Veľmi sa nesmej, toto je budúcnosť

Na opísanie snímky o hviezde nemého filmu by sme nemali potrebovať veľa slov. Povedzme len, že je skvelá.

Mohol byť rok 1927. George Valentin prišiel do nahrávacieho štúdia a pozoroval kolegyňu, ako si pred mikrofónom skúša dialógy k filmu Rómeo a Júlia. Svoju lásku mala vyznať v slovách.

Celkom ho to pobavilo, pretože väčšiu hlúposť ešte nevidel. Respektíve, nepočul. Len producent vedľa neho nemal chuť na žarty. „Veľmi sa nesmej, George. Toto je budúcnosť,“ vravel mu.

The Artist je film o hereckej hviezde nemého filmu, ktorá neverila, že časy sa môžu zmeniť – a keď sa zmenili, pre ňu v nich už miesto nebolo. Nakrútil ho francúzsky režisér Michel Hazanavicius so Jeanom Dujardinom v hlavnej úlohe. A nakrútili ho bez slov a celý v čiernobielom. Prvýkrát ho ukázali vlani na festivale v Cannes.

Musíme si prehovoriť

Jeho úspech bol taký nečakaný a prekvapivý, ako pre Georgea Valentina nástup zvukového filmu. Po Dujardinovej palme dostal už aj Zlatý glóbus a má desať nominácií na Oscara.

Kedysi sa nič iné ako nemé filmy nerobilo, dnes treba hľadať takých, čo si na to trúfnu a čo niečo také dokážu.

Nestačí iba skopírovať staré filmové kódy a postupy, lebo vtedy boli diváci zvyknutí na jednoduchosť a nedokonalosti. Dnes už sú múdrejší a rozmaznaní, a preto aj film, ktorý sa tvári, že je anachronizmom, musí byť moderný.

Hazanavicius hovoril, že keby mu producent povedal, že tento experiment pôjdu nakrútiť na Ukrajinu, šiel by aj na Ukrajinu. Taký by mu bol vďačný. Ale Thomas Langmann (syn Clauda Berriho, spolupracovníka a kamaráta Miloša Formana) bol taký odvážny aj veľkorysý, že vybavil nakrúcanie priamo v hollywoodskych štúdiách.

Denne tam za nimi chodili skupiny amerických filmárov a s obdivom aj miernou závisťou sledovali, ako Francúzi rozprávajú ich príbeh.

Požičali im svojho najšikovnejšieho a najskúsenejšieho filmového psíka a potom už len sledovali, ako Hazanavicius premyslene, duchaplne a vtipne vyjadril rôzne životné zmeny svojho hrdinu. Prechody z výslnia do tieňa, z pýchy k pokore, zo šťastia k smútku.

„Musíme si prehovoriť,“ hovorí Valentinovi manželka vo chvíli, keď sa už nevie dívať na jeho rezignáciu. A keďže práve prehovoriť sa v tomto prípade nedalo, slová museli nahradiť nápady v obraze a na tvárach hercov jasné emócie, v úplne čistej, až naivnej forme.

Nespokojní mali smolu

Ľudia teraz môžu byť podozriví a neveriť, že ich nejaký čiernobiely a nemý film dokáže ešte dve hodiny zabávať.

Oddnes je The Artist aj v našich kinách a kto sa dá prehovoriť, uvidí okrem životných štrapácií Georgea Valentina zákony filmového biznisu a pochopí krásy filmového remesla.

Celý tento príbeh sprevádza výborná hudba alebo ticho, okrem dekorácií a kostýmov sú v ňom starodávne aj titulky.

Michel Hazanavicius pritom nepopiera, že kinematografia už od roku 1927 dospela kamsi inam, a keď treba pointu, párkrát v jeho filme zahrmí zvuk.

V Anglicku sa stalo, že niekoľko divákov reklamovalo vrátenie ceny vstupenky. Nikto im vraj nepovedal, že The Artist je nemý a čiernobiely. To mali teda poriadnu smolu. Keby zostali do konca, možno by si aj sami uvedomili, že práve zažili ohromnú filmovú udalosť.