Hoci nepochybujem, že pri svojej charizme a šarme by si José Cura získal aj koncertné publikum, je skvelé, že sa mu nelenilo obliecť si kostým Otella a postaviť sa na divadelné javisko. Jeho zásluhou získala málo záživná bratislavská produkcia šťavu, ktorá jej doposiaľ chýbala.
Svetovo renomovaný tenorista má na konte približne dvesto večerov s Otellom. Do SND si priniesol vlastnú, rokmi vyzretú koncepciu charakterovo kontroverzného, vokálne vypätého hrdinu. Jeho Otello je starnúci chlap, ktorý za mužným zovňajškom a sebavedomým vystupovaním skrýva staré jazvy i vnútornú neistotu. V láske mladej ženy hľadá vykúpenie, namiesto toho sa Desdemona nechtiac stáva nástrojom jeho zatratenia.
Toto všetko – a ešte omnoho viac – sa dá odčítať z Curovho spevu i herectva. Jeho emotívnosť nie je patetická, v jeho dramatickosti niet hystérie. Otellova bolesť, pochybnosti, trápenie sú zvnútornené, až potom ich Cura tlmočí tónom a gestom. Diváka drží v napätí, dojíma, lezie mu pod kožu. V detailoch by sa jeho vokálnemu výkonu dalo čo-to vytknúť, no opera v Curovom ponímaní a podaní nie je určená „hnidopichom“. Spevák s dramatickým, mužným, kovovým hlasom neváha pre autentickosť postavy občas obetovať estetickú perfektnosť tónu.
Curovou javiskovou oporou v sobotňajšom galapredstavení bol barytonista Dalibor Jenis ako výrazovo sofistikovaný Jago. Desdemona Adriany Kohútkovej bola presvedčivejšia v krehkých lyrických polohách než v dráme posledného dejstva.
Hoci to v súhre Ondreja Lenárda s hviezdnym hosťom spočiatku sem-tam zaškrípalo, postupom času nabralo predstavenie hladký spád. Bratislavské obecenstvo tak mohlo prežiť večer, za akými sa obvykle treba vybrať za hranice našej opernej gubernie. Šancu zopakovať si ho má 2. marca.
