Je to vari prvýkrát, čo sa aj hasičské prístroje na stenách stali súčasťou výstavy a nerušia ju. Denisa Lehocká vytvorila v priestoroch SNG špecifickú priestorovú koláž.
Trvalo to štyri roky rozhovorov a dva týždne sústredeného inštalovania. Je to veľa alebo málo na prípravu jednej výstavy?
Vo vstupnej miestnosti stojí na bezchybnej bielej kocke mohutný kameň. Inde je na celej stene opretá iba jedna tenká palička. Niekde nie je zdanlivo nič – farba pofŕkaná na zemi. Je to veľa alebo málo – z pohľadu diváka, ktorý prišiel na výstavu do Slovenskej národnej galérie?
Nepodstatné otázky
Odvčera je práve tam výstava Denisy Lehockej. Nejde o retrospektívu, ale o projekt, ktorý vznikal pre galériu. Tá sa svojou architektúrou aj celým svojím charakterom stala súčasťou špecifickej priestorovej koláže, ako Lehocká svoje diela nazýva. Prvýkrát nerušia ani len hasičské prístroje na stenách – stali sa súčasťou výstavy.
A aby to bolo jasnejšie – zmienené otázky sú v tomto prípade priam smiešne. Lehockej výstava je totiž veľmi intenzívnym zážitkom. Pre pôvabnosť jej každodenného mlčania a kriku vari ani neexistujú vhodnejšie slová.
Bez názvu
Z počiatočného záujmu kurátoriek – Alexandry Kusej (ktorá je zároveň riaditeľkou SNG) a Moniky Mitášovej – vznikli pravidelné návštevy ateliéru Denisy Lehockej, ktoré trvali spomínané štyri roky. Dva týždne trvala inštalácia priamo v galérii, ktorá bola pre Lehockú dosiaľ najdlhšou.
To, že národná galéria zaradila do výstavného plánu súčasné umenie vraj sprevádzali búrlivé diskusie. „Vnímali sme to však ako povinnosť,“ tvrdí Kusá, narážajúc na absenciu galérie určenej výhradne najnovším trendom v súčasnom umení.
Lehocká rátala s tým, že divák má od národnej galérie isté očakávania „obrazárne“, ale užívala si, že môže „pracovať priamo tu a hľadať to, čo som potrebovala“.
Jej výstava nemá názov, rovnako ich nemajú ani jej časti – ako však výstižne hovorí Kusá: „Denisino Bez názvu nie je mlčaním.“
Napíš správu o tom, kto si
Lehocká pracuje nepretržite, každý deň. „Zbožňujem, ba velebím každodennosť,“ hovorí. „Výtvarné umenie je pre mňa ako dýchanie. Všetko sa teda deje akosi prirodzene. To, čo vytváram, stelesňuje vlastné prežívanie, tú moju každodennosť – čosi, čo chcem z toho všetkého okolo vypovedať. Niečo z toho pritom znie ako dýchanie, niečo ako výkrik, iné ako zmätok a ďalšie ako hľadanie.“
Výstava sa nedá rozdeliť do konkrétnych diel, nanajvýš do dvoch častí. Centrálnu tvorí akýsi okruh obopínajúci nosnú stenu galérie. Priťahujúc k sebe všakovaké objekty, kresby, odliatky či kamene a druhou súčasťou sú dve miestnosti, ktorým dominujú kresby.
Všetko je prepojené skrz-naskrz, funguje to ako jednoliate dielo – ako kniha od venovania až po tiráž, film po záverečné titulky či ako platňa zo silnými refrénmi a dumajúcimi stíšeniami.
„Skúste sa zamyslieť nad sebou – nad tým, kto ste, čo vás stretlo, čo vás minulo, prirátajte vzdelanie, knihy, ktoré ste čítali, sadnite si a napíšte o tom správu – zopár čo najpresnejších viet,“ vysvetľuje Lehocká. „Alebo si predstavte hudobníka v momente, keď sa postaví na pódium. Má za sebou nejakú minulosť, ale v momente, keď začne spievať, musí zo seba dostať konkrétnu emóciu či presvedčenie – a to buď funguje, alebo nie. Aj o tom je táto koláž – je príbehom – záznamom konkrétneho časového úseku.“
Jednoduchosť
Predsudky, že súčasnému umeniu sa nedá rozumieť, nechajte doma. „Veď súčasné umenie je otvorené možno až príliš,“ dodáva Kusá. „Ostych možno súvisí celkovo so slobodou. Tej sa tiež občas bojíme, lebo je s ňou spojená obrovská zodpovednosť.“
Za najsilnejšie momenty výstavy považuje tému bodu – sústredenie sa na vyhranené situácie medzi absolútnou voľnosťou, tvorivosťou a totálnym poriadkom, „nič nie je náhoda, všetko tu dokonale sedí,“ hovorí Kusá.
Výstavu Denisy Lehockej bude sprevádzať viacero podujatí. V piatok o 18.00 h má v SNG prednášku o otvorenosti umenia voči vede šéfredaktor časopisu Vesmír Ivan M. Havel, ktorý pripravil k textu kurátoriek špeciálny graf na základe matematickej rovnice. Ten bude aj súčasťou pripravovaného katalógu spolu s fotografiami výstavy od českého umelca Jiřího Thýna, textom renomovanej teoretičky Ruth Noack a v úprave dizajnéra Jána Šicka.
