Po svete šíri kamene so šifrou

Andy, Čínsky múr, Jordánsko aj ulice Bratislavy. Všade sú Petrogramy výtvarníka Petra Rollera

Hneď na úvod tvrdil, že nechce pokaziť čaro svojich kameňov rozprávaním o nich. Nakoniec umelec a pedagóg PETER ROLLER prezradil ich príbeh. Za rok ich v Bratislave rozdal asi tritisíc.

Objavujú sa na múroch, výklenkoch domov, niektorí ich vyhľadávajú, iní prehliadajú, mnohí však nevedia, čo znamenajú a kto je za tým. Majú byť kamene, ktoré roznášate nielen po Bratislave, tajomné?

„Nerád by som to propagoval, možno sa tak stratí čaro. Chcem, aby si každý vytvoril svoju verziu. Predstavil som to len na výstavách, tam je však vždy len úzky okruh ľudí.“

Koľko kameňov ste rozdali?

„V Bratislave za rok asi tritisíc, no kamene sú aj vo svete. Keď cestujú moji známi, tak ich poprosím, aby ich vzali so sebou. Sú napríklad v Andách, Ulanbátare, v Rakúsku, Nemecku, v okolitých krajinách. Vždy ich poprosím, aby miesto uloženia odfotili, možno potom spravíme takú výstavku, kde všade tie Petrogramy sú.“

Prečo ste kamene nazvali Petrogramy?

„Petra, pietra, je kameň, ide teda o akýsi záznam na kameni.“

Prvý kameň ste umiestnili v Petre v Jordánsku?

„Áno, aj to dopomohlo názvu, bol tam na výlete môj syn, tak som ho požiadal. Mal so sebou aj systém GPS. Páči sa mi, že niekto si tie súradnice prečíta a môže ísť podľa toho hľadať.“

Súradnicami ich teda ku kameňom navádzate.

„Môžu to aj tak hľadať. V Bratislave ľudia kamene nachádzajú priamo na ulici. Kto ich nájde, môže si vytvoriť svoju predstavu.“

Na vašom webe je jeden Petrogram aj súčasťou Čínskeho múru. Ako sa tam dostal?

„Náš známy išiel na cesty, jeden kameň nechal v Ulanbátare, jeden na Čínskom múre, jeden v Petrohrade. Druhá naša známa cestovala do Mexika, potešil som sa, že sa tam Petrogram dostane. No v Chicagu jej ho pri prestupovaní na letisku zobrali. Nedala si ho do veľkej batožiny, ale mala ho v príručnej a kontrola ho zobrala s tým, že vraj to môže byť zbraň do lietadla. Sú to zaujímavé príbehy. Naša priateľka napríklad zbiera kamene v Starom Meste, chodí von so psom v Horskom parku a súťaží s kamarátkou o to, ktorá ich nájde viac. Dokonca sa už preto aj pohádali (smiech). Aj deti v Devíne vraj majú takú hru, kto kameň nájde, vyhráva.“

Znaky na pomaľovanom kameni pripomínajú noty.

„Je to na divákovi, čo tam vidí. Napríklad môj kamarát Dodo Šošoka (džezový hudobník, pozn. red.) si kamene rozložil a dokonca podľa nich aj zahral. Hudobníci v tom môžu vidieť noty, spisovatelia zasa písmo. Na jednom sympóziu vo Vyšných Ružbachoch, kde boli aj umelci z Izraela, som im daroval takéto pomaľované kamene. Jedna teoretička umenia si kameň položila na nočný stolík a na druhý deň, keď videla symboly na kameni z iného uhla, tam prečítala po hebrejsky Pokoj vám.“

Aké farby používate? Iba čiernu na bielom podklade?

„Existujú aj červené, to sú takzvané žolíky. Asi na tridsať čiernych príde jeden červený, aby mali ľudia zábavu (smiech).“

Ako vyberáte miesta, kde v Bratislave rozdávate Petrogramy?

„Mojím územím je Devín, kde bývam, potom celé Staré Mesto a nábrežie. Mám rád tie uličky okolo Dómu svätého Martina, Horský park, Kalváriu, Hlbokú cestu, okolie Slavína, Ondrejský cintorín a Koziu bránu. Priznám sa, že nechodím do Petržalky a okolia novostavieb. Robím si aj taký záznam, akýsi denník, kde som bol a koľko som stihol rozdať. Podľa toho vidím, koľko toho stihnem.

Roznášate ich často?

„Keď mám čas a cestu. Chodím učiť na VŠVU na Drotársku, tak pred vyučovaním si zoberiem kamene do tašky a roznášam. Mám to aj ako takú zdravotnú prechádzku, prejdem sa po Horskom parku.“

Zápisky umelca o tom, kde kamene rozdával.

FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

„Prichytili“ vás už pri čine? Ako reagujú ľudia?

„Dávam si pozor, aby ma nikto nevidel, potom by to stratilo čaro, keby videli, kto to rozdáva. Mal som takúto predstavu už dávno, no nemal som to ujasnené, prišlo to asi vekom. Narodil som sa v Bratislave v Starom Meste, som rád, že sa môžem po rokoch zase vracať na tie isté miesta.“

Nezmenili sa?

„Pre Petrogramy vyberám také miesta, ktoré nie sú tak veľmi poznačené dobou – Horský park či Kalváriu. Pre mňa je to taká spomienka, okrem toho pri tom procese, ako hľadám miesta, vnímam aj to, čo mi predtým unikalo. Niekde dávam kamene tak, aby som človeka upozornil na pekné miesto. Ľudia sú dnes dosť zahľadení do seba a svojich starostí. Človek, ktorý zbadá kameň, má možnosť buď sa len pozrieť, alebo ho môže zobrať, preniesť na iné miesto, či si ho vziať domov, alebo dokonca zahodiť.“

Ozvali sa vám nejakí nálezcovia, ktorí vás vypátrali?

„Niektorí mi napríklad nechávajú odkazy na tých miestach, kde našli kamene. V Devíne bolo drôtené srdiečko, ktoré som potom daroval manželke, na jednom mieste v Starom Meste som našiel takýto odkaz (ukazuje kameň s namaľovaným nápisom: „I am stone, Oliver Stone“). Páčilo by sa mi, keby si ľudia nechávali takéto odkazy.“

Ako si vyberáte kamene?

„Je to celé taký rituál. V Devíne pri Dunaji je krásne miesto, kde sú naplavené, majú svoju históriu a vek, kým sa vypracujú do takej formy. Niektoré z nich vyberiem, niektoré ostanú a čakajú na svoju príležitosť, iné odplávajú ďalej. S nazbieranými kameňmi prídem do ateliéru, potom nastane pokoj a akási meditácia pri kameňoch, musím ich očistiť, lebo väčšinou sú špinavé. Teší ma, že Petrogramy môžem robiť sám, nikoho na to nepotrebujem, žiadnych kurátorov či granty ani výstavné siene.“

Čiže sú to vždy kamene opracované vodou Dunaja?

„Robil som aj Petrogramy z Vltavy, tie sú iné, v Českom Krumlove som ich rozdal asi dvesto. Kamene, ktoré majú narušený tvar, dávam do nemocnice (smiech).“

Do akej nemocnice?

„Urobil som taký 'stein špitál' (ukazuje kamene, ktorých chýbajúce miesta dotvára maľba), kamene majú svoje choroby a liečia sa. Mal som z nich aj menšiu výstavu, po konzultácii s lekárom som vystavil ich chorobopisy.“

Ste rodákom z Bratislavy, žijete tu, ste zároveň aj profesorom na VŠVU, aký máte názor na sochy v Bratislave a ich sťahovanie?

„Nepáči sa mi to. No v Bratislave to bolo vždy tak. Prvá socha, ktorú som sledoval z okna, bola socha Stalina na Námestí SNP.“

ico

Tajomstvo je viac ako odhalenie

Pátranie po zvláštnych znakoch vedie k výtvarníkovi z Bratislavy

BRATISLAVA. „Raz už som bol veľmi blízko. Tak blízko, že som musel tú tajomnú osobu stretnúť, celkom iste sme sa len celkom tesne minuli. Na múriku Dómu svätého Martina pri náhrobnom kameni grófa Pálffyho jeden z tých kameňov cestou tam nebol, no objavil sa necelú minútu potom, ako som sa tou úzkou uličkou vracal späť,“ píše na svojom blogu Radovan Bránik. „Ten, kto ich maľuje a tajne roznáša, tú tajnú abecedu asi pozná, no možno ju neprečíta ani sám. Možno ho iba v noci pochytí zúrivá túžba maľovať a odnesú si to nevinné kamene."

Aj on prepadol kúzlu tajomným kameňov s podivnými znakmi, ktoré sa zjavujú na bratislavských múroch, výklenkoch či kostoloch. Netuší, kto ich roznáša, ani čo znamenajú tie znaky.

A napriek tomu, že má celú kopu tajomných kameňov, pochybuje, či chce ich záhadu vôbec objasniť. „Bojím sa smútku z prezradených tajomstiev.“

Kôpku okruhliakov s nejasnými znakmi má na svojom pracovnom stole aj šéf kultúry v Starom Meste Ernest Huska.

Aj on im podľahol, hoci pozná ich autora a pozná už aj miesta, kam Roller zvyčajne dáva kamene, svoje Petrogramy.

Rollerove Petrogramy expandujú aj do zahraničia. Kamene posielal na rôzne exotické miesta cez svojich známych, teraz k nim na svojom webe ponúka aj návod – v podobe GPS súradníc.

Bratislavské pátranie tak spojil so zábavkou cestovateľov známou ako geocaching hľadanie rôznych pokladov po svete.

Súradnice zemepisnej dĺžky a šírky vedú pátračov napríklad do jordánskej Petry, do Dubaja či Českého Krumlova, ale aj na slovenské Skalnaté pleso či na Devín.

Lucia Tkáčiková