Aj bez pomoci detského psychológa z USA pracuje režisérka KATARÍNA KEREKESOVÁ na novom večerníčkovom animovanom seriáli. Bude o roztopašnej Líze a nevidomej Mimi. Koncom minulého roka ho prezentovala na svetových fórach, stretnutiach vysielateľov, producentov a tvorcov animovaných seriálov. A napríklad zástupcovia z Cartoon Network sa dali počuť, že to bol najkrajší projekt.
Večerníček chystáte už pár rokov a ešte ho pár rokov chystať budete. Potom sa za pár dní odvysiela a bude po ňom. Nie je to dôvod na menšiu frustráciu?
„Možno je, ale predstavte si tú frustráciu, že keď päť rokov pracujete na krátkom filme a za dvadsaťšesť minút sa odpremieta v kine, je preč úplne. Televízne formáty, ak sú úspešné, sú návratnejšie. Je to aj otázka prístupu k dielu samotnému. Film je v podstate nehmotné dielo, ale nesie energiu myšlienky, rozprávania. To je pre mňa celkom dostatočná stopa.“
Hrdinkami seriálu budú dve dievčatá. Roztopašná Líza a nevidomá Mimi. To je dosť odvážne.
„Viem, je to citlivá téma a nerada by som ju použila ako citové vydieranie. So spoluscenáristkou Katkou Molákovou sme rozmýšľali, ako teda tému znevýhodnenia postaviť. A postavili sme ju tak, že nevýhoda môže priniesť výhodu. Že neprekáža, ak niekto nemá jednu ruku, keď tou druhou dokáže neuveriteľné veci. To by si naša veselá Líza, ktorá má doširoka otvorené oči, mala v každej časti seriálu uvedomiť.“
V titulkoch ďakujete nevidomým deťom. S čím vám pomohli?
„Návšteva u nich mi veľa vecí otvorila a inšpirovala nás k napísaniu druhého dielu z džungle. Pani učiteľka nám spomínala, ako deti na výlete spoznali tieň. Svietilo slnko, bolo im teplo, a tak sa skryli do tieňa stromu. Bolo to poučné stretnutie, videli sme, že aj nevidomé deti behajú bezstarostne po škole, hanbili sa pred nami ako všetky deti. Počúvajú, píšu, majú svoju obľúbenú farbu.“
Ale prvý diel bude o tme.
„Nie doslovne o tme. Hľadali sme pre tmu rozprávkový ekvivalent. Tým sa stal začarovaný hrad. Snažíme sa o to, aby boli príbehy aj dobrodružné, nielen edukatívne.“
Obmedzovala vás niečím citlivosť témy? Keby ste tvorili v Amerike, asi by váš príbeh nadiktovala politická korektnosť.
„Väčšina vysielateľov je príliš korektná. Na jeseň som bola na Cartoon Forum, čo je najväčšie prezentačné stretnutie vysielateľov, producentov a tvorcov animovaných seriálov v Európe. Prezentovala som Mimi a Lízu. Ohlas bol pozitívny, ale zaznela napríklad výhrada, že náš seriál nie je rodovo vyvážený. Aby sme boli úplne korektní, mali by sme mať v seriáli chlapca a dievča – a nie dve dievčatá.“
Dnes už je nevyhnutnou súčasťou filmárskej tvorby chodiť na prezentačné fóra, obhajovať svoj film a takto hľadať koproducentov, prípadne vysielateľov. Ako ste si osvojili túto disciplínu?
„Ešte som si ju úplne neosvojila. Cítila som sa istejšie v tíme – so scenáristkou Katkou Molákovou, Petrom Košťálom, koproducentom projektu a mojím manželom Petrom Kerekesom. O prezentáciu sme sa vlastne podelili. To je bežná prax. Mali sme k dispozícii pol hodiny, museli sme ju nabiť informáciami. Aký máme projekt, aký charakter majú hlavné postavy, aká je štruktúra seriálu a ako odhadujeme predajný potenciál a aká sme firma. Chystali sme sa dva mesiace. A keď sme videli, ako sa na fóre prezentuje profesionálne pripravený projekt pre Cbeebies, teda vysielanie BBC pre deti, stále sme sa mali čo naučiť.“
Ako je pripravená BBC?
„V jej prezentácii je všetko povedané vecne, ale s vtipom – i keď profesionálnym. Všetko načrtnú v bodoch a v diagrame ukážu, ako sa budú postavy vyvíjať a správať. Akurát, že mne sa potom zdalo, že v tom chýba akási citová zaangažovanosť. Tak som si povedala, že to by mohla byť moja devíza.“
Ako ste si teda prezentáciu postavili?
„Začala som tým, že som poprosila ľudí, aby zatvorili oči, pokúsili sa ponoriť do seba a uvedomiť si, čo cítia. Cartoon Forum funguje už dvadsať rokov a my sme boli prví Slováci, ktorých sem s projektom vybrali. Veľmi mi záležalo na tom, aby bola naša prezentácia iná ako ostatné, pretože tak som vnímala aj náš projekt.“
Dalo sa dostať k úprimným ohlasom?
„Každý dostane reakciu, lebo vysielatelia, ktorí sa zúčastnia na vašej prezentácii, sú povinní vyplniť informácie o projekte – čo si myslia o obsahu, ako hodnotia jeho výtvarnú stránku, predajný potenciál. Veľkou školou bolo pre mňa i jedno prezentačné fórum v Amsterdame. Tam už som nestála pred celou sálou, ale stretávala sa s vysielateľmi po jednom. Pätnásť minút bolo určených na predstavovanie projektu, pätnásť na otázky a rady vysielateľov. V osobnej komunikácii sú pravdaže otvorenejší.“
Čo to znamená?
„Napríklad nákupca zo švédskej televízie mal problém s postavou šaša. Pripadal mu strašidelný a hneď sa ma pýtal, čím to je, že v československých rozprávkach boli vždy čerti, diabli a iné príšery. Vychádzajúc zo skúsenosti som tvrdila, že deti to potrebujú. Pani z Cartoon Network mi zas povedala, že hoci mi nevie zo svojej pozície nákupcu pre taký komerčný kanál, akým je Cartoon Network pomôcť, náš projekt bol najkrajší zo všetkých.“
Dostali ste aj nejakú dobrú radu?
„Dostala, z americkej agentúry, ktorá sa venuje tomu, ako projekt vyvinúť tak, aby sa dobre predával. Navrhovala mi písať scenáre priamo s po anglicky hovoriacim scenáristom a detským psychológom z USA... Určite by to bola zaujímavá skúsenosť, ale ako by som takýchto spolupracovníkov zaplatila, to si neviem predstaviť.“
Máte na večerníček oveľa nižší rozpočet ako vaši európski kolegovia?
„Náš rozpočet je neporovnateľný. V západnej Európe sa jedna minúta vyrába približne za osemtisíc eur. My vo východnom bloku máme približne štyritisíc.“
Vaším partnerom je RTVS. Aká bola spolupráca?
„Hneď ako som začala vyvíjať tento projekt, bolo mi jasné, že ho nemôžem robiť bez televízie. A tiež som si povedala, že sa musím o túto podporu uchádzať akosi principiálne, aby som nehovorila, že čosi nie je možné – bez toho, aby som sa o to pokúsila. Navyše podmienkou účasti na Cartoon Fore bola aj zmluva s národným vysielateľom a ja som o tú účasť veľmi stála. Chcela som dať vedieť aj v širšom priestore, že vzniká niečo také ako slovenský seriál Mimi a Líza.“
Kedy ste ho teda ponúkli televízii?
„Hneď, ako som sa začala uchádzať o podporu z Audiovizuálneho fondu. Ich reakcia bola pozitívna, ale tým, že sa v RTVS nepretržite menil manažment, na zmluvu som čakala rok a pol. To bolo veľmi zneisťujúce. Ale výsledkom tých nepretržitých zmien tiež je, že sa sedem dielov, ktoré som ponúkala na začiatku, rozrástlo na trinásť.“
Takže RTVS má záujem znovu vyrábať večerníčky?
„Možno je preč éra večerníčkov, ale určite sa neskončila éra animovaných seriálov. RTVS už dlho deklaruje záujem o detskú tvorbu, ale pravda je, že večerníčky preradila na Dvojku.“
Z čoho teda vychádza vaša viera, že deti ešte večerníčky chcú? Dnes majú v kine každú chvíľu celovečerný film.
„Verím v psychologickú silu animovaných seriálov. Deti potrebujú hrdinov, ktorí sa k nim pravidelne vracajú a v každom diele čosi dôležité vyriešia. Títo hrdinovia boli súčasťou takmer každého detstva. Moje deti síce nepozerajú večerníčky, ale snažím sa, aby každý večer uzavreli deň tým, že si nejakú rozprávku vypočujú, pozrú alebo prečítajú. Je to dôležitý rituál a myslím, že láska k príbehom ich môže veľa naučiť.“
Nebudú mať Mimi a Líza problém bojovať s popularitou všadeprítomných hrdinov zo sveta, ešte aj v 3D?
„Písala som doktorandskú prácu o humore v animovanom filme pre deti v predškolskom veku. Urobila som si k tomu aj malý výskum – deťom som púšťala rozprávky a snímala ich pri tom. Sledovala som, v ktorých chvíľach sa smejú a ako vedia príbehu porozumieť. A vyšla najavo prekvapujúca vec. Deti boli najpozornejšie a najlepšie porozumeli Maťkovi a Kubkovi. Vlastne ani nepotrebovali spájať humor s násilím, ocenili obyčajný príbeh, ktorý speje odniekiaľ niekam.“
Z toho vyplýva?
„Akoby v tých našich rozprávkach bola skrytá aj naša identita a ony jej rozumeli, napriek obrovskej sile reklamy, ktorá ich tlačí niekde celkom inde. Len musia dostať príležitosť.“
