Od polovice 90. rokov patrí medzi najžiadanejších tenoristov sveta. Napriek plnému kalendáru prijal ponuku Opery SND a bratislavskému publiku sa predstavil ako Verdiho Otello. V druhej repríze ho uvidíte v marci.
Otella, s ktorým prichádzate aj do Bratislavy, spievate už pätnásť rokov. Kam ste sa v jeho interpretácii posunuli?
„Keď som s Otellom začínal, farbili mi vlasy nabielo, aby som vyzeral starší. A dnes mi ich farbia načierno, aby som nevyzeral taký starý. Je to vtip, ale vypovedá o mnohom – práve tak sa vyvíjala moja interpretácia.“
Ako sa cítite v bratislavskej inscenácii?
„Režiséra Josefa Průdka dobre poznám, spolupracovali sme vlani na Leoncavallových Komediantoch v Českom Krumlove. Už tam mi o bratislavskom Otellovi rozprával. Na môj vkus je to trochu uchodená inscenácia, uprednostňujem koncentrovanejšie tvary. Na druhej strane cítiť, že ju robil režisér, ktorý bol sám spevákom. Oceňujem jej dnes vzácnu ohľaduplnosť voči hlasom.“
Sú vám bližšie klasické alebo moderné inscenácie?
„Závisí to od inteligencie režiséra. Tradičná inscenácia môže byť hlúpa, moderná múdra a hlboká. No ak sa stretnú umelci s charizmou a skúsenosťami, aj pri menej vydarenej režijnej koncepcii to môže dobre zafungovať.“
Ovplyvňuje vaša dirigentská činnosť váš spev?
„Veľmi. Jedna vec je, keď sa spevák domnieva, čo je v partitúre, a druhá vec, keď ju má presne zanalyzovanú.“
Ste nielen spevák a dirigent, ale aj operný režisér. Čo vás k tomu priviedlo?
„V roku 2007 som v chorvátskej Rijeke pripravil špeciálnu produkciu Leoncavallových Komediantov pod názvom La commedia finita. Pôvodne to bola len experimentálna šou pre letný festival - mix opery, činohry a pantomímy - ale mala prekvapujúci úspech. Odvtedy som režíroval tri inscenácie a tento rok ma čakajú ďalšie tri – Komedianti / Sedliacka česť v Liége, Lastovička v Nancy a Carmen v Nice.“
Ako by ste charakterizovali svoj režisérsky rukopis?
„K réžii pristupujem rovnako ako k dirigovaniu i spevu - s nasadením. Buď verný dielu a textu, to je podľa mňa kľúč k divadlu. My sme len nástrojmi umenia. Ak si to vyžaduje charakter postavy, nemám zábrany spievať “nepekne”. Ako Otello nemôžem predsa umierať s prebodnutým bokom a pri tom trilkovať ako slávik. Odkedy robím Otella, spievam záver so zlomeným hlasom. Zožal som za to ťažkú kritiku i mnoho chvály. Niekomu sa to páči, inému nie, ale je to môj štýl. A s rovnakým zaujatím pristupujem aj k réžii a k dirigovaniu.“
Pôvodne ste študovali kompozíciu a dirigovanie. Čo vás priviedlo k spevu?
„Študoval som na sklonku vojenského režimu. Pamätám si, ako sme v prestávkach medzi prednáškami sledovali v televízii správy o falklandskej vojne. Argentína žila komplikované časy, bolo nemysliteľné uživiť sa komponovaním či dirigovaním. Takže dôvod, prečo som sa dal na spev, bol dosť prozaický.“
V roku 1994 ste zvíťazili v Domingovej súťaži pre mladých spevákov Operalia. Posunulo vás to?
„Operalia bola veľmi dôležitá, priniesla mi popularitu. Ale neodštartovala moju kariéru – tá sa rozbehla už tri-štyri roky predtým.“
Kde sú medzníky vašej kariéry?
„Dôležitý bol určite debut v Covent Garden (1995), prvý Otello v Turíne (1997) alebo sfilmovaná Traviata (Paríž 2000), ktorú videli milióny ľudí. A tiež založenie agentúry Cuibar Production S. L. (2000) - umožnila mi pokračovať v kariére podľa vlastných predstáv. Frustrovalo ma, že som prezentovaný ako sexsymbol opery, že ma predávajú ako kus mäsa. Dnešný trh je bezohľadný, mnoho talentov zničí, prv než sa z nich stihnú stať umelci.“
Pochádzate z Argentíny. Máte väzby s rodiskom?
„Bohužiaľ málo. V Argentíne nežijem už dvadsať rokov. Ale v blízkej budúcnosti sa mi tam črtajú profesionálne plány. Veľmi dúfam, že sa naplnia. Z domova môžete odísť, môže sa vám aj dariť, ale ak sa necítite komfortne na mieste, kde ste sa narodili, váš život nie je kompletný. A to platí všeobecne, nielen v umení.“
