Od premiéry na lanskom filmovom festivale v Benátkach sa Alois Nebel stal prekvapením, hitom a jedným z najväčších úspechov českého filmu vo svete.
Scenáristi Jaroslav Rudiš s Jaromírom Švedíkom sú tvorcami komiksu, ktorý vychádzal od roku 2003. Alois Nebel vyšiel aj v Poľsku a Nemecku a ešte v roku 2005 sa dočkal rovnomennej divadelnej inscenácie v Ústí nad Labem.
Výtvarník Švejdík sa inšpiroval americkým komiksom 50. rokov minulého storočia, socialistickým realizmom a motívmi starých papierových vystrihovačiek, ktoré pretrvávajú ako svojrázna forma ľudového umenia v Jeseníku.
Jeseník požiera samotárov
Film, tak ako predloha, sa delí na tri časti. Príbeh sa začína na jeseň roku 1989. Titulným hrdinom je samotársky železničný výpravca z malej jeseníckej staničky Bílý Potok. Do seba uzavretý puntičkár nachádza záľubu i uspokojenie v študovaní starých cestovných poriadkov a trpí zvláštnymi stavmi úzkosti, keď sa mu akoby z hmly vynárajú traumatizujúce obrazy z dávnej minulosti.
Jeseník, niekdajšie Sudety, dnes česko-poľské pohraničie, je drsný kraj. Napriek tomu tu Alois Nebel prežil, až kým ho o prácu i bývanie nepripravil arogantný výhybkár Wachek, ktorý kšeftuje s ruskými okupačnými dôstojníkmi, spolupracuje s Verejnou bezpečnosťou, udáva, šíri strach, skrátka zhmotňuje Zlo, prosperujúce v každom zriadení.
Recenzia
Alois Nebel
text
Réžia
Tomáš LuňákHrajú
Miroslav Krobot, Karel Roden, Tereza Voříšková, Alois ŠvehlíkČR - SR - Nemecko, 87 minút, 2011
Alois sa najskôr jeho pričinením dostane na psychiatriu a potom odíde do Prahy, aby na Hlavnej stanici hľadal pomoc. Stane sa bezdomovcom a – paradoxne – nájde nielen priateľov, ale i svoju životnú lásku, pozbiera sily na návrat a definitívny súboj so svojimi démonmi.
Ako na komiks
Režisér Tomáš Luňák zvolil náročnú cestu rotoskopie, keď sa nakrútený materiál so živými hercami prekresľuje do animovaného filmu. Miroslav Krobot, Karel Roden, Tereza Voříšková, Leoš Noha, Marie Ludvíková, Ivo Trojan a ďalší hrali so zvýrazneným líčením a často na prázdnom pľaci, pričom stavby a interiéry dokreslili až animátori.
Výsledok je zaujímavý a silný po formálnej i po obsahovej stránke. Zachováva si komiksovú skratkovitosť, náznakovosť, nedopovedanosť, ale je živý a plný významov, nálad i citov. Vyhýba sa doslovnosti, nič nevysvetľuje, historické reálie používa ako kulisy. Publikum, ktoré nepozná dejiny, môže byť dezorientované. A vôbec – čiernobiely poetický animovaný film z minulosti o traumatizovanom outsiderovi nerobí nič pre to, aby sa zapáčil.
V súlade s priezviskom hlavného hrdinu (nebel je po nemecky hmla, no čítané odzadu ako leben znamená život) obrazu dominujú hmly, snehové fujavice a lejaky, ale i nejasné, hmlisté pocity, dojmy. Refrénom sa stávajú vlaky, vo zvuku i v obraze.
Ľudské tváre sú komiksovo zjednodušené až na podstatu – a občas zachádzajú až za ňu, takmer ako masky. I gestikulácia je zámerne zredukovaná. Zato pozadia, krajinky, stavby i stroje sú realizované občas priam fotorealisticky. Napriek tomu postavy nie sú figúrkami, ale evokujú dojem detailne prepracovaných charakterov, skutočných, autentických ľudí.
Smútok nie je nostalgia
Zahraniční recenzenti považujú za hlavnú náladu filmu nostalgiu. No Alois Nebel nemá nič spoločné s módou trabantov, kofoly a botasiek. Je to smutné, žalostné obzretie sa za polstoročím našich dejín, plným násilia, krívd, nespravodlivostí a temnoty. Je to vlastne triezve, realistické a pravdivé, umelecky presvedčivé a aj remeselne bezchybné zhodnotenie koreňov, z ktorých vyrastá naša súčasnosť.
