci s mladšími režisérmi, stret generácii je prospešný. So slovinských režisérom Diegom de Breom išlo pri tejto inscenácii o akési blízke stretnutie tretieho druhu, zdôrazňujem však, že blízke, hoci možno je slovinské divadlo trochu drsnejšie ako naše. Podobnú previerku zažívam aj v Divadle pod Palmovkou, kde som režíroval Mefista v dramatizácii Klausa Manna. Ani tam sme sa predtým s mojimi kolegami nepoznali.
Rozvinuli ste za posledné mesiace nejakým smerom zahraničnú spoluprácu činohry?
Všetko stojí a padá na peniazoch, na rozpočtových pravidlách a na verejných obstarávaniach. Naše divadlo je prevádzkové, ak nehráme doma, máme veľkú stratu. Nedávno sme nešli ani len hosťovať do pražského Národného divadla, lebo sme na to nemali v rozpočte, ale teraz na jar určite pôjdeme. Možno vymyslíme nejakú špeciálnu inscenáciu, s ktorou by sme mohli cestovať do zahraničia. Z Prahy sme však zavolali Davida Pařízka, je to mimoriadny režisérsky zjav a ešte predtým bude na jar režírovať David Drábek Čechovovu Čajku.
Dnes je v Štúdiu SND premiéra ďalšej zo série realistických rodinných drám, ktoré v poslednom čase zaplnili ponuku Činohry SND. Opäť máme na scéne tri dcéry, pohreb v rodine, riešenie starých tráum, alkoholickú závislosť. Nemohla by vzniknúť aspoň jedna produkcia pre mladších divákov s trochu inou schémou?
Máme tituly aj pre mladších, režisér Amsler pripravuje zaujímavú hru ukrajinskej autorky Jablonskej Pohania a na konci sezóny režisér Michal Vajdička pripraví komédiu Stratiť ruku v Spokane.
Nie je povinnosťou Národného divadla roztvárať aj experimentálne línie vo svojej dramaturgii?
Pre SND by bolo určite lepšie, keby v Bratislave fungovala konkurencia, napríklad Mestské divadlo, teda nejaké divadlo s inou poetikou, ktoré neponúka len kúpené muzikály z Čiech. Novú scénu kedysi založili preto, aby na nej vznikali avantgardnejšie inscenácie, pôsobila tam napríklad aj Magda Lokvencová. Ak sa dnes z nej má stáť agentúrne divadlo, bude to škoda, lebo mesto príde o repertoárové divadlo. Bratislavský divadelný život upadá, dnes nám na vymenovanie divadiel v hlavnom meste postačia palce jednej ruky.
Na plagátoch SND sa objavujú v poslednom čase protagonisti danej hry, práve na nich najviac vidno, že sa v inscenáciách opakujú stále tie isté tváre. Chcete s tým niečo urobiť?
Chcelo by to zmeniť obrazovku divadla. Nemáme vôbec hercov vo veku medzi štyridsiatimi a päťdesiatimi rokmi. Medzi Ingrid Timkovou a povedzme Kamilou Magálovou či Zdenou Studenkovou je veková pauza. Máme v divadle Petra Trníka, Richarda Stankeho a potom už len sedemdesiatnikov. Ani neviem, ako sa to stalo. Moji spolužiaci ma sklamali – starnú.
Boli ste v Národnom celé desaťročia, akože neviete?
Pracujem ako herec, nepodieľal som sa na formovaní súboru. Interní režiséri mali istotne pozitívny vplyv na kvalitu súboru, ale je pravda, že zvykli pracovať so svojimi osvedčenými hercami. My sme prišli do SND ako početnejšia generácie, to by mohol byť recept.
Nebol by čas prijať opäť celú generáciu mladých hercov aj s ich generačným režisérom?
Mám na VŠMU veľmi dobrých žiakov, ktorí o rok končia a najmenej štyria z nich do SND patria. Ak dostaneme budúci rok naspäť od filharmónie historickú budovu, musí sa náš súbor zväčšiť, inak nebudeme vedieť hrať paralelne na troch scénach. Kedysi malo SND aj na malé úlohy vlastných hercov, teraz máme veľmi veľa externistov, predovšetkým z radov študentov VŠMU. Hľadáme hercov aj v iných divadlách, pre Janu Oľhovú z Martinského divadla už máme titul na ďalšiu sezónu.
Budúci rok plánujete hrať aj Romea a Júliu. Máte v súbore na to vhodných mladých hercov?
S režisérom Diegom de Breom sme sa dohodli, že urobíme konkurz.
Pred týždňom ste mali premiéru svojej réžie Kvarteto. Čo rozhodlo o tomto titule?
Pani Kráľovičová, ktorá je hereckým fenoménom, v tomto roku oslávi 85 rokov. Aj dve naše divy Emília Vášáryová a Božidara Turzonovová budú mať výročie. Navyše mám čerstvú skúsenosť s domovmi dôchodcov, pred niekoľkými rokmi mi odišli obidvaja rodičia.
Nezvažovali ste, že už jednu hru o starnúcich umelcoch - Zlatí chlapci - v repertoári máte?
Kvarteto sa nedá so Zlatými chlapcami porovnávať. Je to krásna výpoveď o údele umelca, ktorého pracovnými nástrojom bolo jeho telo. Naše postavy sa ešte pokúšajú zahrať niečo nemožné, Ronald Harwood opísal úžasne práve ten aspekt staroby, keď odchádza súdnosť. Je ťažké odhadnúť ten bod, v ktorom by bolo treba odísť. Túto hru beriem trochu aj ako reality šou.
Nedá sa tvrdiť, že vaši špičkoví herci dostávajú paradoxne akoby zaujímavejšie roly v iných divadlách, napríklad v bratislavskej Aréne?
Juraj Kukura si vyberá hrozienka z vianočky. Dať všetkým členom súboru rovnakú šancu u nás je nad sily každého šéfa. Náš koláč musí byť oveľa väčší. Ale to nehovorím o nijakej spravodlivosti, tá v divadle nemôže byť.
Nechystáte v divadle nejaký hit, ktorý by sa hral ďalších dvadsať rokov – ako Tančiareň či Na skle maľované?
Hit nikdy neuhádnete dopredu. Nikto by nepredpokladal, že sa bude hrať tak dlho napríklad Chrobák v hlave. Nedávno sme ho uvádzali v historickej budove a bolo vypredané. Už ani neviem, do akej miery je to dobré, ide už skôr o sociologický úkaz. Mysleli sme si napríklad, že Ionescove Stoličky zahráme tak desaťkrát, nakoniec to však malo 156 repríz. Na Novej scéne urobili Na skle maľované, ale už sa to nechytilo. Naše produkcie sa hromadia, musíme sťahovať hry, ktoré majú návštevnosť, bola by chyba rezignovať na tvorbu.
Čo očakávate od konkurzu na nového generálneho riaditeľa, ktorý bol práve vyhlásený?
Najpodstatnejšie je dať jasné pravidlá. Často sa hovorí o verejnoprávnosti televízie, ale každý riaditeľ si ju predstavuje po svojom. Ak by dostali jasné pravidlá, v akej miere ju naplniť, spolupráca by mohla perfektne fungovať.
Stretávali ste sa v minulých mesiacoch s ministrom kultúry pri okrúhlom stole o SND, došli ste na niečo nové?
Na nič objavné, o čom by sme predtým nevedeli, ale aspoň sme sformulovali podmienky vypísania konkurzu. Zistili sme, že všeličo sa až tak rýchlo vyriešiť nedá, že by bolo možno dobré pozrieť sa aj na zákon o SND.
Hovorí sa v divadle ešte stále o rozdelení SND na tri súbory?
Centralizácia prekáža, šéfovia súborov by mali mať aj určité ekonomické právomoci. Považujem však za dôležité, aby SND zostalo jednou inštitúciou, tak ako ju založili v dvadsiatom roku. Je to jediné divadlo založené zo zákona. Do médií sa dostala informácia, že vraj riaditeľ Opery SND Peter Dvorský mal hovoriť o odčlenení operného súboru. On však len na rokovaní spomínal, že existujú také tendencie. Všetci riaditelia máme jednotný názor, že súbory by mali existovať spolu.
Ako si predstavujete nového generálneho riaditeľa SND?
Musí byť umelecky cítiaci, ale aj manažér s ekonomickými a právnymi základmi. Mal by to byť človek, ktorý už niečo riadil.
Poznáte takého?
Poznám, hoci ich nie je veľa. Mnohí nevedia, do čoho idú, ja by som si na to nikdy netrúfol. Problémy vznikajú z toho, ak ste pri výkone funkcie odkázaný na radu iných.
Prezradíte svojho kandidáta?
Až keď sa prihlási do konkurzu.
Radi by ste pokračovali aj v budúcom období v tejto funkcii?
Ctím si zákon. Generálny riaditeľ má právo zvoliť si svojich spolupracovníkov.
Ako komentujete personálne zmeny, ktoré robí poverený generálny riaditeľ Milan Vajdička na poslednú chvíľu? Bol odvolaný riaditeľ umelecko-dekoračných dielní Peter Šugár, odišla aj Bohdana Machajová, zodpovedná za prenájmy v divadle.
My v činohre žijeme dosť separátne, je to mimo nás a našu činnosť to priamo neovplyvní. Generálny riaditeľ má právo menovať aj odvolať vedúcich pracovníkov, takže je to otázka skôr na neho.
