Hnutie nahnevaných Európanov sa mi páči, hovoril v Berlíne Tony Gatlif. Aspoň sa pokúsil o tom nakrútiť film.
Aké ťažké je nakrútiť film o súčasnej Európe, sa v Berlíne ukázalo pri filme Tonyho Gatlifa Indignados. Gatlif je skúsený režisér, nakrútil niekoľko pekných a emotívnych filmov o Rómoch, napríklad Gadjo Dilo, Exils, Transylvania, a získal si nimi fanúšikov aj na Slovensku.
Film Indignados vyzerá ako obraz mladej Afričanky, ktorej sa podarí dostať do Európy – v skutočnosti je to štylizovaný dokument o sociálnych hnutiach v Tunisku, Grécku, Španielsku. Mladá Afričanka sa náhodou stane najprv ich svedkyňou, potom aj odvážnou účastníčkou.
„Dlho ma znechucovala situácia v Európe a pohľad na to, ako sa rozpadá,“ hovoril Gatlif na diskusii s divákmi. „Niežeby som bol deprimovný, ale bol som z toho chorý. Potom som si prečítal tridsaťstranovú knižku Stéphana Hessela a nesmierne ma potešilo, že zdieľal môj názor. Páčilo sa mi najmä zvolanie v jej názve: Rozhorčite sa!“
Gatlif ju chcel sfilmovať, ale keďže mala tak málo strán, uvedomoval si, že taký film by mal limity. Chvíľu čakal a bol práve v severnej Afrike, keď mu kamarát volal z Madridu. „Príď sem, na námestí Puerta del sol sa deje čosi úžasné. Ľudia protestujú voči systému, sú nahnevaní.“ Tak tam teda šiel a tých „indignados“ nakrútil.
Dlho to vyzerá, že jeho film nemá ani hlavu ani pätu. V socializme by ho vďačne vysielala aj československá televízia – a dnes by asi veľa Slovákov frustrovali útržkovité zábery z protestov v Grécku. Gatlif nevysvetľuje príčiny hnutí, nespomína ich požiadavky a zo zásady ich ani nehodnotí. Až skôr ku koncu sa chaos jeho filmu upokojí a ukáže sa, čo pravdepodobne v scénach s nespokojnými Európanmi zamýšľal. Viac ho trápi budúcnosť ilegálnych prisťahovalcov, ktorí – keď aj by niektoré štáty skrachovali, nebudú našou starosťou.
Snaha nehodnotiť a nekritizovať vyplýva z Gatlifovho presvedčenia, že to nie je filmárova úloha. S hnutím Indignados ale sympatizuje otvorene. „Nepatria žiadnej politickej strane, sú to humanisti,“ vysvetľuje. „Keby ich zhromaždenia sprevádzalo viac násilia, boli by aj viac v médiách. Oni sa však ozývajú pokojne, a preto to nikoho nezaujíma. No ale nakoniec médiá nepotrebujú, o svojich akciách si podávajú správy cez sociálne siete. Je mi ľúto, tie sú aj tak oveľa rýchlejšie ako novinári.“
Gatlif si myslí, že v budúcnosti budú revolúcie vyzerať takto. Vzniknú na internete a cez telefóny, pretože tam nie je kontrola morálky a cenzúra slova. „Nemusíme tu rovno robiť reklamu na i-phone, ešte stále stačí aj starý telefón ako mám ja. Nezáleží teda na tom, či je nová technológia dostupná všetkým sociálnym vrstvám. Napríklad len jeden telefón mali Rómovia pri protestoch na námestí Bastily v Paríži. A ak mi dovolíte vtip, poviem, že možno bol aj ukradnutý.“
