Johan Botha (vpravo) a Gabriele Schnautová (v strede) ako Kalaf a Turandot v opere Giaccoma Pucciniho Turandot. Operu pripravil režisér David Pountney a svetovú premiéru bude mať dnes na Salzburskom festivale.
FOTO - REUTERS
Z výstavy Igora Minárika v Galérii Nova.
FOTO SME
- PAVOL MAJER
„Prepáčte, že vás tu v horúčavách vláčim po vernisážach,“ obchádzal Igor Minárik hostí v pondelok podvečer v bratislavskej Galérii Nova, narážajúc na fakt, že začiatkom leta otváral inú svoju výstavu len o pár desiatok metrov ďalej. Zlomyseľník by sa potešil, že Bratislave už nestačí „úspešné“ budovanie jednej zvláštnej tradície, keď po týždňoch pokoja sú zrazu v jeden deň aj tri či štyri vernisáže a teraz prezentuje toho istého autora v dvoch od seba nezávislých galériách. „Samozrejme, nebol to zámer, k tomuto zdvojeniu došlo vynúteným časovým posunom prvej výstavy,“ vysvetľuje kurátorka Galérie Nova Eva Trojanová. „Na jednej strane to trochu skomplikovalo môj výber exponátov, no zasa divák má možnosť vidieť Minárikovu tvorbu komplexnejšie.“
Ona sa s ňou dôverne zoznámila najmä pri zostavovaní publikácie 20. storočie - Dejiny slovenského výtvarného umenia a pri terajšej výstave sa rozhodla pre kolekciu zhruba dvadsiatich prác predovšetkým z posledných dvoch rokov. „Predstavujú symbiózu kontinuálnosti, ktorá je typická pre Minárikovu tvorbu, s neustálym hľadačstvom. Práve pri novších dielach využíva iný systém štruktúr, prinášajúci nový názorový pohľad, ktorý však len podčiarkuje celistvosť jeho diela.“ Proces tvorby rôznych štruktúr ho nevedie len k nezáväznej hre detailov, hravosti a premene štýlov. Ťaží z protikladu analýzy a syntézy, spája rôznorodé štruktúry, ktoré by mohli existovať aj samostatne, do pôsobivých mnohofarebných obrazných celkov, pôsobiacich na diváka nefalšovaným pocitom prevládajúcej autorovej tvorivej slobody.
Igor Minárik, ktorý na slovenskú výtvarnú scénu vstúpil v polovici sedemdesiatych rokov, sa čoskoro stal členom Skupiny A-R (spolu s manželmi Bočkayovcami, Čarným, Fischerom, Kordošom, Laubertom, Meškom, Mudrochom a Tóthom). Tá sa nedávno prezentovala v Ludwigovom múzeu v Budapešti a ako zdôraznila kurátorka Eva Trojanová, aj pre terajšiu Minárikovu výstavu platia slová Rudolfa Fila z budapeštianskej vernisáže o „posilňovaní autentickosti postojov celej skupiny a rovnako vlastného umeleckého programu každého jej člena.“
Tak ako Skupina A-R je voľným združením priateľov, ktorých tvorbu „spája to, že ich nič nespája“, je rovnako voľné, no o to radostnejšie pôsobenie Igora Minárika v hudobnej formácii Naivný džez. „Či sa moja láska k hudbe odráža aj v mojej výtvarnej činnosti, neviem, možno nevedome či polovedome,“ hovorí. „Ale nikdy nezabudnem na slová, ktoré mi v tejto súvislosti povedal jeden zo zakladateľov slovenského geometrického umenia Alojz Klimo. Už skutočnosť, že človek jeho formátu, majster rázneho výtvarného gesta, rešpektoval moju tvorbu, plnú drobných efektov a ľúbivosti, som si veľmi cenil.“ No úplne ho šokoval, keď sa raz, netušiac o Minárikovom muzikantskom koníčku, vyjadril o jeho tvorbe: „Igor, však to je taká džezová kompozícia.“
ALEXANDER BALOGH
