Slovenská operná primadona zomrela len päť mesiacov po matiné na počesť jej osemdesiatych narodenín. Zažiarila tam v závideniahodnej fyzickej i psychickej forme.
Trnavská rodáčka, pôvodne zubná laborantka, sa na bratislavské konzervatórium prihlásila na naliehanie Mikuláša Schneidra-Trnavského. Legendárny skladateľ správne odhadol talent, ktorý Elena Kittnarová (2. 6. 1931 - 12. 2. 2012) dokázala vygradovať k pozícii prvej dámy slovenskej opery sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.
Cesta na vrchol však nebola hladká. Po tom, čo jej SND v roku 1953 po jedinej sezóne nepredĺžilo zmluvu, prežila trinásť rokov v spevohernom súbore Novej scény (1953 - 1966). Dvadsaťštyri operetných, hudobno-komediálnych a muzikálových postáv bolo pre húževnatú, zdravo ctižiadostivú umelkyňu školou hereckého majstrovstva a javiskovej elegancie.
Oboje neskôr naplno zúročila na opernej scéne. Medzi vypätými dramatickými vokálnymi kreáciami, ktoré sa stali Kittnarovej doménou na javisku Opery SND (1966 - 1993), vynikla Abigail v Nabuccovi (viac než dvestopäťdesiat repríz), Straussova Elektra i Salome, Pucciniho Tosca, Verdiho Lady Macbeth a najmä legendárna Emília Marty v Janáčkovej Veci Makropulos, s ktorou úspešne hosťovala i na zahraničných scénach, vrátane Teatro Colón v Buenos Aires.
Kittnarovej operné majstrovstvo vymedzovali na jednej strane nezlomný, kovovo prierazný soprán, na druhej strane výnimočné herecké dispozície. „Elena Kittnarová výrazne posunula naše predstavy o opernom herectve a vokálnom dramatizme. Bola v mnohých rolách európska, ba možno i svetová," skonštatoval v speváčkinej monografii Život na dvoch scénach od muzikologičky Terézie Ursínyovej režisér Branislav Kriška.
Operná primadona získala viacero ocenení, v rokoch 1968 a 1987 dostala cenu Zväzu slovenských dramatických umelcov, v roku 1973 Cenu Andreja Bagara. Národnou umelkyňou bola od roku 1981.
