Hneď pri vstupe na výstavu fotografií Henriho Cartiera–Bressona vo viedenskom Kunst Hause sú tri jednoduché mapy – iba v hrubých obrysoch kontinentov. Sú na nich farebné čiary, azda metre farebných čiar, ktoré znázorňujú Bressonove (fotografické) cesty. Najmä preto sa zdá výber fotografií z Ameriky, Indie a zo sovietskeho Ruska, ktoré tu možno vidieť, ako iba veľmi malá časť všetkého, čo stihol zachytiť.
V jednej miestnosti sú na stenách najmä portréty – je tam Truman Capote, Martin Luther King, William Faulkner, Igor Stravinskij aj Marylin Monroe a mnohí ďalší. Cartier-Bresson je skutočná legenda. Otec moderného fotožurnalizmu, ktorého koncept rozhodujúceho okamihu celkom zmenil spôsob, akým stláčame spúšť.
Narodil sa v roku 1908 vo Francúzsku a umrel ako 95ročný. Bol v Amerike, keď čierni bojovali za svoje práva, bol v Rusku, keď padla železná opona, bol vo svetových vojnách, aj pri tom, keď zabili Gándhího. Akých 95 rokov to muselo byť! Mohol by o ňom vzniknúť úžasný film. Myslím na to najmä v súvislosti s akýmsi neznámym Američanom, čo sa bez akéhokoľvek pričinenia ocitol v spoločnosti Picassa, Dalího či Buňuela. Ešteže Polnoc v Paríži nakrútil Woody Allen, inak by u mňa nemal odpustené.
Táto výstava je aspoň malým uspokojením – Bressonove fotky si totiž dokážem púšťať stále dokola. Nedajú sa opozerať.
