Veľkú národnú tragédiu musí poznať aj jedenásťročné dieťa, hovorí o tom film.
Svet je, zdá sa, absurdný, nespravodlivý a nezmyselný. Po 11. septembri 2001 to veľa dospelých nevedelo svojim deťom vysvetliť a zdôvodniť. V Spojených štátoch zostalo asi tritisíc „utorkových detí“, teda takých, ktoré po teroristických útokoch prišli o rodičov – niektoré sa z tohto smútku pomaly vyliečili, niektoré ešte nie.
Päť odkazov
Na festivale v Berlíne súťaží americký film Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko, nakrútený podľa rovnomennej knižky. V ňom sa rozpráva o jedenásťročnom Oscarovi a traume, ktorú mal zo smrti svojho otca. Ale tiež o jeho citovom svete, fantázii a sile, ktorá za tou traumou zostala skrytá.
Oscar si čoskoro po 11. septembri uvedomil, akým banalitám sa venoval, kým sa mu jeho otec, zaseknutý vo World Trade Center, pokúšal dovolať. Prvý odkaz mu zanechal, keď sa rozprával so spolužiakom na dvore a ukazoval mu nejaké esemesky. Druhý, keď pozoroval osu na okne. Tretí, keď si kupoval v obchode džús. Štvrtý, keď bezstarostne prešiel sedemsto metrov po ulici, a piaty, keď sa vysmieval vrátnikovi. Potom mu už zostala len mama, ktorá mu – myslel si – nerozumela, a viera, že je ešte spôsob, ako sa so svojím otcom spojiť.
Kto iný ako Tom Hanks?
„Oscar mal perfektného otca a kto iný by mal hrať perfektného otca, ak nie Tom Hanks,“ hovoril režisér filmu Stephen Daldry. Hanks mohol byť jednou z najväčších hviezd festivalu, ale do Berlína nemohol prísť, takže sa nakoniec musel o tomto filme rozhovoriť Oscar – Thomas Horn. V septembri 2001 mal len tri roky a v čase tragédie sa pravdepodobne hral na dlážke. Postupne sa však o nej veľa vecí dozvedel, šiel aj do New Yorku a rozprával sa s príbuznými obetí, až mohol hrať úlohu, ktorá predpokladá drastické obnažovanie smútku a bolesti.
„Thomasa som si vybral, pretože má mimoriadnu emocionálnu inteligenciu,“ povedal Daldry, čo sa vzápätí potvrdilo na tlačovej konferencii, kde Thomas svojim starším kolegom vysvetľoval nejasne formulované otázky novinárov. Niekoľkokrát použil slovo „relevantný“ a pokúsil sa aj zhrnúť význam filmu.
Napokon, takú nejakú úlohu má aj Oscar. Musí začať uvažovať nad vecami, ktoré jedenásťročnému chlapcovi ešte neprislúchajú. Cítiť vinu a zodpovednosť vo vzťahoch a uvedomovať si konečnosť ľudského času. Nemyslieť len na svoju samotu, ale prežiť aj samotu toho, kto ho „v najhorší deň jeho života“ musel opustiť.
Nominácia aj pre Maxa von Sydowa
Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko bude čoskoro aj v našich kinách, je jedným z deviatich filmov, ktoré tento rok súťažia o Oscara. Nomináciu za vedľajšiu úlohu má aj švédsky herec Max von Sydow.
„V čase tragédie som bol vo Švédsku, na ceste na letisko. Volali mi blízki, vraj, je vojna, nikam neleť a vráť sa domov. Predpokladám, že veľa z nás si bude dlho pamätať, čo sme vtedy robili,“ hovoril v Berlíne.
Vo filme Stephena Daldryho hrá Oscarovho dedka, emigranta z Nemecka, ktorý v detstve prežil bombardovanie Drážďan. Na rozdiel od svojho bojovného vnuka sa z toho nedostal a nikdy viac neprehovoril.
Stále čerstvá téma
Téma newyorskej tragédie je v kinematografii stále čerstvá a nie všetky filmy, ktoré sa zatiaľ nakrútili, dopadli dobre a úspešne. A ešte aj v Berlíne sa ukázalo, že jeho tvorcovia stále musia odpovedať na otázky, ako ich robiť a či vôbec.
„Mohlo by sa vyrozprávať a nakrútiť milión príbehov o 11. septembri a o jeho dôsledkoch na celom svete,“ hovorí Daldry. „Aj ja som stále počúval obavy, či to nie je príliš veľa, príliš málo, alebo príliš skoro. Keďže sa na čosi také nedá odpovedať, musí nás viesť intuícia.“
