Tá kniha sa zatiaľ volá Pamäti sklerotika, a tento síce príťažlivý, hoci nie príliš lichotivý názov sa zrejme Kornelovi Földvárimu páči. A páči sa mu iste aj práca na svojich literárnych pamätiach, ktoré začali vznikať asi pred štyrmi rokmi. „Na začiatku boli naše dlhé rozhovory ešte bez diktafónu, kde Kornel rozprával o svojom živote,“ hovorí spisovateľ a filmár Peter Krištúfek, ktorý sa považuje za „sekretárku“ knihy. Podľa neho je to románový príbeh sám osebe, ku ktorému netreba nič vymýšľať.
„Až neskôr sme začali naše rozhovory nahrávať, a potom, oveľa neskôr, som začal prepísaný text chronologicky zoraďovať, pričom som sa snažil zachovať jedinečný štýl a švih Kornelovej reči. Pôvodne mala kniha vyjsť k dnešnej osemdesiatke, no je tam ešte veľa práce. Text som mu už odovzdal, je to niekoľko sto strán,“ hovorí Krištúfek.
Najznámejší autor bez knihy
Čakanie na knihu nie je u Kornela Földváriho niečím novým. Debutoval síce ešte „v norme“, v tridsiatke, ale pod jedným zo svojich pseudonymov Miroslav Kostka. To si tak obľúbil, že ho jeden čas na patričných miestach uvádzal ako svoje pravé meno a žiadal preň ďalší pseudonym. Bez nich to veľmi nešlo ani v prajnejších 60. rokoch, a už vôbec nie počas normalizácie.
Ale chvíľu to trvalo, aj keď už „mohol“, takže knižného debutu pod vlastným menom sa dočkal až v roku 1999 zbierkou O stručnosti. Písal však hojne aj predtým, fejtóny, recenzie, doslovy, vernisážové príhovory, štúdie o divadle a výtvarnom humore a mnoho ďalších textov, a tak bol oslovovaný aj ako „najznámejší autor bez knihy“. Potom sa však rozbehol, knižky pribúdali, za štúdiu O karikatúre získal aj Cenu Dominika Tatarku.
Kľúčový človek dua L+S
Jednou z publikácií je aj Svet pre dvoch, venovaná Lasicovi a Satinskému. „Kornel je kľúčovou postavou kariéry L+S. On prvý o nás napísal, charakterizoval náš humor, zostavil našu prvú knihu Nečakanie na Godota, bol riaditeľom nášho Divadla na korze a po revolúcii aj dramaturgom Štúdia L+S. Skrátka, bez neho by sme to neboli my,“ povedal o jubilantovi pre SME Milan Lasica.
V širokom zábere Kornela Földváriho mala však vždy pevné miesto aj dobrodružná literatúra, mayovky, kovbojky, detektívky. „Dobrá detektívka je tvorivou výpoveďou o človeku i spoločnosti, a rovnako western je svojskou historickou beletriou. Aj divoký západ je súčasťou dejín, priam volá po literatúre faktu,“ obhajuje takzvané poklesnuté žánre autor, ktorý sa preto rád nechá fotografovať s revolverom v ruke.
Ten mu však chýbal pri oslave jeho šesťdesiatky, keď bol prvým námestníkom ministra kultúry. „Počas oficiálneho večera sme vtrhli spolu s mojím ďalším námestníkom Jarom Števove do sály a pred zrakmi užasnutých členov diplomatického zboru pripútali Kornela k stoličke,“ spomína vtedajší minister Ladislav Snopko. „Ja som bol prezlečený za Old Shatterhanda, Števove za Winetoua a vo víre víťazných tancov sme poskakovali okolo neho a virtuálne sme mu uzamkli Strieborné jazero.“
Nedávno vyšla kniha Petra Henischa O želaní stať sa Indiánom, v ktorej sa na fiktívnej ceste loďou do Ameriky stretli Karl May a Franz Kafka. Ten môže hovoriť o šťastí, že autor knihy nepozná Földváriho a jeho hlboký vzťah k mayovkám, inak by na parníku cestoval namiesto Kafku dnešný jubilant.
