Príbeh úžitkovej grafiky Longauer prerozprával v obrazoch a text je len komentárom k videnému
Pred pár rokmi si Ľubomír Longauer, živiaci sa grafickým dizajnom, povedal, „že nemá chuť zdokonaľovať svoju pokoru pred klientom, nechať sa sekírovať a vyrábať nové a nové varianty návrhov, aby vyhovel“. Naplánoval si venovať zvyšok svojej energie niečomu, čo má väčší zmysel, takže už asi desať rokov vynáša na svetlo to, na čo dejiny umenia zabudli, nevšimli si, čo zostalo skryté. Najnovšie je to kniha Modernosť tradície. Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918 (Slovart).
Aj keď sa mieša do remesla „píšucim profesionálom“ a vyrušuje inštitucionálnych bádateľov temperamentom a priam diktátorským zapálením pre vec, podarilo sa mu, čo málokomu z nich – že objavovanie histórie úžitkovej grafiky sa môže stať verejne sledovaným príbehom.
Zápas so stratou pamäti
Už séria putovných desiatich či jedenástich výstav po múzeách a galériách o Slovenskej typografii v 20. storočí prekročila tradičné hranice podobných projektov. Bola upozornením a akýmsi verejným gestom najmä smerom k inštitúciám, ktoré majú v popise práce mapovať, zachraňovať a vzdelávať. So „stratou pamäti“ postupujúcou naprieč všetkými generáciami začal zápasiť ešte ako pedagóg na VŠVU v Bratislave, pretože, ako sebakriticky priznáva, „hoci desať rokov študoval úžitkovú grafiku, o tom, že na Slovensku do roku 1945 vychádzali až tri odborné grafické časopisy, sa nikdy od nikoho nedozvedel“.
Navyše mal pocit, že mladá sebavedomá generácia grafických dizajnérov stráca (ani nie tak vlastnou vinou) povedomie kontinuity a domáceho kontextu mysliac si, že tu doma bola donedávna „akurát tak potopa“. Postupne jeho dobrodružná cesta archívmi, zbierkami, antikvariátmi a zabudnutými pozostalosťami priniesla množstvo materiálu, z ktorého sa dal vyskladať obnovený obraz úžitkovej grafiky prvej polovice 20. storočia ako rovnocennej partnerky slovenského vizuálneho umenia.
Tej, ktorá bola donedávna podceňovaná ako práca na objednávku a ukrytá „iba“ v knižných obálkach, ilustráciách, v grafických úpravách kníh, plagátoch, časopisoch, v známkach či bankovkách. Ale tu vďaka Longauerovmu nasvieteniu to, čo sa vnímalo len ako svet „služby“, sa objavuje ako autentický priestor, kde sa odohrali všetky dôležité domáce zápasy o modernú podobu umenia, ktoré sa skôr hľadali na plátnach obrazov. Ukázalo sa, že premeny jazyka v úžitkových disciplínach výtvarného umenia sú viditeľnejšie a tak symboly národnej mytológie či, naopak, znaky formalistickej typografie zreteľnejšie vykresľujú ohniská konfliktov a zmierení konzervativizmu a modernizmu v umení prvej polovice 20. storočia.
Donedávna zabudnutý príbeh
Mohlo by sa zdať, že Longauer svojimi výstavnými aktivitami a knihami polemizuje s odbornými dejinami umenia. Avšak ako sám zvykne hovoriť, nie je kunsthistorikom, je predovšetkým úžitkovým grafikom. I keď je to možno jedno, do ktorej polohy sa štylizuje, lebo jeho výskum je dôkazným materiálom s „polemickým“ obsahom, ktorý sa už nedá prehliadnuť. Aj kniha je postavená tak, aby príbeh o úžitkovej grafike bol prerozprávaný v obrazoch a text je len komentárom k videnému. Je obrazovým príbehom pútavo vyskladaným z množstva zabudnutých či polozabudnutých diel umelcov a úžitkových grafikov, ktorí svojím umením a prácou presiahli svoju dobu.
Pre Longauera sú dejiny umenia mikrosvetom konkrétnych ľudí a ich „presahujúcej“ práce, a tak prvý vo svojej knihe poskladal z denníkov, zošitov, množstva skíc práve ten o Martinovi Benkovi, ktorého už v predchádzajúcej monografii priliehavo nazval dizajnérom slovenského mýtu. Práve vďaka nemu dostali národné symboly a mýty svoj obraz v návrhoch štátnych znakov, v bankovkách, v detskej ilustrácii či v autorskom písme a dokonca v Longauerovom výklade sa javia autentickejšie ako často rutinne prezentované majstrove „zakladateľské kúsky“ maliarskej moderny.
Medzi ideológiami
Aj keď dejiny umenia zvykli grafický dizajn diskvalifikovať práve pre jeho službu „neumeleckým zadaniam“, dnes sa ukazuje, že aj vďaka týmto úlohám sa slovenskí umelci odvážili konfrontovať nielen s konzervatívnym domácim prostredím, ale dokonca aj s niektorými dobovými výtvarnými trendmi, ktoré vtedy hýbali európskymi umeleckými scénami.
Teda na takomto historickom pôdoryse Ľubomír Longauer sleduje umelecké cesty Andreja Kováčika, Jaroslava Vodrážku, Karola Ondreičku, Jozefa Vlčeka, Jozefa Cincíka, Štefana Bednára a Rudolfa Fábryho, ktorí vyzliekali Slovensko z kroja. A niekde ide aj ďalej, najmä tam, kde sa úžitková grafika stáva nástrojom nacistickej alebo komunistickej ideológie, ako sa umeniu 20. storočia neraz stávalo. Ani tá „naša“ slovenská nie je výnimkou.
Ďalšie knihy
Martin Benka. Prvý dizajnér slovenského národného mýtu
Slovart, 2009
Ľubomír Longauer v spolupráci s Annou Oláhovou predstavuje osobnosť Martina Benku v doteraz nepublikovanom zábere. Približuje Benku nie ako všeobecne známeho maliara, ale ako azda prvého slovenského dizajnéra, ako umelca, ktorý vytvoril jedinečnú sériu autorského písma, navrhoval známky i bankovky, tvoril znaky pre centrálne slovenské inštitúcie, ilustroval knižky, navrhoval exlibrisy a sgrafitá. Longauer zaraďuje umelca v historickom kontexte so vzťahom k súvekej politickej situácii, venuje sa formálnym výrazovým prostriedkom, ktorými sa umelec usiloval naplniť svoj program. Publikácia obsahuje vyše 1000 reprodukcií Benkovho diela – väčšina z nich ešte nebola publikovaná. V závere každej kapitoly je resumé v anglickom jazyku.
O sebe a o svojej práci / About Me and My Work
Slovenské centrum dizajnu, 2009
Kniha o Ľubomírovi Longauerovi, grafickom dizajnérovi, výtvarníkovi, kurátorovi viacerých výstav o typografii, skúmateľovi histórie grafického dizajnu na Slovensku, je prvou publikáciou, ktorú vydalo Slovenské centrum dizajnu o osobnostiach slovenského dizajnu. Knižka predstavuje Longauera na pozadí jeho rodiny, štúdia, jeho spoločenských a politických aktivít, pedagogických skúseností a, samozrejme, ako skúseného grafického dizajnéra a výtvarníka.
Autor: Beata Jablonská
