Spisovateľ Kornel Földvári: Chystajte útok na bodáky!

Profesor humoru, prezident všetkých karikaturistov, krstný otec detektívkarov, vlastný brat Vinetoua a Old Shatterhanda. To všetko bol aj je KORNEL FÖLDVÁRI.

Revolver je obľúbenou rekvizitou Kornela Földváriho. Ním krstí knihy a je symbolom jeho celoživotnej vášne pre kovbojky, detektívky a inú dobrodružnú literatúru.(Zdroj: Vladimír Šimíček)

Profesor humoru, prezident všetkých karikaturistov, krstný otec detektívkarov, vlastný brat Vinetoua a Old Shatterhanda. Ale aj riaditeľ divadla, námestník ministra, obchodná referentka či čierny barón. To všetko bol aj je KORNEL FÖLDVÁRI, čerstvý osemdesiatnik, legenda slovenskej literatúry a jej veľmi dôležitý pamätník.

Ako to s tým vtipkovaním robíte?

Asi závisí od toho, aké vlny vysiela človek, s ktorým sa rozprávam. Sú ľudia, pri ktorých som slušný a oficiálny.

Ale vy ste zábavný, aj keď ste oficiálny.

Inak mi to akosi nejde. Keď som kedysi sedel na ministerstve kultúry, touto „neserióznosťou“ sa mi zvyčajne pod oficiálnymi titulmi podarilo objaviť človeka a s ním sa v ľahkej konverzácii dalo vybaviť viac než s dôstojnými úklonmi a frázami podľa etikety. Občas aj veci, ktoré by podľa diplomatického protokolu neboli možné. Mal som šťastie smiať sa s niekoľkými zahraničnými ministrami, raz dokonca i s prezidentom, o rozličných veľvyslancoch ani nehovoriac.

Ťažko si vás predstaviť ako ministerského námestníka.

Ani ja si to už pomaly neviem predstaviť, ale bol som. Vyše dvoch rokov po nežnej. Boli to však ešte celkom iné časy. Minister Snopko prvého pol roka chodil vo svetri a v texaskách a keď bolo čosi oficiálne, otvoril skriňu, za dverami sa prezliekol a vynoril sa v obleku s kravatou. Vtedy si politici prezliekali iba ak obleky, nikdy nie názory. Raz som mu aj povedal: Vieš čo mi s tou kravatou pripomínaš? Pokorenie polabských Slovanov.

Ani vy ste neboli oblekový typ?

Kdeže. Boli to moje najhoršie dva roky s kravatou.

vojak.jpg FOTO: Archív K. F.

To bolo obdobie, keď sa politici museli učiť obliekať.

Zažil som to na vlastnej koži. Keď sme napríklad rokovali s Francúzmi, sedelo nás okolo stola asi desať a kým sme mlčali, tak nás nikto nerozoznal. Všetci sme mali obleky, biele košele a kravaty. Bolo to v júli, šialene horúco, ktosi navrhol, že by sme si mali dať dolu saká. V tej chvíli to bolo jasné – všetci Slováci mali košele s krátkymi rukávmi. A Francúzi pekne dlhé, dokonca s manžetovými gombičkami. Keď som raz v Mníchove zastupoval ministra, dokonca i českého, a diskutoval s bohatými sponzormi, hovoril som si, čo by tak asi povedali, keby vedeli, že okrem tohto mám už len jeden slušný oblek a čierne poltopánky dokonca len tie na nohách. Pripadal som si ako sobášny podvodník. No možno práve to mi dalo silu a všetko som vybavil.

Zdá sa, že politikárčenie môže byť aj dobrá vec.

To ani nebolo politikárčenie, tie naše dva roky. To bolo ešte také dobrodružstvo ako z čítania pod lavicou. No aspoň sme si vyskúšali, aké to je. V neskorších fázach by som tam už nechcel byť.

Skončilo sa to dosť rapsodicky. Čo ste mali v pláne robiť ďalej?

Hneď ako nás slobodníkovci z ministerstva vyrazili, som si po prvý raz povedal, konečne si nemusím zháňať miesto, už mám šesťdesiat. A šiel som sa hodiť do penzie. V tom momente mi volal Milan Lasica, či by som nechcel robiť dramaturga a jeho zástupcu v Štúdiu L + S. Okamžite mi zavesil na krk celú agendu. Vypĺňať všelijaké dotazníky a podobné veci, čo chodili z ministerstva. Vôbec som nerozumel, čo odo mňa chcú, tak som šiel za prevádzkarom divadla a hovorím mu, Ferko, prosím ťa, to vám takéto kraviny chodili aj za mojich čias na ministerstve? On sa na mňa pozrel a povedal: ešte horšie. To už je raz tak. Úradníci tam boli pred nami, za nás a ostali tam aj po nás.

sLasicom.jpg Rok 1999 a štyridsiate výročie vzniku tvorivej dvojice Lasica a Satinský. FOTO: Peter Procházka

Do divadla k Lasicovi a Satinskému ste sa tak vrátili po vyše tridsiatich rokoch. Do akej rieky ste vstúpili?

Prvý raz som sa s nimi ocitol pod jednou strechou v roku 1969 v Divadle na korze. Roku 1992 to už bolo Štúdio S, neskoršie L + S. Obe majú spoločného menovateľa Lasicu a Satinského. A naše staré kamarátstvo. O Divadle na korze som kedysi napísal, že to bol najkrajší rok môjho života.

Stále to platí?

Doteraz to tak cítim. V Divadle na korze bol obrovský náboj, elán, dravá chuť do života, tvorivé vzopätie. Nemyslím tým len Lasicu a Satinského. V tom divadle sa stretla aj mladá činohra – Stano Dančiak, Marián Labuda, Paľo Mikulík, Maco Debnár, Zita Furková, Zora Kolínska, Martin Huba, Ľubo Gregor. Lasica so Satinským boli už svojím spôsobom hotový tvar, značka kvality. Ostatní tvrdošijne hľadali vlastnú tvár. Napríklad v spolupráci s Vladom Strniskom, Petrom Mikulíkom, Milošom Pietorom či dramaturgom Martinom Porubjakom. A v zostave sme mali aj tretiu vychádzajúcu legendu – skupinu Prúdy s Mariánom Vargom. Hoci bol deprimujúci rok 1969, keď tu už naplno vládli okupanti, chystala sa normalizácia a začali vyhadzovať prvých ľudí, tvorivú atmosféru to nepribrzdilo, stále vládla ofenzíva otvorených prejavov a predstáv. Korzo vychovávalo obecenstvo, posúvalo ho ďalej, nepodkladalo sa mu. Obecenstvo bol taký neviditeľný tretí hráč, od učňov až po univerzitných pedagógov. Je priam neuveriteľné, že 1. apríla 1969 mala premiéru najostrejšia hra Lasicu a Satinského Radostná správa. No divadlo bolo napráskané pri každom predstavení. Takže keď v júni 1970 zlikvidovali Lasicu a Satinského a v lete 1971 celé Divadlo na korze, bolo to čosi ako potlačenie povstania alebo vyvraždenie Mohykánov.

Čím bolo divadlo Lasicu a Satinského po rokoch iné?

Obaja sa pretĺkali púšťou normalizácie, ako sa dalo. Situácia sa zlepšila až po vzniku Štúdia S. Riaditeľ Štefan Ladižinský mal ako jediný odvahu a priam rozprávkovú prefíkanosť, s ktorou sa mu darilo Lasicu a Satinského napriek obrovským tlakom zhora udržať na scéne až do roku 1989. Postupne vznikalo výborné, no kvalitatívne odlišné divadlo. Tiež provokatívne a hľadajúce, ale už oveľa serióznejšie. Deň radosti, Kontrabas, Náš priateľ René, Stalin – to všetko bolo slovo na čase a výborné, len sme už boli dospelí, starší. Nedá sa nič robiť, hravosť je dar mladosti.

Ovplyvnil váš vzťah aj vtedajší nový priestor - umelecká scéna Slovkoncertu?

Štúdio S, dnes L + S, je stále skvelé moderné divadlo, scéna je dobre riešená, variabilná, dá sa prestavať na mnoho spôsobov. No musím povedať, že keď som sa tam po prvý raz posadil a začul som prvú repliku Lasicu a Satinského, tak som si opäť predstavil voľakedajšiu plesnivú pivnicu a cítil som ani nie nostalgiu, ako vyslovene smútok, že to dávne Divadlo na korze, malé, ale nabité mladým obecenstvom, už nie je. To bolo divadlo môjho života. Z toho obdobia pochádzajú neodolateľné dialógy a najobľúbenejšie pesničky. Hravosť, nápaditosť a originalita v piesňach na texty Tomáša Janovica je nenapodobiteľná. Povedzme Sága rodu Forsytovcov, ale najmä Balada o vodných stavoch, moja životná hymna.

Dodnes chodíte do ich divadla. Čo očakávate?

Nechodím na všetky predstavenia, ale na Lasicu idem vždy. Škoda, že Milan s Julom nemajú nasledovníkov. Z mladších ma zaujalo Túlavé divadlo Kamila Žišku a Jakuba Nvotu či Štúr s Malachovským a ich Ooops! Žiaľ, akosi sa to neposúva ďalej a nerastie. No slovenský humor sa ani inak nejako radostne nerozvíja. Nič nesvedčí, že by sa chystal nejaký útok na bodáky. Pravda, dvojica, ako boli L + S, je skôr výnimočný dar dejín, ani nie za generáciu či za dve, ale možno za celé storočie.

Už roky hovoríme, že niečo také nám tu chýba.

Viacerí nádejní komici začínali dobre, neošúchane, ale skôr či neskôr skĺzli do schém, opičiek, prehrávania, povrchnosti. Všetkých postihla zhubná herecká choroba: túžba po potlesku, po úspechu. Chýba komik s kamennou tvárou, ktorý by hovoril pritlmeným hlasom a nútil ľudí rozmýšľať. Aj keď sa nájde nejaký záblesk, sústruh zábavného priemyslu to všetko ohobľuje do jednej fazóny. Jediné, čo potom odlišuje jednotlivých vtipkárov, je ich meno, prípadne tí najľudovejší majú kroje. Sú však poľahky zameniteľní s mestskými frajermi. Škoda, že zaniklo zaujímavé zoskupenie Živý dôkaz, brutálne sa derúce proti prúdu konvenčného (ne)vkusu.

Čo je základom dobrého humoru?

Je veľmi dôležité, aby sa človek vedel vysmiať aj sám zo seba, aby s kvapkou pokory pochopil, že ľudia sú na tom aj oveľa horšie. Základom je nebrať sa príliš vážne. Irónia a sebairónia je jediná zbraň bezbranných, jediná možnosť, ako človek môže dostať do správnych proporcií vlastnú situáciu i nepriateľa. Nemusí o tom nikoho presviedčať, stačí, že si to sám v sebe uvedomí. A tak sa z tragédie prechádza do frašky, alebo aspoň do tragifrašky. Keď sa človek nesťažuje a neroní nad sebou slzy, ostane mu viac síl vzdorovať.

sJanovicom.jpg

Tomáš Janovic a Kornel Földvári počas jednej z autorsko-čitateľských besied v kaviarni Ex Libris. Kto nezažil Kornela Földváriho aspoň raz naživo, netuší, že tento bradatý pán je rodený herec a rozprávač, s vynikajúcou pamäťou a dokonalým zmyslom pre humor, čo znamená, že na konci každej jeho vety nie je bodka, ale pointa. FOTO: Peter Procházka

Vaša rodina to nemala v živote ľahké. Dali sa veci brať aj vtedy s humorom?

Rodičia brali svoj osud tragickejšie. Otec a strýko, vyučení hodinári, mali obchod, ktorý bol výsledkom ich celoživotnej práce. Keď im ho zobrali, zosypal sa im svet. Najmä otcovi. A keď ich ešte aj neprávom zatvorili, obrali ho o prirodzenú dôstojnosť. Šaša a popierača mal v sebe skôr môj strýko. Pri výsluchoch zrejme poriadne vyvádzal z miery eštebákov. Po celý život mu zostal šibeničný humor. Oboch to však rovnako zdravotne poznačilo. Otec sa s tým do smrti nevyrovnal.

Ako sa to všetko prenieslo do vášho myslenia?

Mňa vyrazili z vysokej školy a narukoval som do bane, čiernej ako moje výložky. Odchod z fakulty som považoval za koniec sveta. Pritom som v tom trápení vlastne nevedomky dospel. Odrazu som začal písať z vnútornej potreby a zároveň ironickejšie a zádrapčivejšie. Kým na gymnáziu som debutoval študentskými humoreskami, teraz to boli bájky, do ktorých sa mi premietal svet a jeho deformované reakcie. Svojím spôsobom mi to otvorilo cestu, aj keď za privysokú cenu. Neplatil som za ňu sám, ale utrpenie celej rodiny. Nakoniec som možno zaplatil najmenej. Neviem.

Písanie vás oslobodzovalo?

Neviem, či sa to dá nazvať tak vznešene, ale boli chvíle, keď ma to nutkalo do písania, nech som bol kdekoľvek. Aj v bani, a keďže som tam nemal papier, tak som roztrhal škatuľu od banskej výbušniny a písal som na kartón, samozrejme, s čiernymi odtlačkami od uhlia. Písanie mi poskytovalo istý ventil. Hoci potom ma rozzúrilo, keď do textu zasahovala redakcia alebo cenzúra.

Publikovali ste pod rozličnými menami. Ako vznikali?

Prvý pseudonym mi vlastne darovali kamaráti. Jeden krstné meno, druhý priezvisko: Miroslav Kostka. Potom, keď som sa vrátil z vojny, začal som písať recenzie pod menom Peter Horňák, toho sme mali v rodine. Tieto dva boli hlavné. Potom ich bolo ešte viac, niektoré len na jedno použitie, podpísal som nimi jednu recenziu. Jeden z nich sa dostal dokonca aj do slovníka pseudonymov. Gedeón Zajko, okresný vykupovač vajec. Tým som podpísal recenziu na leporelo o veľkonočnom zajačikovi. Jediný rým v celom texte bol zajko-vajko.

Aký máte vzťah k svojim pseudonymom?

Vlastne ma vždy bavili. Mám rád mystifikáciu a okrem toho, človek musel pohnúť aj rozumom, ako v detektívke. Napríklad, aby okrem mena získal aj nejakú adresu, kam by mu mohol prísť honorár. Dôveryhodná funkčná adresa je rovnako dôležitá ako pseudonym.

Keď ste sa vrátili z vojny, začala sa vaša nová životná etapa v redakcii Kultúrny život. Za vášho pôsobenia, v šesťdesiatych rokoch, to bolo jedno z najčítanejších periodík. Ako si na to spomínate?

Kultúrny život bol pre mňa ostrovom v rozbúrenom mori neslobody. Ako stroskotanec z fakulty som sa na ňom po dvadsiatich šiestich mesiacoch vojenčiny u „čiernych barónov“ zázračne ocitol vďaka osobnej statočnosti Ladislava Mňačka. Otvoril mi dvere do raja, ktorý som si vysníval ešte na gymnáziu. V redakcii sme síce občas aj potili krv a bránili pevnosť proti presile zhora, no nikto ma nenútil robiť čokoľvek proti svojmu presvedčeniu. Redakcia Kultúrneho života, to nebolo zamestnanie, ale život. Strávil som v nej – s malou prestávkou v Mladej tvorbe – trinásť rokov, a pravdepodobne by ma z nej boli na konci vyniesli, keby ju v auguste 1968 neprevalcovali tanky piatich „bratských“ armád. No rozlúčili sme sa s ňou pre novinára naozaj rajsky: pol roka bez mrzačiacich zásahov cenzúry. Len sme netušili, že za to viacerí zaplatíme dvadsiatimi rokmi vynúteného mlčania.

kaviaren.jpg

Polovica šesťdesiatich rokov. Redakčný život sa odohrával najmä v kaviarňach. Vľavo KF, vpravo Tomáš Janovic. FOTO: Archív K. F.

Aké korene má vaše skutočné priezvisko?

Hoci to vyzerá, že maďarské, nemám ich. Dedko, čo robil na železnici, prišiel z Nemecka a musel si ako štátny zamestnanec pomaďarčiť meno. Pôvodne sa volal ako jeden z nedávnych nemeckých prezidentov. Inak o ňom neviem nič, zomrel ešte koncom 19. storočia. Rodičia ako deti monarchie hovorili aj po nemecky a po maďarsky – najmä keď nechceli, aby sme im so sestrou rozumeli. Tak sme kadečo pochytili. Hovoriť som začal, až keď som bol na vojne s chlapcami zo Žitného ostrova. Bolo mi ich ľúto, že nerozumeli ani slovo, tak som sa im pokúsil prekladať. A naučil som sa pri nich nádherne po maďarsky nadávať. To je priam poézia. Neskôr, keď som robil v Slovenskej literárnej agentúre obchodnú referentku, mal som na starosti zmluvy z Maďarska – pravdaže v nemčine. A keď občas prišli kolegovia z Budapešti, ako-tak sme sa dohovorili, dokonca aj vtip som im vedel povedať. No keď prišla reč na úradné veci, musel som prejsť na nemčinu.

Váš život, to sú aj plnokrvné indiánky, western a detektívky. Kedy ste takéto dobrodružné čítanie držali po prvý raz v ruke?

Na to si veľmi dobre spomínam. Raz bol u nás na návšteve strýko, ktorý nevedel, že chodím len do prvej ľudovej, a doniesol mi jeden zväzok Coopera, tuším Lovca jeleňov. Ja som si ho s nadšením prečítal a od tých čias som už pohŕdal rozprávkami. Vrhol som sa na dobrodružnú literatúru, prípadne na študentské romány. Neskôr, keď som mal desať rokov, dostal som na Vianoce prvé mayovky. To bola vzácnosť, lebo to bolo za vojny a české knihy k nám nechodili. Prečítal som ich a to bol obrovský zlom. Niečo úplne iné, ako som dovtedy čítal, ilustrácie Zdeňka Buriana boli priam ako fotky, bol som presvedčený, že sa to muselo všetko naozaj stať. Ohromilo ma to, úplne zhltlo, mal som vyslovene horúčku, v noci som sa budil, bol to živý, fascinujúci dobrodružný príbeh. Niekoľko rokov bol pre mňa najlepší spisovateľ na svete Karl May.

sKnihamiFotoCibulkova.jpg

O knižnici Kornela Földváriho sa rozprávajú legendy. Napríklad, že ňou zaplnil celý byt a spolu s manželkou chodia úzkymi chodbičkami medzi knihami. Občas sa dokonca v tomto labyrinte stratia a trvá im zopár dní, kým sa opäť nájdu. Táto fotka dokazuje, že je to pravda. FOTO: Miroslava Spodniaková

Ako ste sa dostávali k jeho knihám?

Fanaticky som ich zháňal. Spolužiak z gympla mal zopár zväzkov, ale ešte ho nebavili, tak ich so mnou vymieňal za gypsových vojačikov. Päť kusov za knižku. Keď sa minuli, tak som obetoval aj kolekciu gumových od Baťu, aj s guľometčíkom. May ma vlastne doviedol takpovediac za ruku až po bránu svetovej literatúry. V pätnástich som ho opustil a začal som čítať normálnu, serióznu literatúru. A čo sa týka detektívok, prvé bolo zošitové vydanie Sherlocka Holmesa. Dostali sa mi do rúk tiež asi v desiatich rokoch spolu s dobrodružnými príbehmi Jacka Londona. Karl May, Arthur Conan Doyle a Jack London, to bol Parnas, na ktorý popri nich preniklo len veľmi málo ďalších autorov. Verne, hoci som ho tiež čítaval, medzi nich rozhodne nepatril.

Ste neúnavný strážca slovenského humoru, rovnako ako patrón slovenskej karikatúry, sledujete ju roky. Aká je to dnes hodnota?

Slovenská karikatúra má výbornú úroveň a priam nulové publikačné možnosti. No aj vo svete je dnes výtvarný humor v defenzíve. Občas aj výtvarnými kvalitami a myšlienkovou náplňou. Tie akoby vymierali spolu s priekopníkmi modernej karikatúry. Pritom sa mi čoraz viac zdá, že má oveľa zložitejší pôvod, nielen deformáciu a výsmech. Prinajmenšom je tu aj poézia. Pracuje s náznakom, metaforou. Dobrá karikatúra nevzniká len z inšpirácie konkrétnymi ľudskými vlastnosťami a príbehom, oveľa viac narába s predstavou, fantáziou, domyslením istých súvislostí. Podobne ako slovesné umenie, delí sa na voľnú – nadčasovú, a politickú. Je to čosi ako beletria a publicistika. Čím nepreferujem jednu pred druhou, ale upozorňujem na ich rozličné pôsobenie. Politická musí byť konkrétna, musí si vyberať ciele a útočiť na isté ľudské vlastnosti. Je obľúbená, ale jej životnosť je svojím spôsobom vymedzená aktuálnosťou témy. V okamihu, keď ju treba vysvetľovať, prechádza do múzea. Škoda, že nie aj so svojimi predlohami.

ico

Kornel Földvári (1932)

Narodil sa v Trenčíne. V rokoch 1950 – 1953 študoval slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, no z politických dôvodov musel štúdium zanechať. V roku 1956 nastúpil ako redaktor literárnej rubriky do redakcie týždenníka Kultúrny život, v ktorom pôsobil až do jeho zániku v septembri 1968. V rokoch 1969 – 1970 bol riaditeľom a neskôr dramaturgom Divadla na korze v Bratislave. Od roku 1971 až do roku 1990 pôsobil v Slovenskej literárnej agentúre v Bratislave. V rokoch 1990 – 1992 bol námestníkom ministra kultúry SR. Publikovať začal ešte ako stredoškolák v roku 1949. Pod pseudonymom Miroslav Kostka knižne debutoval zbierkou humoresiek Netypické príbehy (1963), vydal monografiu o slovenskom maliarovi Dušanovi Polakovičovi (1987). Pod vlastným menom debutoval v roku 1999 knihou O stručnosti. Neskôr to bola zbierka humoresiek Príbehy z naftalínu, knihy O detektívke či O karikatúre. K jeho záľubám patrí publikovanie doslovov a preklady najmä z nemčiny. Žije s manželkou Naďou v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Eilat: Slnko, teplo a zábava
  4. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50%
  5. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  6. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  7. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  10. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  1. Eilat: Slnko, teplo a zábava
  2. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50%
  3. Exkurzia študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  4. Prichádza Black Friday, jazdenku môžete mať so zľavou 2000 eur
  5. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  6. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  7. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  10. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 16 080
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 8 545
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 615
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 826
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 3 095
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek 1 968
  7. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások 1 828
  8. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 781
  9. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba 1 705
  10. Moskva alebo Petrohrad? 1 292

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Vianočný dôchodok získa viac ľudí, Slováci v Rakúsku však nie

Najchudobnejší dôchodcovia znovu dostanú sto eur navyše, nemení sa to už štvrtý rok.

EKONOMIKA

Firma, ktorej zadržali kamióny: Hľadáte problém tam, kde nie je

North Sea Express je podozrivá z vykorisťovania.

PRIMÁR

Viac nočných môr a najmä zvuky. Ako snívajú nevidiaci

Čo sa sníva ľuďom, ktorí nikdy nevideli okolitý svet.

Neprehliadnite tiež

O knihách

David Lagencrantz pre SME: Strach zo mňa urobil lepšieho spisovateľa

Sloboda prejavu je dnes ohrozená. Význam a potreba dobrej žurnalistiky sú dnes väčšie ako kedykoľvek doteraz.

Neschudol, nepribral, aj tak sa extrémne zmenil. Gary Oldman hrá Churchilla

Dostať tvár britského premiéra bolo utrpením. Čoskoro v kinách.

Nič úprimné nevie povedať, aj tak je Taylor Swift najpredávanejšou speváčkou

Spieva o mužoch, na ktorých chce zabudnúť. Výsledkom je ukričaný album.

ROZHOVOR

Jeremy Renner pre SME: Ako Johnny Depp neskončím, víno za päťtisíc mi musíte kúpiť vy

Hviezdny herec prišiel na rozhovor, aj keď mal obe ruky zlomené.