Keď Benjamin Biolay, spevák, skladateľ, aranžér, textár a producent, počúva šansón, predstavuje si „studený dym a staré topánky“. A pritom je to vyhlásený záchranca toho legendárneho francúzskeho žánru. Postupne si zvyká, že ho oslavujú práve za to, ale stále to považuje za nedorozumenie. Ako dobre vychovaný chlapec sa trpezlivo usmieva, keď mu v Japonsku, Taliansku či Dánsku hovoria, ako „typicky francúzsky“ znejú tie jeho šansóny.
Má tridsať, je z muzikantskej rodiny z Villefranche-sur-Saône, otec hral na klarinete, starý otec na bubon na osobnom parníku. Keď vyrástol, odišiel do Paríža. Takmer okamžite sa mu podarilo získať zmluvu, nahrať vlastný singel, ktorý spätne považuje za katastrofu. Odvtedy už radšej píše pesničky len pre iných. A hovorí: „Ak to má znieť po francúzsky, nechcem s tým mať nič spoločné.“ Čiernobiela patina a brelovský nárek mu idú na nervy.
Šansón vonia vražednými francúzskymi cigaretami, lacným červeným vínom a clivými veršami, bohémou a ničnerobením. Benjamin Biolay tvrdí, že to celé nemá rád. Ibaže šansónu sa napriek tomu nezbaví. Všetko, čím na seba v posledných rokoch upozornil, zo všetkého najviac pripomínalo - francúzsku tradíciu. Sú to voľne aranžované melódie, ktoré by sa dokonale hodili práve k tým starým francúzskym filmom, v ktorých sa krásne ženy v hodvábnych šatkách prevážali v kabrioletoch pozdĺž Azúrového pobrežia. Hnali sa na rande - na vražednú cigaretku a pohár červeného.
Pochopiteľne, že Biolay v ére globalizácie k tomu zakaždým primixuje trochu sveta, kúsok pobrežia Copacabana, ďalekých pláží so sexbombami v bikinách - tak je to na jeho novom albume Rose Kennedy (Labels/Virgin), spoľahlivo vkusnom mixe z rytmov bossa-novy, aranžmánov bondovských soundtrackov, s nádychom všadeprítomnej napätej túžby.
Benjamin Biolay kedysi založil punkovú skupinu a robil dojem na svoje spolužiačky, tým, že si piesne celé vymýšľal sám. Teraz o sebe hovorí, že je „stará škola, ale nie z múzea.“ Uznáva excentrika Sergea Gainsbourga - už ho s ním niektorí novinári v Anglicku aj porovnávajú. „Gainsbourg sa nechal ovplyvniť hudbou z celého sveta - džezom, soulom, reggae, mal humor a talent, a to, čo vytvoril, bolo jedinečné, ale nie práve nutne francúzske.“
Benjamin Biolay v poslednom čase spolupracoval na množstve albumov ako autor, aranžér a producent. Zoznam ponúk je už dlhý, aj zoznam jeho zdvorilých odmietnutí. Naopak, šťastie mali staré dámy Francoise Hardy a Juliette Gréco, ale najúžasnejším z jeho kúskov zatiaľ bol triumfálny comeback takmer zabudnutého osemdesiatpäťročného šansoniéra Henriho Salvadora, na svingujúcom albume, z ktorého sa vo Francúzsku predalo 750 000 kusov.
Dnes prežíva comeback práve tá typicky francúzska hudba, ktorá roky Francúzsko izolovala, takže vo svete popu dlho akoby bolo rozvojovou krajinou. V deväťdesiatych rokoch ho trochu rehabilitovali francúzska elektronická hudba a francúzsky punk, ale skôr či neskôr musel prísť čas oprášiť a naleštiť starý šansón.
Najprv prišiel Švéd Jay Jay Johanson, ktorý zmontoval šansóny na počítači, a vydal ich s anglickými textmi. Potom prerazili aj francúzski hudobníci - Yann Tiersen, autor hudby k Amélii, ale aj ďalší. A je to tu: nová podoba klasických francúzskych pesničiek o láske je naraz in pre úplne mladé publikum.
ANDREA PUKOVÁ
