„Kozy som pásol len asi päť rokov, a cítim to ako jednu z hlavných kapitol svojho života. Asi preto, že som tam prežil najrôznejšie situácie a vzťahy v modelovej forme, skúsil si svoje schopnosti a získal niektoré rozhodnutia pre budúcnosť,“ píše Ludvík Vaculík v úvode svojej najnovšej knižky Koza na trati. Je to jediný text, napísaný špeciálne pre túto knihu, zvyšok tvoria úryvky z jeho viacerých starších i novších diel, kde by sme márne hľadali nejakú prvoplánovú „koziu“ tematiku. Naopak, Český snář, Cesta na Praděd a ďalšie sú plne v zhode s Vaculíkovou tézou, že každý text potrebuje ženskú postavu. „A čitateľ, skazený životom a čítaním, je vždy trochu zvedavý, čo sa stane. Zvlášť, keď autora už pozná.“
Samozrejme, je tu núkajúca sa lacná až vulgárna asociácia (o to viac, keď podtitul knižky zdôrazňuje, že každému mužovi vstúpi niekedy na trať koza), ale to je falošná stopa. Noblesný Vaculík síce píše rád o ženách, dokonca o konkrétnych ženách svojho života („ja by som o nikom inom než o sebe ani písať nevedel“), obdivne aj kruto, ale nie urážlivo. Viac dobrodružstva nachádza v jazyku než v samotnom deji, a aj čítanie tejto knižky je tradičným pôžitkom. Pridanou hodnotou je, že už vieme, kde sa to Vaculík s tými ženami tak naučil.
