Rozhovory, podpisovanie kníh i Nobelova cena za literatúru boli pre poľskú spisovateľku príťažou. Nechcela byť osobnosťou, iba osobou, hovorievala.
Debutovala básňou Hľadám slová v literárnej prílohe denníka Dziennik Polski v roku 1945. Wislawa Szymborska (2. 7. 1923 - 1. 2. 2012) hľadala a nachádzala ich po celý život, čím si podmanila priaznivcov svojej poézie po celom svete. Jej knihy boli preložené do 42 jazykov.
„Je schopná uchytiť najpôsobivejšie momenty zo života, aj jeho smútok, a zostať pritom optimistkou," hovoril o nej slávny americký režisér Woody Allen. Optimistkou zostala do konca života, s odstupom k samej sebe, o čo sa veľmi snažila najmä po získaní Nobelovej ceny v roku 1996, keď musela čeliť náporu záujmu zo strany novinárov.
„Chcem byť osobou a nie osobnosťou," presviedčala. Nerada poskytovala rozhovory, žila si svoj život a písala básne plné fabulácií, anekdot a metafor okorenených trpkým humorom a iróniou.
Socialistické podmienky
Narodila sa v Bninie (dnes Kórnik) pri Poznani, ale celý svoj život zviazala s Krakovom. Tam študovala polonistiku a sociológiu, ale pre zlú finančnú situáciu vysokú školu nedokončila.
Počas vojny pracovala na železnici a vtedy začala písať prvé poviedky a básne, bola tiež autorkou ilustrácií v knihe na výučbu anglického jazyka First steps in English.
Po vojne, čo jej niektorí vyčítali, akceptovala socialistické zriadenie. Do roku 1966 bola členkou strany. Potom z nej vystúpila, na protest.
Jej debut Dlatego żyjemy v 1952 roku (Preto žijeme) obsahoval aj básne venované Leninovi. Možno preto, lebo jej predchádzajúca kniha nezískala povolenie pre vydanie, keďže nespĺňala socialistické podmienky.
FOTO - TASR/AP
Od roku 1953 bola členkou redakčnej skupiny, ktorá redigovala Literárny život. Bola aj členom mesačníka Pismo a v roku 1988 spoluzakladala Spolok poľských spisovateľov.
Medzi jej najznámejšie diela patria Wołanie do Yeti (1957), ktoré vyšlo v slovenčine ako Volanie na Yetiho (1966), Sól (1962), ktorá vyšla v českom preklade ako Sůl (1965), Ludzie na moście či Koniec i początek (1993), vyšlo v češtine ako Konec a počátek (1997).
Nobelovu cenu v zásuvke
Keď Szymborska v roku 1996 získala Nobelovu cenu za literatúru, jej život sa zmenil na útek pred popularitou.
„Pokúšal som sa s ňou spojiť, volal som jej do Zakopaného, ale ona stihla utiecť pred davom novinárov. Ona je taká. Neviem, ako tá skromná osoba prežije toľko prejavov cti. Po každej získanej cene, sme ju museli kriesiť," povedal pre Życie Warszawy hneď po vyhlásení verdiktu Nobelovho výboru historik a teoretik literatúry Stanislaw Balbus.
Neznášala poskytovanie rozhovorov ani podpisovanie kníh. Podľa jej predstáv práve takto vyzerá peklo. Bola toho názoru, že všetko, čo o nej ľudia majú vedieť, si môžu prečítať v jej poézii.
Po získaní Nobelovej ceny poskytla len pár rozhovorov, ktoré boli nutné. Dlhé roky bojovala o to, aby získaná cena nezmenila jej život.
Tvrdila, že nič sa nezmenilo, len ľudia okolo nej. Jedine v roku 2010 sa podarilo istej novinárke prehovoriť poetku, aby s ňou mohla natočiť film. Bol to film z ciest do obľúbených miest Szymborskej.
„Spojil nás Krakov a... cigarety," hovorila Katarzyna Kolenda-Zaleska, autorka filmu Niekedy býva život znesiteľný. Szymborska film nikdy nevidela. „Bola to jej vedomá voľba.
Nerada na seba pozerala na obrazovke. Vnímala to ako malichernú vec," myslí si Kolenda-Zaleska.
Odovzdávanie Nobelovej ceny za literatúru v roku 1996. FOTO - TASR/AP
Poetka kontakty udržovala predovšetkým s osobami, s ktorými sa stretávala pred získaním Nobelovej ceny a práve na nich jej záležalo najviac. Málokto by si vedel predstaviť, že k takému prestížnemu oceneniu nemá vzťah. Keď sa jej pri nakrúcaní filmu opýtali na sošku, Szymborska nemala potuchy, kde sa cena nachádza.
Pred kamerami sa tak začalo hľadanie Nobelovej ceny. Nakoniec ju vybrala z jednej zásuvky. Vo filme o Szymborskej poézii hovoria Václav Havel, Umberto Ecco či Woody Allen, ktorých si poetka veľmi vážila.
„Som veľkým fanúšikom jej poézie a cítim sa poctený, že vedela o mojej existencii," povedal Allen. „Som vnímaný ako vtipný človek, ale to jej zmysel pre humor kraľuje nad mojím."
Podľahla rakovine pľúc. „Zomrela pokojne, v spánku," informoval tlačovú agentúru PAP jej asistent Michal Rusinek. Zanechala niekoľko básní zbierky, ktorá sa mala volať Už dosť.
Autor: Małgorzata Wojcieszyńska
