Hra Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky je absolútnym osviežením. Vôbec sa v nej nemusíte orientovať.
Všadeprítomný egoizmus, formálna religiozita, malomeštiacke predsudky, nenávisť voči cudzincom, túžba po domove skrývaná pod necitlivosť.
Spisovateľka Dorota Maslowska vo svojej prvej hre Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky nie je formálne angažovaná, o to silnejšie preto pôsobia samota a bezradnosť aktérov jej road tripu súčasnou spoločnosťou.
Recenzia: Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky
Divadlo A. Bagara v Nitre
Dorota Maslowska: Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky
Preklad: Bohdana Sprušanská. Dramaturgia: Daniel Majling Hudba: Lucia Chuťková. Kostýmy: Dorota Cigánková Scéna: Diana Strauszová
Réžia:Júlia Rázusová
Hrajú. Jakub Rybárik, Peter Oszlík, Alena Pajtinková, Renáta Ryníková, Juraj Hrčka
Premiéra 27. januára v Štúdiu DAB.
Autor clanku
Dvaja mladí ľudia predstierajúci, že sú rumunskí bedári, sa na svojej bizarnej ceste stretávajú s figúrkami, aby sa v závere nevyhli ani stretnutiu so sebou samými.
Spojenie Maslowskej - enfant terrible poľskej literatúry - s mladou režisérkou Júliou Rázusovou sa ukázalo ako maximálne tvorivé. Vidieť túto najnovšiu štúdiovú inscenáciu v Divadle Andreja Bagara plnú režijných nápadov je po sérii kvázi iluzívnych produkcií absolútne osviežujúce. Poteší, ak už od prvej scény neviete, kto je kto a ako sa to celé skončí.
Popravde, v tomto prípade sa miestami vôbec nemusíte orientovať. Od prvej scény so živou hudbou nám herci dávajú najavo, že sú mladí a dynamickí a toto je ich hra na divadlo.
Hravosť je všadeprítomná - od herectva až po scénografiu. Auto nie je auto, ale vlastne klavír, mladí hrajú starých, ale vôbec nie tak, ako by si to predstavoval Stanislavskij. Je to nápadité, akurát, že generačný konflikt, ktorý je jednou z ústredných tém, prestáva byť čitateľný.
Talentovaný Jakub Rybárik by mohol v postave seriálového kňaza Gregora ubrať z drsnosti, tak ako sa mu podarilo v závere. Nafetovaná Džina Kristíny Turjanovej je neuveriteľne tvárna, ale aj ona by mohla stíšiť, aby nezostala len figúrkou. Jej zabudnuté dieťa sa na scéne sprítomňuje vydarenou kresbičkou rodiny, ktorá sa objavuje na akomsi zvláštnom bilborde. Peter Oszlík hrá šoféra s vtipom, ale miestami sa uchyľuje k priveľkej groteske, možno aby naplnil niektoré očakávania postavy. Vydarený bol výstup Renáty Ryníkovej v postave podnapitej šoférky.
Paradoxne, celej inscenácii najviac chýba akási uvoľnenosť road movie, každá scéna ide zbytočne na doraz – emočne i náročnými fyzickými výkonmi. Pripomína to jazdu na tobogane – pri ktorej nám možno všeličo unikne, ale poriadne zle nám z tejto spoločnosti celkom určite bude.
