Presnosť a dôveryhodnosť denníka vie posúdiť každý, kto si kedy nejaký viedol. Colin Clark si jeden písal, keď získal prvú robotu v živote. V roku 1956 ho zamestnal režisér Laurence Olivier, bol jeho tretím asistentom – a niekoľko dní prežil v blízkosti až intímnosti Marilyn Monroe.
V roku 1995 svoj denník knižne vydal prvý raz, o päť rokov neskôr druhý raz. Vtedy doň dopísal veci, ktoré už ťažko niekto overí. Ale nech. Podľa nich nakrútil režisér Simon Curtis pôvabný film Môj týždeň s Marilyn, ktorý je už aj u nás v kinách.
Aj keby bolo v tomto filme zopár vecí nepravdepodobných, vždy je to lepšie ako biografické drámy, opakujúce tú istú schému. Ak by bol aj toto ten prípad, videli by sme všetky šťastné náhody, ktoré Marilyn Monroe priviedli k šoubiznisu, magické chvíle, keď jej sláva stúpala, a aj nešťastie v súkromnom živote, za ktorým by zrejme stála traumatizujúca spomienka z detstva. Koho by to ešte bavilo? Možno herečky, ktoré by verili, že za takúto úlohu dostanú Oscara.
Bola to banálna komédia
Vzácne zápisky si Colin Clark robil niekoľko dní, keď Monroe s Olivierom nakrúcali banálnu komédiu Princ a tanečnica. Ona bola ako vždy nedochvíľna a nie stopercentne pripravená, on zúril, že jeho režisérska autorita nefunguje a chvíľami ľutoval, že si radšej nevybral inú herečku. Napriek tomu komédiu v štandardnom čase a v štandardnej kvalite nakrútili.
Film Môj týždeň s Marilyn preto neobsahuje ani hviezdne momenty, ani životné pády, ani sa nesnaží vysvetliť, prečo sa práve táto žena stala ikonou. A predsa je z neho jasné jedno, druhé aj tretie.
Marilyn neverila svojej hereckej intuícii a nevedela, v čom je jej talent. Unavovalo ju, keď si jej okolie myslelo, že svoju neistotu len predstiera. Tretí asistent režiséra mal u nej šancu, lebo on nič nechcel, len byť blízko nej. Ale keď ju niekto, napríklad on, povzbudil, dokázala na ľudí pôsobiť ako čerstvý vietor, ktorý sa na chvíľu prehnal okolo.
Mám byť ňou?
Môj týždeň s Marilyn nie je veľkým favoritom na Oscara, nomináciu majú len výborný Kenneth Branagh v úlohe Laurencea Oliviera a Michelle Williams za hlavnú úlohu.
Dávať Oscary hercom za skutočné postavy je v poslednom období bežné, a bohužiaľ, nie je to práve obrazom toho, že americkí filmoví akademici dokážu odhaliť ozajstný talent a námahu. Herci v týchto situáciách zvyčajne tvrdia čosi také, že osobnosť, ktorú hrajú, neimitujú, ale že sa ju snažia obývať. Často ju však naozaj iba (hoci skvelo) imitujú.
Títo dvaja sú zaujímavejší. Michelle Williams svoju úlohu zahrala s fantáziou aj tajomstvom. Nepoužila veľa klišé a niektoré z nich poprela. Takže sa dá vďaka tomu celkom pochopiť, prečo Colin Clark napísal také zaujímavé memoáre. On vlastne nevidel sexsymbol, oficiálnu Marilyn Monroe. Skôr ženu, ktorá cítila, čo sa od nej čaká, a tak občas zvažovala: Mám byť ňou?
