Stará Tublatanka je dnes legendou. Nechýba vám vtedajšia sláva, vypredané amfiteátre, napríklad ten bratislavský, kam v septembri 1989 prišlo 15-tisíc ľudí?
Nie, lebo som sa toho presýtil. Dlho sme boli na špici, vyhrávali všetky súťaže typu Triangel (hudobná relácia, ktorá sa v STV vysielala od roku 1983, pozn. autora), vypredávali športové haly v celom Československu. Celú krajinu sme obehli toľkokrát, až ma to postupne prestalo baviť. Naplnili sa mi všetky detské sny, bol som rockovou hviezdou, a jednoducho prišla chvíľa, keď som chcel robiť niečo iné. Naďalej si však svoju potrebu hrať kompenzujem účinkovaním v Slobodnej Európe, s ktorou plníme kluby. Nie sú to síce amfiteátre, ale je to čistý a priamočiary rokenrol, a to ma baví.
Takže šanca, že ešte niekedy uvidíme pôvodnú zostavu v zložení Maťo Ďurinda, Paľo Horváth a Ďuro Černý, je nulová?
Pred pár rokmi sme mali niekoľko skúšok. Bola to moja iniciatíva, chcel som urobiť aj koncertnú šnúru, Maťo dokonca navrhoval nový album, ale nejako to zakapalo. Paľo už nie je taký oduševnený, príliš sa mu do toho nechcelo, predsa len už má iný džob – softvérovú firmu. Nechali sme to teda tak.
Či sa dáme dokopy, je teda otázne, koniec koncov, Tublatanka ako taká stále funguje v inom zložení. Treba priznať, že ani Maťo Ďurinda sa do starej zostavy nehrnie, dokonca argumentoval, že by taký projekt neuspel. Ja si to nemyslím, ale zatiaľ to nevidím ružovo.
Na každú skúšku nosil hit za hitom
Nerozpadli ste sa kedysi kvôli zlým vzťahom?
Určite nie. Najskôr odišiel Paľo, potom ja, obaja sme toho boli presýtení. Určite za tým neboli vzťahové problémy medzi nami a Maťom. Neustále cestovanie, rockový život, priveľa alkoholu... človeka to časom omrzí. Momentálne máme všetci traja výborné vzťahy.
Ešte pred Paľom Horváthom mal hrať na basu v Tublatanke Marián Greksa.
Áno, prvé dve alebo tri skúšky sme mali s ním. Jeho otec bol riaditeľ gymnázia a vybavil nám, že môžeme skúšať v jeho pracovni. Tam sme tuším prvýkrát nacvičili aj pesničku Šlabikár. V kancelárii riaditeľa gymnázia... sranda, nie?
Paľa Horvátha ste potom vy osobne objavili v Dúbravke. Prečo neostal Greksa?
Na to si už nespomeniem. Asi bol vtedy pre neho prioritou Demikát so Šebanom, veď to bola obrovská kapela.
Paľo mal vysoko položený hlas, niektorí ho dokonca podozrievali, že najmä vokály spieva falzetom, hoci to nebola pravda. Mnohí si spomenú na skladby ako Stojím, padám či Prometheus.
To bol jeho prirodzený hlas. Veď práve kvôli nemu sme mali nacvičené aj nejaké veci od Led Zeppelin, keďže tie mu sadli do jeho farby a výšky. Paľo je výborný basák a spevák.
Dá sa dnes povedať, prečo Tublatanka uspela? Progresívnych kapiel bolo viac.
Za všetkým bol najmä obrovský motor, ktorý sa volá Maťo Ďurinda. Od začiatku bolo jasné, že to bude veľký líder. Disponuje totiž akýmsi narcizmom v tom kladnom slova zmysle, a to ho vždy hnalo dopredu. Už vopred mal premyslený imidž, napočúvané veľké kapely, doma mal kompletnú diskografiu Beatles, Jimiho Hendrixa a iných, odoberal zahraničné časopisy, mal jasno v tom, ako má vyzerať pódium, ako na ňom byť oblečený, ako majú vyzerať svetlá aj celá pódiová šou. Mňa osobne napríklad naučil počúvať Iron Maiden či Motörhead. Takého veľkého človeka som už za svoju hudobnú kariéru nestretol. Maťo bol komplexná hudobná osobnosť s obrovským kompozičným talentom, skvelým spevom aj hrou na gitare.
Jeden čas ale kolovalo, že v sólach mu pomáha gitarista v zákulisí.
Nie je to pravda, Maťo je výborný gitarista. Poctivo cvičil, driloval techniku. Jediný, kto hrával v zákulisí, bol v období platne Nebo peklo raj klávesák, ale ten bol priznaný. Na pódiu sme ho nemali, lebo oficiálne sme boli trio a klávesy hrali len podmazy. Maťo možno naozaj nie je Andrej Šeban, ale je iný – tvrdší a rockovejší. Mimochodom, obaja kedysi sedávali v jednej školskej lavici.
Plodná lavica. Vy ste sa s ním spoznali v krčme Veľkí Františkáni.
A zoznámil nás Temeraf, s ktorým dnes hrávam v Slobodnej Európe. Mali sme nejakých 20 rokov, pričom sme nechápali, čo všetko ten Maťo dokáže. Ako devätnásťročný chalan si totiž za ťažkého socíku našetril peniaze, vybavil devízový prísľub, od otca požičal starého žiguláka a odišiel do Londýna kúpiť si Marshall. Úplne sám. Mne z toho padla sánka. Už v tom veku mal dokonca gitaru Fender Stratocaster, akú vtedy mali len bohatí baroví muzikanti. A na každú skúšku nosil hit za hitom.
Kde si tak dokázal zarobiť? V tom čase študoval Farmaceutickú fakultu.
S mamou a otcom chodili na dovolenky do Juhoslávie. Odtiaľ si nosil platne, ktoré potom predával na burzách. Robil to, lebo mal svoj sen stať sa gitaristom a spevákom. Šiel za tým veľmi poctivo, nakoniec sa mu to aj podarilo. Celú Tublatanku ťahal najmä on, Česko aj Slovensko mu ležalo pri nohách, videl som to na stovkách koncertov. Maťo niečo zavelil a publikum to okamžite splnilo.
Sarvaš najskôr vravel, že nie je blbec, aby písal texty hocikomu
Čo textár a manažér Martin Sarvaš? Ak sa nemýlim, práve on vymyslel imidž kapely s ľudovými krojmi.
K úspechu významne prispel aj on, bol to štvrtý člen kapely. Sarvaš je zodpovedný napríklad za to, že sme začali robiť prvé koncertné šnúry. Dovtedy ich nerobil vlastne nik. Slovenské skupiny hrávali tak, že išli na koncert a vrátili sa domov, Sarvaš postavil celú koncepciu na tom, že sa prenajala aparatúra, autobusy, a šli sme hrať na šnúru. Významne nášmu úspechu pomohol aj filozofický background, ktorý sa ozýval v jeho textoch. Vtedy sme boli mimoriadne zomknutá partia, so Sarvašom sme dennodenne debatovali pri pive.
Do Tublatanky ste ho dotiahli vy.
Áno, ale keď som ho najskôr oslovil s tým, že som sa zoznámil s novým kamarátom Ďurindom, a či by nám nenapísal nejaké texty, odpovedal, že nie je blbec, aby písal texty hocikomu. Keď som mu potom dal našu kazetu, o hodinu volal, že „to je fantastické, hneď ma s tým Ďurindom zoznám a ideme do toho.“ Maťo totiž nosil samé hity, veď prvé tri platne sú ich plné.
Ďurinda kedysi dávno – snáď ešte pred revolúciou – povedal, že po tretej platni Žeravé znamenie osudu sa ho Jožo Ráž pýtal, prečo dáva na album samé pecky a nešetrí si niečo aj na neskôr. Vraj treba dať pár hitov a zvyšok vyplniť vatou.
Je to možné, ale inak sa to ani nedalo, lebo čo Maťo doniesol, to sa stalo hitom. Vata neexistovala. Nepamätám si, že by sme nacvičili nejakú pesničku a nedali ju na album. To platilo pre prvé tri až štyri platne, potom to už, poviem to diplomaticky, nebolo také silné.
Tie albumy sa skvele predávali – z prvého sa predalo okolo 100-tisíc kusov, z tretieho už viac ako štvrť milióna. Potom to ale prudko padlo.
Lebo prišla revolúcia a ľudia si už mohli kupovať nielen domácu, ale aj západnú hudbu, takže sa to rozriedilo, do toho začala dancefloorová vlna a podobné veci. Tublatanka to však relatívne ustála. Viem, že mala obdobia, keď sa na Slovensku moc nechytala a chodila hrávať do Čiech, ale potom sa vrátila a úspešne funguje dodnes.
Častejšie ako cenzúra boli výčitky, že vraj nevieme poriadne hrať
Mnohé kapely mali problémy s cenzúrou nielen kvôli imidžu, ale aj textom. Tublatanke neprešiel názov Judáš pre skladbu, ktorá sa nakoniec volala Tuláčik s dobrou povesťou.
Áno, to bola taká antináboženská cenzúra. Problémy boli už pri pesničke Skúsime to cez vesmír, kde časť textu znie, že „vezieme lásku, tam kde niet vojakov“. Pôvodná verzia, ktorú cenzori nepustili, znela „vezieme lásku, zrušíme vojakov.“ Socialistický štát so socialistickou armádou také niečo nemohol dopustiť. Zásahov však nebolo až tak veľa, okrem Judáša, ktorého spomínate, si na iné ani nepamätám.
Pri Skúsime to cez vesmír si spomínam, ako Ďurindu štvalo, že istý publicista, tuším Benjamín Škreko, vraj nepochopil text a kdesi napísal, že čo je to za nezmysel vyzývať na odchod so ženami na inú planétu, kde s nimi budete plodiť deti. Spieva sa tam: „Vezieme lásku, vezieme pravdu k vám, vezieme krásky, každá nám synov dá...“
Kopance tohto typu sa stávali, ale neboli časté, lebo Sarvaš písal naozaj výborné veci. Oveľa častejšie nás napádali za to, že vraj nevieme poriadne hrať.
Názov Tublatanka vznikol z mena opice v Tarzanovi v kombinácii s narážkou na Moravanku?
Áno, Tublat je jeden z tamojších opičiakov, my sme ho spojili s Moravankou. To bola taká vymyslená „prúpovídka“ o tom, že Tublat odišiel do lesa a založil si vlastnú kapelu, aby konkuroval Moravanke. Názov som vymyslel ja, Maťovi sa spočiatku nepáčil.
Prečo?
Vtedy bol zahľadený do svojich vzorov ako Judas Priest, Iron Maiden, takže chcel niečo podobné, teda silný a úderný názov. Lenže žiadny normálny nám nenapadol, tak sme sa nakoniec uspokojili s touto surrealistickou slovnou hračkou. Maťo uvažoval aj o tom, že sa to neskôr zmení, ale po prvom koncerte na festivale Mladá vlna, kde sme zahviezdili, to už nešlo.
Ten festival bol v januári 1983 v bratislavskom PKO a organizoval ho Rišo Müller. Práve tam si vás vraj všimol človek z Opusu a vďaka tomu ste mohli nahrať prvú platňu.
Nebolo to celkom tak, hoci sa to hovorí. Martin Sarvaš vtedy býval v centre mesta, a keď sa raz opitý vracal z Františkánov, vytiahol sprej a na tie mramorové schody pri Priori na Kamennom námestí nasprejoval snáď desaťmetrový názov Tublatanka. Svietil tam niekoľko mesiacov.
V Opuse vtedy riaditeľ na porade povedal, že v rámci perestrojky treba dať priestor aj mladým. Uvažovalo sa o platni Demikátu, ale vtedy sa rozpadal, a tak môj kamarát „Tutus“ Vašica, ktorý robil v Opuse dramaturga, nesmelo navrhol nás. Riaditeľ, ktorý vtedy chodil do práce električkou okolo toho nápisu pri Priori, súhlasil s tým, že áno, to musí byť slávna kapela, keď jej názov ľudia sprejujú na steny.
Symbolicky ste sa k tým schodom na Kamennom námestí vrátili pár rokov po revolúcii, keď tam Tublatanka nahrávala klip k skladbe Ja sa vrátim. Vy ste ho dokonca režírovali.
Touto myšlienkou sme chceli okopírovať Beatles a U2 na streche, ale keďže v Bratislave žiadna taká strecha nebola, uspokojili sme sa aj s Priorom. Jednoducho sme urobili zdarma koncert v našej rodnej štvrti, ľudia prišli, my sme to točili a spolu so zábermi z helikoptéry urobili klip. V tej dobe to bola dosť výpravná záležitosť, vydavateľstvo Tommü Records nám na to dalo tuším 70-tisíc korún. Vrtuľník stál 14-tisíc, nakrúcali sme s ôsmimi kamerami na kvalitný materiál. Na výsledok som dodnes hrdý.
Prvé tri albumy – Tublatanka, Skúsime to cez vesmír a Žeravé znamenie osudu ste vydali v Opuse, štvrtý s názvom Nebo peklo raj už v Supraphone. Na Slovensku bol problém ho zohnať a predaj prudko padol. Čo sa vtedy stalo?
To boli divoké časy po Novembri 1989, keď sa tu rodil kapitalizmus a Supraphon to jednoducho nezvládol. Pritom sme k nemu prešli práve preto, že sme čakali perfektne zmáknutú distribúciu, že sa predá aspoň pol milióna platní. Boli tam rôzne problémy a dopadlo to zle. Škoda.
Nová Tublatanka? Nechcem to hodnotiť
Ďurinda na viacerých koncertoch v rámci šou rozbil gitaru. Pamätám si dokonca, ako to riešil časopis Mladé rozlety, v ktorom sa nejaký agilný fanúšik rozhorčoval, že líder Tublatanky si neváži majetok.
To rozbíjanie gitár bol len taký fór, Maťo totiž strašne uznáva kapelu The Who, ktorá ako súčasť šou predvádzala aj rozbíjanie aparatúry. Páčilo sa mu to, tak to robil aj on.
Ale napríklad v bratislavskom amfiteátri na záver nerozbil Fender, ale tuším starú Diamantku.
Lebo ten Stratocaster stál možno 20-tisíc korún, čo bol za socializmu obrovský peniaz. Radšej teda zašiel do bazáru a kúpil lacnú Diamantku. Nerobil to však často, stalo sa to možno dva či trikrát.
Počúvate dnes doma starú Tublatanku?
Nie. Muzikant, ktorý niečo nahrá, to už doma nevládze počúvať, lebo to ikskrát počul v štúdiu, v skúšobni, na koncertoch. Nedávno som si však na youtube vypočul práve album Nebo peklo raj. A hoci som k tej platni dlho pociťoval dešpekt, teraz sa mi konečne zapáčila.
Prečo dešpekt? Boli tam aj komerčne úspešné hity ako Démon pomsty a Matka, či zaujímavé veci akoŠlabikár IV. a Nebo peklo raj.
Iste, ale po prvých troch albumoch sa na nás zosypali všelijaké kritiky od hudobných intelektuálov, že naša sláva je podivná, že nevieme poriadne hrať, že sme sa stali populárni len náhodou. Ďurindu to škrelo, chcel ukázať, že to nie je pravda, a tak začal skladať komplikovanejšie kompozície. Viacerí fanúšikovia sa s tým albumom celkom nestotožnili.
Čo nová Tublatanka?
Nebudem ju hodnotiť, jej posledné albumy som riadne nepočul. Ani Pánsku jazdu, ani Patriot, možno len pár vecí zo Sveta v ohrození. Neviem však, kde vyschla tá pôvodná Maťova energia, už ju tam tak necítim. Už to ani netextuje Sarvaš, ale tuším Maťo či jeho manželka... neviem, nechcem to hodnotiť.
Ďurinda už pri Mečiarovi používal pieseň, na ktorú nemal povolenie autora
Stará Tublatanka, konkrétne tri hity – Dnes, Vo veľkej škole dní a Pravda víťazí, dnes znejú v kampani SNS. Mnohých fanúšikov to uráža. Faktom však je, že Ďurinda už v minulosti hral pre Mečiara, a to v čase, keď už musel vedieť, čo je zač.
To by som mu nezazlieval, keďže on bol naozaj úprimným obdivovateľom Mečiara. Hranie na mítingoch HZDS z presvedčenia som teda až tak negatívne nevnímal, dokážem to pochopiť, hoci akékoľvek upísanie sa politickej strane je čudné. Ako by ste brali, keby sa trebárs Paul McCartney, John Lennon, alebo môj miláčik Jimmi Page upísali politikom? Stratili by svoj kredit. Ja také veci beriem negatívne, narúša to integritu umeleckej osobnosti, pravdivosti v umení, to, čo je vlastné iba veľkým muzikantom. Áno, deje sa to aj v zahraničí, ale skutočne veľké mená na to nie sú odkázané.
Veľmi zle ale Maťovo hranie pre Mečiara bral napríklad Peci Uherčík, od ktorého mám povolenie, že o tom môžem hovoriť. Hrával tam totiž aj Loď do neznáma, teda Peciho skladbu, hoci ten si to neželal a vyslovene ho na to upozornil, dokonca aj listom. Maťo vtedy dokonca stíhal dva mítingy denne – jeden pre SDĽ a jeden pre HZDS. Už vtedy teda niektorí mali pocit, že Maťo nerešpektuje isté veci.
Spoty pre SNS vás teda vytočili.
Nerozumiem tomu. Maťo na to nie je odkázaný. Zrazu zapredal svoje meno, a to takej strane... Akoby si prestal veriť, akoby si prestal sám seba vážiť, akoby sa z neho niečo vytratilo. Teraz je celé Slovensko na nohách kvôli Gorile, v ktorej sa točí dokopy možno 500 miliónov korún na úplatkoch, pričom Ďurinda sa zapredá SNS, ktorá je spájaná s nástenkovým tendrom a kauzou emisie, kde Slovensko údajne prišlo o násobky tejto sumy? Maťo devalvoval sám seba, pritom som ho dlhé roky bral ako človeka, ktorý sa k takémuto niečomu nezníži.
Na Facebooku ste napísali, že až do momentu zapredania sa SNS ste si ho veľmi vážili.
Pozitívne som ho vnímal prakticky celý život. Postavte sa na chodník v ktoromkoľvek meste v bývalom Československu a spýtajte sa, kto je Maťo Ďurinda. Väčšina opýtaných ho bude poznať. Potom sa v Česku spýtajte, kto je Ján Slota a SNS. Niektorí si odpľujú, zvyšok ani nebude vedieť, o koho ide. Že Maťo robí lokaja tejto strane je pre mňa obrovským sklamaním, a myslím si, že zatiaľ ani nedokáže doceniť, ako negatívne sa ho to môže v budúcnosti dotknúť.
V tých spotoch sú ale použité nahrávky, v ktorých hráte aj vy a Paľo Horváth. Texty sú Sarvašove.
Lenže nás sa na to nik nepýtal. Všetci traja sme z toho nešťastní, veľmi sa nás to dotklo. Ja by som povolenie pre SNS nedal za žiadne peniaze. Túto stranu aj Slotu osobne považujem za hanbu nášho národa. Je to človek, ktorý podľa mňa škodí tejto republike svojou xenofóbnou politikou, postavenou na nenávisti k Cigáňom a Maďarom. Neviem, koľko peňazí za to dostal Maťo Ďurinda, ale mňa by si takto nekúpili za žiadne peniaze. Myslím, že sa to dá povedať za všetkých troch, čo v tom nejdeme, teda mňa, Martina Sarvaša a Paľa Horvátha.
Budete to riešiť právne?
Dali sme si vypracovať analýzu, a ak mi právnička povie, že to má zmysel, určite s tým niečo budem robiť. Nechcem, aby som bol akýmkoľvek spôsobom spájaný so SNS, aby môj interpretačný výkon znel v spotoch SNS, cítim sa tým veľmi poškodený.
Kritik by mohol namietnuť, že ste urazený, lebo vám nezaplatili.
Ja by som pre SNS nerobil za žiadne prachy. Veď práve preto sa čudujem Maťovi, ktorého tu neustále spomínam v superlatívoch, že sa takto zapredal. Všetko to dobré hodil za hlavu. Keď to spraví Drišľak alebo Senzus, tak ok. Ale Ďurinda? Autor klenotov slovenskej hudby?
Ďurinda pošpinil tri najväčšie hity Tublatanky
Pravda víťazí bola neoficiálnou hymnou novembrovej revolúcie, Ďurinda prvé dni ozvučoval mítingy svojou aparatúrou, teda ešte v čase, keď nebola istota, či komunisti nezakročia. Mnohí preto jeho dnešnú spoluprácu s SNS vnímajú ako popretie pôvodných hodnôt.
Nechcem ho urážať, bolo by to lacné, ale sklamal ma. Keď to celé v roku 1989 vypuklo, Sarvaš vytiahol svoju škodovku, aj s Maťom vytasili z okien československú vlajku, vypeckovali skladbu Pravda víťazí a jazdili po meste. Maťo bol frajer, nikdy sa nesral, nebál sa komunistov, bol to veľký bojovník za slobodu. Čo sa s ním stalo?
V rozhovore pre SME povedal, že ho nahovoril manažér SNS Massay. Ten má na Facebooku nechutné a rasistické vyjadrenia o Rómoch. Ďurinda má 50 rokov a skúsenosti, musí teda vnímať, že sľuby o Slotovom odchode z politiky či o záchrane slovenskej hudby prostredníctvom SNS sú nezmysly.
To sú len jeho detské a infantilné výhovorky. Dúfam, že to už všetko dnes ľutuje.
Hovorili ste s ním?
Nie. Ani na to nemám chuť. Z tých spotov, kde stojí Maťo aj s Toporom (Jurajom, súčasným basgitaristom Tublatanky, pozn. autora) som zhrozený. Niekoho vnímate ako vzor, skladateľa veľkých hitov, ktorého milovali státisíce fanúšikov, a on dnes posluhuje takej strane? Aj keby za to dostal milióny, bol by to od neho veľmi krátkozraký krok. Okrem svojho mena pošpinil tri najväčšie hity Tublatanky.
Ono je však aj trochu vtipné, keď sa Slota prechádza a do toho Ďurinda spieva „dnes mám rande so svojím mestom, nejdem do baru, len tak chodím...“ Pocity fanúšikov asi najlepšie zhodnotil muzikant Ozo Guttler: „Starú Tublatanku (Horváth, Černý, Ďurinda) nám Ďurinda nikdy nevezme.“
Asi tak. Som veľmi sklamaný.
Drogovali sme, lebo nám chýbal negatívny vzor
Presuňme sa k Slobodnej Európe. Začali ste s ňou hrávať ešte počas pôsobenia v Tublatanke, neskončilo to ale dobre. Dali ste sa na drogy.
V roku 1992 alebo 1993 mi zavolal Whisky, či nechcem hrať aj u nich. Tublatanka mala menej koncertov, tak som to vzal, navyše sa mi páčil prvý album Slobodky a Braňo Alex či Sveťo Korbel sú moji starí kamaráti. Lenže v tom čase tu prebehla aj prvá vlna heroínu. Sveťo s Braňom sa na drogy vrhli po hlave, a ja som do toho padol s nimi.
Dôvod?
Prvý trh s heroínom v Bratislave bol na Hviezdoslavovom námestí. Vtedy som býval na Fučíkovej, dnešnej Medenej ulici, čo je kúsok odtiaľ. Oni si kúpili heroín na námestí a potom šli ku mne domov šľahnúť si ho. Našou smolou asi bolo, že okolo nás vtedy ešte neexistovali žiadni závislí ľudia, na ktorých by sme videli, čo z nich urobili drogy. Jednoducho nám chýbal negatívny vzor. Netušili sme, do čoho ideme.
Museli ste predsa vedieť, čo spravili drogy s mnohými slávnymi muzikantmi v zahraničí.
To nám bolo strašne vzdialené, navyše tam to bolo spájané s injekčnými striekačkami, a ja som si vtedy hovoril, že kým si to nebudem priamo pichať, nemôžem sa stať závislým. Bola to blbosť, ale vtedy som to netušil. Po roku „jemného“ pošnupávania som bol totálne závislý. Množstvo kamarátov z našej partie zomrelo. Našťastie som bol mladý a mal doma skvelé zázemie, takže som sa z toho pomerne ľahko dostal. Iní také šťastie nemali, neprežili, niektorí sa liečili opakovane, prípadne sú dodnes na metadone. V súčasnosti je Slobodná Európa partia abstinentov. Niekedy si niekto z nás dá jedno či dve pivá, ale inak sme úplne čistí a plní energie. Pripravujeme nový album, máme kopec koncertov, tešíme sa na letné festivaly.
Bola to jediná droga, ktorú ste užívali?
Jediná. O tráve sa nemusíme baviť. Tá sa s tvrdými drogami nedá ani porovnávať.
Tublatanka však na svojej webstránke tvrdí, že keď ste v roku 1994 hrali v americkom Texase, mali ste tam obrovské zdravotné problémy súvisiace s predchádzajúcim drogovaním.
To nie je pravda. Toto aj Maťovi Ďurindovi trochu vyčítam, lebo to skresľuje a zneužíva. V USA som mal úplne iné problémy, prejavila sa choroba, ktorú mám dodnes – syndróm dráždivého čreva. Vtedy som o nej nevedel.
To je dôvod, pre ktorý vám tak kolíše váha?
Áno, preto som bol dlhé roky taký vychudnutý. To sú také neskutočne bolestivé stavy, že sa to ani nedá opísať. Všetko to bol dôsledok zlej stravy, stresu, nepohody. V podstate ani nejde o chorobu, ale o poruchu, keďže sa na ňu nezomiera.
Maťovi preto zazlievam, že zneužíva moju drogovú minulosť, dokonca to nikdy nezabudne spomenúť v rôznych rozhovoroch, nedávno som to videl v českých časopisoch. Vraj som si pichal heroín, čo je úplná blbosť, lebo on ma nikdy nevidel pichať si ho. Ani nemohol, lebo som si ho nepichal. Robí si na tom len PR.
Neskôr už drogy neboli pokušením? Stále sme v polovici 90. rokov, keď sa sem valili aj rôzne neduhy západu.
Skončiť s heroínom je ľahšie ako s fajčením, aspoň u mňa to tak bolo. Oveľa ťažšie bolo pre mňa skončiť s alkoholom, keďže spoločenský život rockera sa točí najmä okolo neho. S heroínom to prebehlo relatívne ľahko – dal som sa zavrieť na psychiatriu, za mesiac si odsral všetky bolesti spojené s detoxikáciou organizmu, a potom to už bolo v pohode.
Také jednoduché?
Prvé dva týždne som ešte ako každý narkoman klamal sám sebe, že vonku to už budem kočírovať lepšie, že to už tak nerozpumpujem, ale potom, keď sa to zo mňa vyplavilo, som sa jedného dňa zobudil a uvedomil si, ako som hazardoval so životom, že som mohol skončiť v kanáli, prípadne mŕtvy. V tej chvíli ma to prestalo lákať a trvá to dodnes.
Prečo ste tie drogy skúšali? Niektorí sa na ne dajú, aby unikli z problémovej reality, iní nevedia, čo od dobroty.
U mňa to bola nejaká túžba po niečom tajomnom. Zjavne som už od dobroty nevedel, čo robiť, navyše som videl, ako sa na to dali kamaráti zo Slobodnej Európy, a ja som bol zvedavý. Kto to však vyskúša čo len raz, už ja na polceste do závislosti a oľutuje to. V žiadnom prípade to neodporúčam.
Stálo vás to veľa peňazí?
Mňa nie, keďže som si nedával veľké dávky, viac ma stál alkohol. Ten bol u mňa oveľa väčším problémom. Možno si pamätáte moju vyššiu váhu v Tublatanke. Za tým bolo aj to, že sme každý deň chodili do Mamuta na pivo. Každý deň bez výnimky, pričom som nešiel pod 15 pív denne, a to sme ešte pokračovali u Františkánov, kde sme si dávali niekoľko litrov vína na osobu. Vrátane Sarvaša. Ďurinda toľko nepil. Môj hlavný prúser sa teda nevolal drogy, ale alkohol.
Marihuana mi zabrala na veľmi silné bolesti
Sú tu snahy dekriminalizovať marihuanu. Ani odborníci sa nevedia zhodnúť, či tráva je alebo nie je prestupnou stanicou k tvrdým drogám. Vyskúšali ste obe, čo si o tom myslíte?
Podľa mňa a mojich skúseností tráva prestupnou stanicou určite nie je, to by už bola, obrazne povedané, na tvrdých drogách celá Jamajka. Ak má v sebe niekto predispozície na závislosť, ako prestupná stanica mu stačia aj legálne drogy typu alkohol či cigarety. Na to nik nepotrebuje marihuanu. Navyše pri svojej chorobe som na vlastnej koži pocítil, že liečebné, respektíve analgetické účinky marihuany sú realitou, nie fantazmagóriou.
Konkrétne?
Tá porucha hrubého čreva sa niekedy prejavuje aj obrovskými záchvatmi bolesti. Tak, že keby ste nevedeli, čo mi je, budete si myslieť, že mám obličkový záchvat. Kto ho zažil, vie, o čom hovorím. Chytalo ma to dva či trikrát ročne, pričom bolesti trvali aj osem až desať hodín v kuse. Jediné, čo ako tak zaberalo, bolo to, že som zaliezol do vane a striedavo na seba lial studenú a horúcu vodu. Osem - desať hodín v kuse! Aj tak ma však stále napínalo na vracanie, do toho som šalel od bolestí. Párkrát som si volal sanitku, aby mi lekári pichli Dolsin. Raz som si proti tomu zapálil jointa a po piatich minútach bolesti zmizli. Nejdem teda marihuanu lacno vychvaľovať, ale otvorene priznávam, že mám na vlastnej koži odskúšané, že mi ako analgetikum zabrala na veľmi silnú bolesť. Na takú, na akú sa dávajú opiáty.
Takže dekriminalizácia áno?
Určite by som ju povolil na liečebné účely. Ak niekto musí brať morfium, teda ťažko návykový opiát, určite by mu neublížilo ani THC. Zároveň som proti tomu, aby nejaký študent sedel za to, že si zapálil jointa, a aby sa to s ním v jeho trestnom registri ťahalo celý život.
Slovenský dabing už určite neprodukuje prúsery ako kedysi
Dnes sa živíte písaním scenárov a režírovaním dabingu. Roky sa tradovalo, že český dabing je skvelý, náš otrasný. Zmenilo sa to?
V dabingu som začínal v roku 1998, konkrétne v štúdiu u Zity Furkovej. To bolo obdobie, keď nastal zlom a slovenský dabing začal naberať na kvalite. V Česku už totiž vznikali dabingové štúdiá pomaly v každej druhej pivnici a vyrábalo sa tam ako na bežiacom páse, čím trpel výsledok. Zrazu u nás prišla Furková, ktorá šliapala po kvalite tak, ako sa nám dovtedy ani nesnívalo.
Mohla si to dovoliť, mala vopred garantované zákazky z Markízy.
Veď iste, ale pomohlo to kvalite ako takej.
Existujú legendárne slovenské dabingy ako napríklad Alf, nahovorený Stanom Dančiakom, ale aj nie práve najvydarenejšie veci. Trebárs Ľuba Gregora, ktorý nadaboval Louisa de Funesa, ľudia kritizovali. Jednoducho si zvykli na Filipovského.
Určite vznikli aj mnohé lapsusy, ale myslím si, že Furková začala raziť kvalitný dabing a veľa v tomto smere zmenila. Sám som bol svedkom jej nespokojnosti, keď vletela do štúdia a pre nekvalitnú prácu zvozila zvukárov, režisérov aj hercov. Dnes už slovenský dabing určite neprodukuje prúsery ako kedysi.
Nedávno ste robili na disneyovke The Muppets. Je to iné ako pri bežných filmoch?
Režírovať dabing disneyovky je náročnejšie na čas aj celý proces, ide o Rolls-Royce medzi dabingami. To, čo sa pri inom filme nahovorí za dva dni, tu trvá aj niekoľko týždňov. Na hlavné aj vedľajšie postavy sa robia kastingy, na každú sa vyberie viac vhodných hlasov. Tie sa potom predkladajú na schválenie Američanom, ktorí majú konečné slovo vo výbere toho správneho.
Píšete aj scenáre pre Súdnu sieň. Baví vás to?
Je to príjemná tvorivá práca. Z advokátskej kancelárie dostanem pár vetami opísaný základ príbehu, pričom ho musím dotvoriť replikami pre každú postavu tak, aby vznikol príbeh s nejakou zaujímavou pointou.
Koľko dielov sa točí v jeden deň? Predpokladám, že kvôli efektivite je ich viac.
Tri, čo je dosť náročné. Robia to však veľmi šikovní režiséri Braňo Mišík a Ivan Predmerský, ktorí vedia, ako si k tým amatérskym hercom nájsť cestu a odbúrať z nich trému, aby z nich dostali to, čo treba. Väčšina je totiž z ulice, teda žiadni profesionáli.
Práve na to herectvo sú dva názory – jedni ho oceňujú, lebo ide o neopozerané tváre, druhí vyčítajú slabé výkony.
Áno, sú dva tábory. Jednému prekáža práve ten insitný herecký prejav, iní sú však nadšení. Taký Jožko Šebo(hudobný manažér, pozn. autora) mi napríklad často nadšene zavolá, že ten a ten to zahral dokonale. Myslím si, že nehercom možno drobné chyby odpustiť. Možno aj preto je to zaujímavý formát a čísla sledovanosti hovoria, že pre ľudí stále atraktívny. Koniec koncov, ide o skutočné príbehy zo života.
Rozhovor bol autorizovaný, Ďuro Černý v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
