Hra Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti je mienená ako pocta veľkému spisovateľovi, a trochu aj ako špás s koreňmi jeho pôvodu.
Premiéru mala hra o košickom rodákovi Sándorovi Máraiovi v štúdiu košického divadla Thália ešte v decembri. V piatok bola jedna z repríz aj v bratislavskej Dizajn factory.
Recenzia / Divadlo
Silvester Lavrík a Anna Vlčková-Strachan: Ako naučiť meštianskeho psa
poslušnosti / A polgári kutya nevelése
Dramaturgia, preklad: Margit Garajszki
Hudba: Franz Liszt, Rudolf Pepucha
Scénografia, grafika: Richard Lavrík
Kostýmy: Barbora Peuch
Réžia: Silvester Lavrík
Účinkujú: Szilárd Petrik, Alena Ďuránová, Szilvia Kiss, Tamás Gál, Vlado Zboroň, Ludwig Bagin, Csilla Tarr/Tatiana Poláková
Z Košíc do Európy
Sympatická scéna z drevených debien načrtáva útroby vlaku z čias prvej republiky - vzadu sklad, vedľa batožinový priestor, v popredí kupé, možno reštauračný vozeň. Nad všetkým je videoprojekcia, v ktorej sa na úvod objavujú známe tváre nášho súčasného kultúrneho života a hovoria o ňom. Obrazovka sa následne mení na titulkovacie zariadenie (nedostatočne synchronizované).
Na scéne sa medzitým vlak pohýna. Cestuje sa z Košíc do Európy – obrazne aj doslova (Márai o tom vedel svoje už po vojne). Pasažieri sú nasledovnej fajty: nešťastný novomanželský párik sprievodcu s čašníčkou, maďarský poslanec, slovenský roduverník, vášnivá čitateľka Máraia a on, veľký spisovateľ so svojou múzou, manželkou Lolou.
Štekaj, sadni, ľahni!
Situácia sa komplikuje, keď vlak zastavuje v margecianskom tuneli. Pokazil sa kotol alebo je opäť o jedného samovraha menej? Do Nemecka je ďaleko. Postavy si začínajú hľadať svoje miesto v príbehu o čiernom pasažierovi. Je ním spisovateľovo dielo, sprevádzané dielami iných autorov, ktoré opantalo mladú polemizujúcu Annu.
Štekaj, sadni, ľahni! stojí vyšité na kostýmoch nielen ako odkaz k názvu inscenácie a k Máraiovmu oddychovému čítaniu, ale aj ako symbolika ľudského správania v závislosti od miery slobody. Mimochodom, kostýmy sú vydarenou súčasťou inscenácie.
Svojský pohľad
V hodine a pol dialógov sa o zábavu najviac stará dvojica vtipkujúca na národnej báze. Najcivilnejšie pôsobí postava spisovateľa, realita zase najviac dýcha z mladého čašníckeho páru. Celkový obraz má ambíciu byť karikatúrou spoločnosti, o čom svedčí aj herecký prístup, ktorý chce text skôr odľahčovať. Stojí však v trochu vágnej opozícii k Máraiovým serióznym citátom, ktoré tvoria jadro textu. Aj preto je celkový pocit z hry skôr kŕčovitý. Možno je šanca v reprízach sa viac uvoľniť, usadiť, prípadne zmierniť tempo, hlavne pri citovaní autorových komplikovanejších myšlienok.
Celkový pôdorys hry je inšpiratívny, s množstvom zaujímavých odkazov či príťažlivými scénickými obrazmi. Autorom nemožno uprieť, že prinášajú svojský pohľad na literatúru a neprekáža ani prítomný žáner divadla poézie. Chýba však hĺbka nahodených vzťahov postáv, najviac v prípade čitateľky Anny a jej spisovateľa.
Nech už bol skutočný vzťah Máraia k ženám akýkoľvek, v ich iskrení cez text na javisku niet obcovania, takého skutočného divadelného tepla. Žeby do autorského tímu zapadol nezávislý znalec Máraiovho života a diela?
Jazykové okienko
Herci často rozprávajú v maďarčine aj v slovenčine, čo môže prirodzene vyplývať z povahy predlohy. K tomu sa objavuje zrkadlový dvojjazyčný preklad na obrazovke. Úsilie o zrozumiteľnosť je chvályhodné, malo by však byť jasnejšie, do akej miery sú premietané titulky priamou súčasťou konceptu hry. Lebo potom je tu ešte otázka, ako by sa riešila jazyková bariéra, keby v hľadisku sedelo širšie medzinárodné publikum.
