Zbierať výtvarné umenie je čosi výnimočné, exkluzívne, ba až tajomné. Ako ste sa k tomu dostali?
V roku 1990 som sa po trinástich rokoch vo Švédsku vrátil na Slovensko, a keď sme postavili dom, potrebovali sme doň nejaké obrazy. To ešte nebolo zbieranie, len zariaďovanie. Potom sme však postavili novú budovu pre firmu a bolo ju tiež treba zariadiť, aby v nej bolo pekne. Takto postupne som sa začal zaujímať o umenie a rozhodol sa, že budem dokupovať viac. A to si žiadalo literatúru, učiť sa, spoluprácu s kunsthistorikmi, dal som sa dohromady s dvoma riaditeľmi galérií, aby mi radili.
Zbieranie umenia je najmä otázka peňazí...
Vo Švédsku som bol vo vysokej pozícii riaditeľa výroby v závode, čo vyrábal techniku, ako sú bankomaty. Mal som veľmi slušný plat, moja žena robila ekonómku vo vedľajšej fabrike a tiež mala slušný plat. Vtedy bola švédska koruna šesť ku jednej, na tie pomery sme mali relatívne dosť peňazí.
Pamätáte sa, ako ste si kúpili prvý obraz?
Prvé dva obrázky som kúpil od Jana Hálu, českého autora, čo sa usadil v Tatrách. Važťania si ho tak obľúbili, že keď ho počas slovenského štátu vysťahovali do Čiech, vyrekvirovali ho a mohol sa vrátiť. Jeho prvé dva obrázky som vtedy kúpil za päťdesiattisíc korún. Keďže plat bol okolo dvoch, troch tisíc korún, tiež to nebolo až také lacné. Teraz tie obrázky stoja päťstotisíc korún. Umenie s časom nestráca, skôr naopak, keď človek vie, čo má kúpiť, je to aj dobrá investícia.
Prečo je niekto ochotný dať aj pätnásť miliónov eur za Picassa?
Lebo je to unikát, každý unikát veľa stojí a nemusí to byť len v kvalite. Poznám veľa maliarov okolo päťdesiatky, čo sú naozaj dobrí, aby však cena ich diel rástla, treba na to kus aj kus marketingu a obchodníckej šikovnosti. Keď má ísť maliar do ceny, treba ho spraviť. Poznám výborných výtvarníkov, ktorí ostali provinční, lebo zostali vo svojom mestečku a nikto sa o nich nestaral. Ale poznám aj takých, čo si budujú renomé v zahraničí a s pomocou zahraničných sponzorov galérií sa snažia presadiť vonku, a tomu už zodpovedajú aj ceny ich obrazov.
Slovenská klasika, ktorú máte v zbierke, je predajná aj v zahraničí?
Myslím, že nie. Tak ako na Slovensku majú menšiu váhu tí, čo sú z vidieka a nie z centra, tak sme my vidiekom pre svet. Naše obrazy tam nemajú dostatočné ohodnotenie.
Napriek tomu išli ceny obrazov slovenských autorov závratne hore. Znamená to, že aj u nás je dosť ľudí, ktorí za obrazy môžu a chcú toľko zaplatiť?
Určite je. A je ich stále viac, preto šli ceny hore.
Koľko obrazov vlastníte?
Teraz mi vyšla kniha a v nej je odfotených zhruba štyristopäťdesiat artefaktov - okolo tristo obrazov a stopäťdesiat sôch. Okrem toho mám ďalšie, ktoré som tam nezaradil, lebo nie sú súčasťou zbierky. Za zbierku považujem niečo, čo sa zbiera cielene a s určitým systémom. Nepatrí tam obraz, ktorý si kúpim, lebo sa mi páči, alebo obraz, ktorý som kúpil skôr a už sa nehodí do zbierky, ktorú som cizeloval. Takýchto obrazov mám doma určite aspoň stovku.
Veľa majiteľov drží svoje skvosty v depozite a doma si zavesia reprodukciu. Kde visia vaše obrazy?
Nechcem mať obrazy v depozite. Osemdesiat percent z nich visí doma na stenách a niečo mám vo firmách, ktoré vlastním. Ale to už je iná zbierka, nie tá, čo je na výstave – napríklad spomínaní päťdesiatnici, z ktorých mám ďalšiu zbierku.
Toto je vaša prvá výstava?
Je to aj prvá výstava svojho druhu na Slovensku. Prvá výstava súkromného zberateľa takého rozsahu.
Diela Vladimíra Kompánka tvoria významnú časť zbierky Bohumila Hanzela. „S Vladom som strávil vari najviac hodín z môjho zberateľského života. Tisíce! Bol úžasný, vtipný, inteligentný. Vydal som mu knihy, diáre, kalendáre, zorganizoval niekoľko výstav,“ spomína zberateľ. FOTO: Vladimír Šimíček - SME
Nebojíte sa zlodejov a závisti?
Neviem žiť s obavou, že sa každý deň môže niečo stať. Závisti sa človek nemôže vyhnúť, ale to je na celom svete, nielen na Slovensku. A čo sa týka zlodejov... Keď sú to profíci, môžete robiť, čo chcete. Nebojím sa vystavovať svoje obrazy, či už doma, alebo v galérii. Kúpil som ich za čisté peniaze, nemám dôvod, aby som niečo schovával, pretože to veľa stálo. Mám ich, samozrejme, veľmi dobre zabezpečené, všetko sa nakrúca na záznamy, všetko je spojené s políciou. Investoval som aj do ochrany.
Ktorý z obrazov je váš najobľúbenejší?
Je ich niekoľko. A väčšinou sa jeho kvalita spája s príbehom, ktorým som ho nadobudol. Najdojímavejšiu históriu má jedno zátišie od Andreja Barčíka. Predal, či skôr daroval mi ho na smrteľnej posteli. Ležal s ťažkou chorobou, keď mi zavolal, aby som prišiel. Zdráhal som sa, že máme zasadnutie parlamentu, a on na to, že parlament tu bude ešte dlhé roky, ale on už nie. Keď som prišiel, ležal v posteli a pod poduškou mal dva obrazy. O tri dni umrel. Mám veľmi rád aj Jakabčicove obrázky. Michal Jakabčic bol výborný maliar, ktorý je vysoko nad slovenským vrcholom, určite je to maliar európskeho formátu. Už za starých čias sa predával v Japonsku či vo Francúzsku. Osobne som ho veľmi dobre poznal a vážil som si ho ako človeka. Za obrazmi vidím aj jeho, to pre mňa ešte posilňuje ich hodnotu.
Ktorý obraz z vašej zbierky je najdrahší?
Pravdepodobne Galanda a ešte jeden veľký Benka. Ten má tiež svoj príbeh. Benku totiž nezbieram, špecializuje sa naňho iný zberateľ. Raz mi však zavolala majiteľka starožitností v Bratislave, že má v ponuke Benku, ale ak ho chcem, musím doniesť peniaze do troch hodín. Pozrel som si ho na fotografii, sadol do auta, vyrazil domov do Trenčína a do troch hodín som bol s jeden a pol miliónom korún späť. Na druhý deň som si prišiel po obraz. Na výstave je však viac obrazov, ktoré sú dnes drahé, a ja som ich kedysi kupoval za desaťnásobne nižšiu cenu.
Pri kúpe obrazu u Rudolfa Filu. Bratislava 2003. FOTO: archív B. H.
Prečo ste sa rozhodli pre Slovensko a špeciálne pre zakladateľskú generáciu slovenského výtvarného umenia a modernu z konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov?
Riadim sa heslom, ktoré ma kedysi učili v manažérskych školách vo Švédsku. Podnikať sa má len tak ďaleko, ako dovidieť z fabrického komína, potom už nastávajú komplikácie. To isté som urobil, aj čo sa týka obrazov. Rozhodol som sa vybrať si okruh, ktorý mi je najbližší. Cítim sa byť Slovákom, ale nie takým „slotovským“. Začal som študovať slovenské výtvarné umenie, kupujem ho, vydávam o ňom aj knihy. Vydal som už trinásť kníh o výtvarnom umení. Mnohých umelcov som spoznal osobne, viac ako polovicu zbierky mám kúpenú osobne, priamo od autorov.
Takže ich navštevujete doma?
Áno. Venoval som tomu tisícky hodín.
Musí byť príjemné počúvať umelcov.
Úžasné. Keď vám Kompánek začne rozprávať, ako chodil po cintorínoch, alebo Barčík o ženách, je to veľký zážitok, hneď ich diela vidíte ináč, ožijú.
Vedeli by ste už dnes poradiť iným, čo kúpiť a čo nie?
Čo sa týka ceny obrazov a investície či výberu diel a autorov, ktorí pôjdu hore, áno. Čo sa týka falzifikátov, nie. To často nevedia ani odborníci. Kúpil som obraz, ktorý mal pečiatku - potvrdenie od kunsthistorika, a zistil som, že je falošný.
S Bolkom Polívkom u neho doma v Olšanoch (1993). Pravidelne sa stretávajú v jeho Valašskom kráľovstve aj v Kabarete mierneho humoru v Trenčíne. FOTO: archív B. H.
Sledujete aj mladých umelcov?
Mám dobrý kontakt s pätnástimi, dvadsiatimi z mladšej generácie, ale pre mňa je mladšia generácia tá okolo päťdesiatky. Podporujem ich, vydal som im knižky, katalógy. Myslím si, že viem povedať, kto je z nich nádejný. Ale tí už tiež nie sú lacní.
Sledujete aj zahraničnú scénu?
Vôbec nie, nemám na to ambíciu ani čas.
Verejnosť vás skôr pozná z vašich poslaneckých čias. Nechystáte sa už na kariéru politika?
Nehovorím, že to nebola dobrá skúsenosť, ale stačilo. Nemám najmenší záujem venovať sa politike. Nepasuje mi to, nie som ten typ človeka. Som povahou rebel, nedokážem poslúchať jedného, čo povie teraz všetci týmto krokom, teraz všetci doľava.
Pred dvoma rokmi, keď ste prehovorili o podozrivých finančných operáciách v strane Smer a jej prepojení na silných podnikateľov, sa vám vyhrážali smrťou. Vyšetrilo sa to?
Nie. Sám som ustúpil od podania na prokuratúru, lebo to bol anonym, ktorý sa hneď prihlásil a povedal, že mu to je ľúto. Ale ja som ani vtedy nemal strach, len som to konštatoval. Nemám strach zo smrti. Mám život odžitý tak, že som spokojný. Hovorím to vážne, nemám strach, som pripravený kedykoľvek zomrieť.
S rodinným priateľom Alexandrom Dubčekom pri jeho dome na Mišíkovej ulici počas prvej návštevy Československa po emigrácii. (Bratislava 1986.) Dubček pomohol Hanzelovcom pri vysťahovaní sa do Švédska. „Keď sme v 79. roku odchádzali, pri aute mi zaspieval: ‚Keď sa Slovák preč do sveta poberal...‘.Počas celej emigrácie sme si písali listy,“ spomína Hanzel. FOTO: archív B. H.
Aj vaše meno sa teraz objavilo v kauze Gorila. O vás tam bolo zvláštne spojenie, že by ste mohli mať motiváciu na hlasovanie za peniaze alebo iné výhody.
Zrejme to vyplynulo z toho, že Malchárek údajne povedal, že Hanzel je problematický, že mu sľúbil veľké pozemky z pozemkového fondu v Trenčíne, obratom na nich môže zarobiť sto miliónov. Kto neverí len fámam, stačí, aby sa pozrel v registri, či som kúpil veľké pozemky v Trenčíne. Nič také sa nestalo. Mám nejaké pozemky v Trenčíne, bývam tam, ale kúpil som ich normálne od fyzických osôb a ani tie som nepredal. Všetko je tam v rovine mohol, sľúbil a podobne, nič z toho nie je pravda a nič také sa nestalo. S Malchárkom sme sedeli v parlamente vedľa seba, ja som bol posledný zo Smeru a on začínal v ANO, tak sme komunikovali a skoro tri roky sa rozprávali o všeličom, a tak vedel, že ja som „problematický rebel“.
Vráťme sa k umeniu. Čítala som, že ste mali vlastnú kapelu.
Aj stále mám. Kedysi sme boli dosť slávni, chodili sme aj za hranice. Spievali sme po esperantsky. Esperanto som aj učil, moje deti od narodenia hovorili po esperantsky. Keď som sa vrátil zo Švédska, oslovil som bývalých spoluhráčov a začali sme trochu reminiscenčne hrať. Teraz robievame Kabaret mierneho humoru a raz ročne urobíme premiéru aj derniéru pre zhruba štyristo ľudí. Hrával som na basgitaru, teraz už iba spievam, robím scenár a réžiu celému vystúpeniu. Má to celkom slušný ohlas, Bolek Polívka hovorí, že je lepšie byť najlepším amatérom, ako najhorším profesionálom a my podľa neho určite patríme medzi najlepších amatérov.
Skupina Kvarteto Esperanto v roku 1972. „Kapela bola oficiálne rozpustená pre moju protištátnu činnosť,“ hovorí Bohumil Hanzel (prvý zľava s basgitarou). FOTO: archív B.H.
Vraj ste museli emigrovať preto, že ste na jednom koncerte pustili text Charty 77.
Keď v januári ´77 text Charty vyšiel na Hlase Ameriky, nahral som ho a pustil do reproduktorov na našom vystúpení v kaviarni. O niekoľko mesiacov prišla Štátna bezpečnosť a potom to už malo rýchly priebeh, najprv do kotolne, potom bez práce a potom vysťahovať sa.
Hovorí sa, že zberateľstvo je taká vášeň a adrenalín, ktorý sa vyrovná športovému výkonu. Čo vám dáva?
Zberateľstvo je druh posadnutosti, čo dokáže vtiahnuť celého človeka. Keď zoženiem úžasnú vec, som na to dlho pyšný. Je pravda, že to človeka ovplyvní.
S manželkou Katarínou a dcérou Katkou v švédskych krojoch. (Trenčín 1999.) Obe sa dodnes aktívne venujú slovenskému folklóru. FOTO: archív B. H.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí nemajú veľa peňazí, ale chceli by si kúpiť nejaký obraz?
Obrázok v každom prípade zmení bývanie. Holé steny sú podľa mňa depresívne, aj keď to človek nevníma. Obraz mení prítomnosť. Odporučil by som, nech si na steny určite niečo dajú, aj keby to nebol hneď originál. Hoci aj originál sa dá kúpiť za málo peňazí. Je veľa autorov, aj akademických maliarov, ktorí sú lacní, a nie je problém ich kúpiť. Dá sa to všelikde, aj na aukcii v Soge kúpite autorov, ktorí ani nemajú určenú cenu, koľkokrát sa predajú za pár sto eur. A sú to oleje, čo by som si pokojne dal na stenu.
Poznám ľudí, ktorí hovoria, že umenie je zbytočnosť, že ho k životu nepotrebujú. Myslíte si, že to, že sa človek pozerá na krásu, ho aj formuje?
Myslím si, že je to tak. A ak aj vyslovene neformuje, v každom prípade sa človek v tom prostredí lepšie cíti.
