Kaviareň Danubiany bola dopoludnia prázdna. Sadla som si s výhľadom na celú miestnosť a zakalenú valiacu sa vodu. Dám si kávu, hovorím čašníčke, ale buďte taká dobrá – sem! A podávam jej šálku, ktorú som si priniesla. Usmeje sa, ale neviem, či preto, že ju spoznala. O chvíľku už popíjam horúcu čiernu kávu s troškou medu. Mám za sebou 400 skvostov architekta Jana Kaplického a toto je šálka Bettina z jeho dizajnu. Takmer dokonalá bodka za výstavou Vlastnou cestou. Takmer by sa dalo škrtnúť, keby sedel oproti mne a rozprával o svojich pavúčích sieťach, motýlích krídlach, rybích šupinách a celom vesmíre. O všetkom, z čoho dokázal stavať, o skrytom význame. „Musí tam byť,“ povedal by. „Potom už je jedno, či niekto omdlie, alebo sa naštve.“
Jan Kaplický opustil tento svet pred tromi rokmi 14. januára. V českých médiách odznelo, že česká malosť uštvala Kaplického rovnako, ako uštvala Bedřicha Smetanu a Mikoláša Aleša. Ak aj je to pravda, víťazstvo malosti je vždy dočasné. A tak si myslím, že návrh jeho londýnskeho ateliéru Future Systems na budovu pražskej Národnej knižnice sa raz bude realizovať. Ak si Kaplického imaginatívnu, modernistickú chobotničku nezaslúži Praha, budú ju mať inde.
Výstavu tvorby Jana Kaplického v Danubiane predĺžili do 26. februára.
Autor: Ada Jung
