„V New Yorku sa stratiť nedá. Keď sa dohodnete, že sa stretnete na siedmej avenue a štyridsiatej piatej ulici, tak to platí. Tam zablúdi len blb. To sa však stalo mne,“ hovorí režisér a herec bratislavského divadla Stoka Blaho Uhlár. On a ďalší dvaja členovia divadla Lucia Piussi a Laco Kerata sa v polovici tohto týždňa vrátili z americkej metropoly, kde dolaďovali spoluprácu s newyorským súborom Science Project.
Základ slovensko-amerického projektu vznikol na minuloročnom newyorskom divadelnom festivale Fringe, na ktorom Uhlár a Piussi odohrali vlastnú inscenáciu Z diaľky. „Videli sme predstavenie súboru Science Project, ktorý pracuje pri Kolumbijskej univerzite. Ich tvorba sa podobala tej našej, tak sme ich oslovili na spoluprácu,“ vysvetľuje Uhlár.
Dohodli sa, že inšpiračným zdrojom pre spoločný projekt bude knižka talianskeho spisovateľa Carla Collodiho Pinocchio. Piussi a Uhlár doplnení o Keratu pripravili cez jarné obdobie niekoľko scénok v angličtine, podobne ako ich americkí kolegovia. A koncom júla sa v Amerike začal ich spoločný workshop. „Sadlo to. Niektorí ľudia, ktorí pri tom neboli, ani neverili, že sme to urobili nezávisle od seba. Na Pinocchiovi ich oslovili podobné témy ako nás.“
Podľa neho musel byť Collodi blázon. „Je tam množstvo násilia, krutosti a surrealizmu, aj keď je to vlastne pre deti,“ tvrdí. Prvok násilia si všimli aj Newyorčania. V jednej scéne na seba kričia a kopú sa do zadkov, podobne v interpretácii Stoky, kde Piussi podľa americkej slovnej hry fackuje a zároveň hladká Uhlára.
Ďalšou fázou projektu bude slovenská premiéra novej spoločnej inscenácie v Bratislave, naplánovaná na koniec augusta alebo začiatok septembra. „Odrazovým mostíkom je stále interpretácia Pinocchia ako jedinca, ktorý chodí vo svete krutosti, ale s novými scénkami a obsahom,“ dodáva Uhlár. Na apríl budúceho roku je naplánovaná aj americká premiéra v New Yorku, ale problémom sú financie.
Hneď po prílete do New Yorku sa Kerata a Uhlár boli pozrieť na Ground Zero – na miesto, kde pred teroristickými útokmi stáli dvojičky. „Je cítiť, že mesto je zaskočené. Cestou z Harlemu som si ale uvedomil, že život mimo tragédie sa vôbec nezmenil. Bol to ťažký úder, ale neviem si predstaviť, aká by to bola sila, ktorá by tam život zmenila,“ hovorí.
Stoka bývala v Harleme. V príručkách sa píše, že ešte pred pár rokmi sa tejto štvrti mali turisti radšej vyhýbať. „Žije tam prevažná väčšina čiernych obyvateľov, oplývajúcich veselosťou, zhovorčivosťou a zdvorilosťou,“ hovorí Uhlár o meste, ktoré nikdy nespí.
