ROZHOVOR

Karol Vosátko: Omar ma odnaučil šaškovať

Bol smelé a zvedavé dieťa. Ráno veľmi skoro vstával, hneď sa hral, hneď čítal s baterkou pod perinou. Všade ho bolo veľa. Viac si rozumel so staršími, než s rovesníkmi. Má titul ekonomického inžiniera, potom vyštudoval divadelnú réžiu


. Založil si vlastnú produkčnú spoločnosť. Začínal s pouličným divadlom - niekoľko rokov režíroval slávnosti Korunovácie v Bratislave. Robí reklamu, módne prehliadky, je držiteľom troch ocenení Grammy za najlepší videoklip roka. Režíroval Pevnosť Boyard, v Slovenskej televízii hudobnú reláciu Triangel, v Markíze Deku a množstvo iných programov. Jeho srdcovou záležitosťou je bratislavské divadlo GUnaGU. Nepije, nefajčí a tento rozhovor vznikol pri jeho 2385. a 2386. káve. Režisér Karol Vosátko si totiž všetky svoje čierne kávy počíta.

Prečo?
Keď som bol ako malý s mamou v cukrárni, vždy mi poliala zmrzlinu svojou kávou. Mal som rád jej vôňu, ale všade som počúval, že káva škodí. Keď prišli rodičia domov z práce, otec si chcel dať s mamou kávu a ona mu obyčajne povedala: "Už som dnes mala v robote šesť, to ma zabije!" Začal som sa kávy báť. Ale 26. septembra 1992 o 15.30 h som počul v rádiu, že švédski doktori zistili, aká je vlastne káva prospešná pre kardiovaskulárny systém, keď sa to s ňou nepreháňa. No a vtedy práve mama robila šľahačku. Chcel som si ju dať s kakaom, ale povedal som si, že keď je to také zdravé, nevyskúšam? Tak som ako 26-ročný prišiel o svoje kávové panictvo. Len tak z plezíru som si kávy začal počítať a stala sa z toho taká moja úchylka.

Kto, okrem rodičov a rádia, bol pre vás autoritou?
Výrazne ma formovali dve osobnosti - otec a Old Shatterhand. V Old Shatterhandovi sa snúbili pozitívne vlastnosti, ktoré mal aj môj otec. Všetkých nás chránil, bol férový, priamy, nebojácny, čestný. Veľmi ma ovplyvnili knihy. Ako prvák som po vysvedčení dostal od krstnej mamy všetky tri diely Winnetoua a za dva mesiace som ich prečítal. Na prváka slušný výkon. Ovplyvnilo ma aj kino. So školskou družinou sme chodili každý piatok popoludní za korunu do bratislavského kina Nivy. Skončili sme vo štvrtej triede, ale ja som do kina chodiť neprestal. Ďalej to bol šport. Od štyroch rokov som aktívne športoval, spolu dvadsaťsedem rokov, a to sa už na človeku prejaví.

Aké športy ste robili?
Desať rokov športovú gymnastiku. Učil som sa prekonávať samého seba. Telo je schopné urobiť určité veci, len sa treba zbaviť strachu. V pionierskom tábore som sa potom zaľúbil do dievčiny, ktorá chodila na karate a ja som si povedal, že za ňou nemôžem ísť, kým ho neovládam. Práve som končil s gymnastikou, začal som šesťkrát týždenne trénovať, a ostal som pri karate sedemnásť rokov. Dodnes ho robím rekreačne. Pri tomto športe som si uvedomil, že človek sa musí prestať báť definitívne. Gymnastika je individuálny šport, ale pri karate máš protivníka. Naučil som sa vedieť sa pozrieť súperovi do očí a byť pripravený na všetko. Víťaz môže byť len jeden.

Kedy ste začali mať záujem aj o divadlo?
Moje prvé verejné vystúpenie bolo kuriózne. Mal som asi päť rokov a zašli sme do Trenčianskych Teplíc. V parku bolo pripravené pódium na koncert, diváci usadení, vtom som vybehol pred mikrofón a zaspieval: "To jsem já, to jsem, já, haló děťátko, to jsme já, to jsem, já, Karol Vosátko." Poznáte tú niekdajšiu československú hitovku? V škole som vždy recitoval, spieval, tak som sa prihlásil do LUDUS-u. Ako desaťročný som oznámil mame, že chcem ísť na réžiu. Čudovala sa, bolo to pre ňu niečo, ako keby som povedal, že chcem byť prezidentom. V pätnástich som videl film Excalibur, ktorý ma uchvátil. Začal som štyri -päťkrát týždenne chodiť do divadla a skúšať s kamarátmi vlastné divadlo. V šestnástich som sa pevne rozhodol.

Prečo ste teda išli študovať ekonómiu?
Keď som ako maturant prišiel na konzultáciu na VŠMU, upozornili ma, že takých mladých na divadelnú réžiu neberú. Maturant ešte nemá životné skúsenosti, stabilizovaný názor, že skúsiť môžem, ale... Ďalej som sa sám vzdelával, lebo obsahom skúšky malo byť množstvo teórie, hudba, architektúra, literatúra, výtvarné umenie, kinematografia. Pochádzam z úplne normálnej, jednoduchej rodiny a za socializmu nebolo isté, že sa takýto chlapec na réžiu dostane. Hovoril som si - ekonomické vzdelanie sa človeku vždy zíde. Dnes mám svoju firmu a naozaj som to využil.

Naplnilo štúdium réžie vaše dlhoročné očakávania?
Bolo pre mňa sklamaním. Žil som pre niečo, nespával kvôli niečomu, a zrazu som musel bojovať proti niekomu a niečomu. Zdalo sa mi, že proces výučby študentov réžie skôr ubíja individualitu a tvorivosť. Ale všetky peripetie, ktoré ma krátkodobo zraňovali, dlhodobo ma posilnili. Vtedy som si uvedomil, že klasické kamenné divadlo ma nenapĺňa. Oslovuje ma autorské divadlo, v tom čase predstavenia Petra Scherhaufera, divadlá ako Husa na provázku, alebo Drak z Hradca Králové, predstavenia Trnavského divadla, kde vtedy ako jediný na Slovensku robil v profesionálnych podmienkach autorské divadlo Blaho Uhlár. Ako študent réžie som tri sezóny hral v SND v Caligulovi a roky strávené medzi hercami v kamennom divadle ma definitívne utvrdili v tom, že tadiaľ moja cesta nepovedie.

V divadle GUnaGU máte svoju kapelu Big Bastard Beat Band of Bratislava. Máte aj hudobné vzdelanie?
Vždy som mal nejakú svoju sídliskovú kapelu, ale v hudbe som nikdy nič prevratné nedosiahol. Aby sa kapela presadila a predala, na to sa musia stretnúť ľudia rovnakého životného pocitu, hudobného cítenia, inštrumentality, približne rovnakého image, potom môžu vytvoriť niečo fenomenálne. Nemal som to šťastie. Chodil som aj do hudobnej školy, ale karate a gitara sa nedali zladiť. Kapela, ktorá funguje pri našom divadle je recesia, relax. Preto to robím.

Prostredníctvom hudby ste sa teda dostali aj k videoklipom.
Mám rád hudbu, výtvarné umenie, vzrušuje ma film, som fantazijný, hravý typ, takto ponímam celý svet. V klipoch je toto všetko obsiahnuté. V televízii som začínal ako asistent produkcie, bol som pri výrobe mnohých relácií, dokumentov a veľa mi to dalo. Všimol som si aj režisérov, ktorí sú povrchní, nekoncepční, nevedia pracovať s hercom, nevedia si organizovať čas. Povedal som si, že to dokážem zvládnuť lepšie. U nás si dnes trúfa byť režisérom každý. A tak to aj vyzerá. Na Slovensku dnes robí ktokoľvek čokoľvek. A od politiky až po zelovoc to tu nefunguje. Profesionalita nie je docenená.

Pre vašu tvorbu, televíznu i divadelnú, je charakteristická klipovosť. Je to otázka trendu?
Je to odraz zrýchleného života. Jednotlivé žánre sa ovplyvňujú a prenikajú do seba. Niekto možno považuje klipovosť za neschopnosť vyrozprávať príbeh, ale ja považujem za zaujímavé, keď sa napríklad v divadle objavuje niečo, čo nie je žánrovo čisté. Vyvolávame v divákovi istú emóciu, ktorú ostro strihneme - ako vo filme. Prudko nastáva zmena, vytriezvenie, a zároveň zaznie moment pravdy. Trendy sú istým komercionalizovaním nových vecí, javov, ktoré sa celosvetovo prejavujú a speňažujú. Vždy je tu skupina ľudí, ktorí musia mať to, čo sa práve nosí.

Vedome v nich vytvárate ilúziu...
Všetko je ilúzia, a ľudia ilúziu chcú. Ide o to, aby bola čo najdokonalejšia. Určite, je to vedomé pôsobenie na ľudí. Je to o tom, že vec, ktorá je tvojím produktom, musíš čo najlepšie predať. Presne vieš, ako to dosiahnuť, čo funguje. Každý producent kalkuluje s tým, čo musí byť v dobrom scenári, aby to na divákov zabralo. Pri tvorbe čohokoľvek predpokladáš, že svoj talent dokážeš použiť na to, aby si čo najlepšie vytvoril ilúziu, ktorá obalí čo najviac ľudí. Lebo divadlo aj film sú o sugescii. Je to o tom, že atmosféra si diváka podmaní natoľko, že pri tom vydrží hodinu a pol a neprepne na iný program.

Režisér by mal byť kozmopolitný človek. Veľa cestujete?
Áno, aj keď doteraz je mojím najhlbším cestovateľským zážitkom Lýbia. Bolo to ešte za socializmu, mal som osemnásť a naša mama dostala ako zdravotná sestra ponuku pracovať v tejto krajine. Brat a ja sme zostali s otcom doma. Jedny prázdniny sme ju navštívili. Bol to pre mňa kultúrny šok. Lýbia sa v tom čase ocitala vo vojnovom konflikte s piatimi krajinami súčasne. Šokovala ma ich nekultúrnosť, správanie k ženám a cudzincom, až fanatické náboženské tradície, na druhej strane obrovský technický pokrok a bohatstvo. Majú tam zvláštne zvyklosti. Môj kamarát z Alžíru sa raz spýtal jednej Juhoslovanky koľko je hodín, a zavreli ho na šesť dní do väzenia. Aj autá tam dávajú do väzenia. Každý Lýbijčan má preto dve-tri. Stretol som muža s Čadu, ktorý tam trinásť rokov pracoval. Pýtal som sa ho, čo si kúpi za zarobené peniaze. Rozplakal sa a začal mi rozprávať o svojich štyroch vysnívaných ženách, ktoré si kúpi. Žena tam stojí obrovský majetok. A hneď potom si chcel kúpiť autoservis. Mal som kamaráta Omara, športovali sme na pláži, a keď sme odchádzali, spýtal som sa ho, ako to po robote vládze. Objal ma a povedal: Charlie, vieš, sú ľudia čierni a bieli, chudobní a bohatí, sú ľudia hladní a sýti, s autami a s bicyklami. A ja som ten čierny, chudobný, hladný, s bicyklom. Ale to je život. Potľapkal ma po pleci a odišiel. Myslím, že vtedy som dospel. Keď som sa potom vrátil na Slovensko, už som si nikdy nemusel dávať záväzky, že od pondelka prestanem šaškovať. Už som to v sebe mal. 

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  2. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  3. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  4. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  7. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  10. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 13 982
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 729
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 245
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 538
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 899
  6. Moskva alebo Petrohrad? 2 452
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 340
  8. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 2 158
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 785
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 721

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

KOMENTÁRE

Srebrenica stále pripomína, že Európa nemusí byť imúnna

Mladič sa pred spravodlivosťou nakoniec neschoval.

Neprehliadnite tiež

Nič úprimné nevie povedať, aj tak je Taylor Swift najpredávanejšou speváčkou

Spieva o mužoch, na ktorých chce zabudnúť. Výsledkom je ukričaný album.

ROZHOVOR

Jeremy Renner pre SME: Ako Johnny Depp neskončím, víno za päťtisíc mi musíte kúpiť vy

Hviezdny herec prišiel na rozhovor, aj keď mal obe ruky zlomené.

RECENZIA

Tomáš Maštalír sa zmenil na netvora, Zuzana Fialová hrá najlepšie samu seba

SND si vzalo ťažkú úlohu: na scénu prinieslo drsný príbeh Richarda III.

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral Czech Press Photo už aj v minulosti. Pozrite si ostatných víťazov.

Na twitteri napísali, že zomrel Milan Kundera. Urobil by chybu, keby to dementoval

Český spisovateľ patrí medzi ľahké terče, ale iným sa stalo aj horšie.