Film Farba citov je trocha schematický, ale vďaka vtipu hlavných hrdiniek aj sympatický. Už je v našich kinách.
Keby mal niekto obavy, že Farba citov bude schematický film o rasovej otázke v Spojených štátoch, bolo by to trocha aj namieste. Rozpráva sa v ňom predsa o čiernych ženách, ktoré boli niekoľko generácií otrokyňami, slúžkami, vychovávateľkami, a o bielych ženách, ktoré ich zamestnávali a psychicky ponižovali. Schematizmus ani sentiment však nie je celkom presne to, čo po tomto filme, nominovanom na štyri Oscary, zostane.
V 60. rokoch platili v južanských štátoch segregačné zákony, duchovní písali knižky o tom, že pôvodným autorom segregácie je Boh a politické voľby sprevádzalo sociálne napätie a násilie. O tom, ako bola krajina poznačená a deformovaná rasovou nenávisťou, by sa ešte stále dalo nakrútiť veľa drsných drám. Splnenie takej úlohy však skôr možno čakať napríklad od Spika Leeho, ktorý viac spĺňa predstavu filmového rebela.
Ponáhľaj sa s tou knižkou
Režisér filmu Farba citov Tate Taylor si vzal za predlohu knihu The Help. Spisovateľka Kathryn Stockettová v nej píše o černoškách z mesta Jackson v štáte Mississsippi, kde to začiatkom 60. rokov vyzeralo tak, že so segregačnými zákonmi sú už zmierené aj ich obete. Kým v jedno leto zdanlivý pokoj nenarušila mladá a nahnevaná žurnalistka, keď sa slúžok vo svojom okolí začala pýtať prevratnú otázku: Ako sa cítiš?
Boj za občianske práva si našiel svoje miesto v kostoloch a o politických požiadavkách sa hovorilo v ideologickom diskurze. Stockettová ho však videla v kuchyniach, kde skupina černošiek pristúpila na nápad novinárky, že spolu napíšu knihu o svojich skúsenostiach v bielych rodinách. Vtedy to bol dosť nebezpečný nápad, no ukázalo sa sa, že utláčané slúžky boli plné vnútornej, tichej odvahy.
Postavy vo filme Farba citov sú nebezpečne pozitívne a nebezpečne negatívne a je preto malým víťazstvom, že to nie sú karikatúry. Idealizmus, optimizmus aj spomínaný sentiment zmierňuje vtip, v zásade ironický až cynický. Ešte aj angažovaná novinárka od svojej vydavateľky neustále počúva: „Ponáhľaj sa s tou knižkou, kým ešte máme šancu provokovať. O chvíľu sa boj za občianske práva rozrastie!“
Aj sa rozrástol a bolo veľa mŕtvych a zranených, o čom teda tento film nehovorí. Ale naznačuje, že v tom boji sa nemusela vyriešiť iba rasová otázka, ale aj postavenie žien a ľudská dôstojnosť všeobecne a že to bolo nadlho. Ešte v roku 2009 sa kniha The Help mohla stať bestsellerom.
Výnimočná správa
Farba citov bude 26. februára medzi deviatimi filmami, ktoré budú súťažiť o Oscara v hlavnej kategórii. Okrem toho americká akadémia nominovala tri herečky, dve z nich za hlavné černošské postavy. Dnes už podobná správa nie je výnimočná. V súvislosti s týmto filmom však predsa len pripomína, aká to bola udalosť, keď v roku 1963 prvýkrát nedostal Oscara beloch, ale Sidney Poitier.
