Má 33 rokov a legendárny džezový saxofonista Wayne Shorter sa o ňom vyjadril ako o svojom nástupcovi. Američan MARCUS STRICKLAND dokazuje, že džez nepotrebuje invalidný vozík a netrpí Alzheimerovou chorobou, ale je stále vášnivý, inteligentný a životaschopný. Pondelok 27. februára vystúpi v Nu Spirit klube v Bratislave a jeho koncert bude nepochybne jednou z jazzových udalostí roka.
Kritik serveru Allmusic com v recenzii albumu Twi-Life napísal, že ak sa smerovanie jazzu určujú mladí hudobníci ako Strickland, tak je dôvod na optimizmus. Cítite sa byť príslušníkom generácie, ktorá dnes vytvára podobu jazzu?
Moja generácia vyrástla s hip-hopom a jeho prienikom do pop kultúry. Máme zmysel pre hip hop v rámci toho, čo veľa ľudí nazýva jazz. Ja pre hudbu, ktorú hrám, preferujem názov „čierna americká hudba“, pretože je spätá s kultúrou amerických černochov, od gospelu a blues až po štýl, ktorý sa už mnoho rokov volá jazz.
Aká je súčasnosť a budúcnosť jazzu?
Dnes sú veľmi vzrušujúce časy pre túto hudbu, pretože veľa ľudí začína ignorovať obmedzenia, ktoré boli s názvom jazz späté počas dlhých rokov: ako by mala táto hudba znieť, ale aj to, ako by mal fungovať marketing. Jazzové vydavateľstvá sa stali veľmi konzervatívnymi, prestali tlačiť nových hudobníkov, ako to svojho času urobili napríklad s Milesom Davisom. Stále sa na hudbu pozerajú s akousi nostalgiou. Preto sa dnes rozrastá generácia, ktorá si svoje nahrávky vydáva a propaguje sama.
Ako vyzerá táto scéna a vy v rámci nej?
Práve to, že si mladí umeleci vydávajú svoje veci sami a nepodriaďujú sa ombedzeniam vydavateľstiev, je na tejto generácii jedinečné. Toto hudbu oslobodilo a dalo jej šancu byť modernou. Že som sa rozhodol vydávať si veci sám, znamenalo veľkú zmenu k lepšiemu pre moju kariéru a hudbu, ktorú robím. Cítim, že mám slobodu robiť to, čo chcem a to je veľmi dôležité.
Ako by ste charakterizovali svoj hudobný vývoj? Hovorili ste o vplyve hip-hopu, ale zasa na druhej strane ste dlho hrali s jazzovou legendou Royom Haynesom.
Hlavný dôvod prečo o svojej hudbe hovorím ako o hudbe čiernej ameriky, je v tom, že všetky žánre sú prepojené. Hip-hop, reggae ako aj to, čo sme doteraz volali jazz, majú spoločné korene. Vyrastal som v čase, keď hip-hop ovládol mainstreamovú kultúru, ale aj na eklektickom vkuse môjho otca, ktorý si púšťal všeličo - od Johna Coltranea cez Parliament a Georga Clintona až po Jimmyho Hendrixa. Počúval to 24 hodín denne, a ja som bol v kontakte s celým spektrom čiernej hudby. Keď som začal hrať s Royom Haynesom, zžil som sa s veľmi dôležitým obdobím jej vývoja, s be-bopom. Bola to pre mňa česť s ním hrať, zrazu som bol súčasťou štýlu, s ktorým je veľmi ťažké pre mladého hudobníka sa zoznámiť. Boli to akési učňovské roky. Mladí hudobníci dnes nehrajú v kapelách ako boli kapely Arta Blakeyho alebo Milesa Davisa, pretože festivaly si volajú all-stars zoskupenia a mladá generácia tak nemá možnosť hrať s legendami ako je napríklad Roy Haynes.
To bolo veľké šťastie, nie? V čom je Haynes veľký?
Cítil som sa privilegovaný, že som s ním mohol hrať a užil som si každú sekundu tohto obdobia. Bolo to veľmi dôležité obdobie môjho vývoja. Navyše, naozaj sa mi páči, akým spôsobom sa Roy Haynes stavia nielen k hudbe ale k životu vo všeobecnosti. Možno to je dôvod, prečo sa stále drží na špici bubeníkov, pretože sa nikdy neprestáva učiť. Po jednom koncerte v Bostone po nás poslali limuzínu a jej šofér počúval Missy Elliot. V momente, keď Roy nasadol do auta, si začal ten song spievať. Poznal text, refrén, poznal tú skladbu lepšie ako ja. To je veľmi dôležité. On nestarne a stále sa vyvíja.
A váš nástroj? Ktorý saxofonista bol váš vzor?
Vyrástol som na Johnovi Coltraneovi, ale až do 11 rokov som si príliš neuvedomoval, čo vlastne počúvam. Vtedy som sa rozhodol byť hudobníkom, prinajmenšom amatérskym, a ako nástroj som si vybral saxofón a to preto, lebo sa mi páčilo ako vyzerá.
Pripadal vám sexy?
Áno. Zvuk sa vytvára drevom, ale telo je kovové. Tak som povedal otcovi, že chcem hrať práve na saxofóne a jeho to veľmi potešilo. Moj brat sa v tom istom čase rozhodol pre bicie. Otec mi pustil skladbu Johna Coltranea My Favorite Things. Poznal som ju, asi som ju počul vo filme, ale otec mi ukázal ako variabilne Coltrane pristupoval k tej melódii, ako po melódii hrá niečo iné a to sa volá improvizácia. Takže na samom začiatku ma ovplyvnil John Coltrane a potom som začal počúvať ľudú, ktorých počúval on, alebo boli sami Coltraneom ovplyvnení. Charlieho Parkera, Lestera Younga, Dextera Gordona a súčasne som pozeral dopredu na mená ako Branford Marsalis, Wayne Shorter, Wayne Henderson, Sonny Rollins a neskôr aj Ornette Coleman. Ale to semienko zasial John Coltrane.
Spomenuli ste brata, ktorý nielen s tebou hráva na bicích, ale je aj vaše jednovaječné dvojča. Je na hraní s ním niečo jedinečné, čo sa nedá dosiahnuť s iným hudobníkom?
Dôvod, prečo medzi nami existuje špeciálne prepojenie nie je v tom, že by bol moje dvojča. Je jednoducho vynikajúci hudobník. Hovorím to preto, lebo svojhu času sme mali za frajerky tiež dve dvojičky, ktorá boli hudobníčky. Jedna hrala na flaute, druhá na klarinete. Boli to krásne dievčatá, ale tá flautistka do hudba dávala omnoho viac vášne ako jej sestra, ktorá sa hudbe prestala venovať. Môj brat je neskutočný hudobník, jeden z najlepších bubeníkov na svete. Vždy sme hrávali spolu, snažili sme sa hrať bez basy alebo klavíra, iba saxofón a bicie. To zo mňa urobilo lepšieho hráča, stále som sa musel zaoberať rytmom a komunikovať s rytmom omnoho viac ako iní dychári. Vyrástol som s bubeníkom, a dokonca aj môj otec kedysi hral na bicích. Stal sa zo mňa saxofonista s veľkým zmyslom pre rytmus. Za to všetko vďačim bratovi. To, čo naše nahrávky robí jedinečnými je, že sa na nich podieľajú dvaja skvelí hudobníci, ktorí sa zhodou okolností ocitli v jednej rodine a spolu hrajú od samého začiatku.
Viackrát ste použili slovné spojenie "hudba pôvodne známa ako jazz". Aký je váš postoj k spájaniu elektroniky a jazzu, k používaniu programovaných beatov a rôznych elektronických mašiniek v jazze? Niektorí ortodoxní jazzoví fanúšikovia, aj tu v Bratislave, takéto spojenie apriori ignorujú.
Toto je rovnako dôležité obdobie vývoja hudby ako ktorékoľvek iné. Ale aby som bol úprimný, nevenoval som mu až tak ako niektorí moji priatelia. Milujem Milesov album Bitches Brew, niektoré veci od Weather Report. Vítam používanie elektroniky v hudbe. Aj saxofón aj počítač sú svojim spôsobom stroje. Hudba, ktorá vylezie z počítača, môže byť vynikajúca len vtedy, keď ju tak či onak ovplyvňuje človek. Samozrejme, keď hrá len počítač, nemôže to byť také dobré ako keď hrá človek, pretože my ľudia dávame hudbe dušu.
Počúvate niečo z elektroniky?
Naozaj rád. Napríklad Björk je jedným z mojich obľúbených interpretov. Páči sa mi čo robí s hlasom a ako spája elektronické a akustické nástroje. Myslím si, že je jednou z najpodmanivejších hudobníčok dnešnej doby. Je veľmi otvorená čomukoľvek, má rovnako rada "vedecký" aj emocionálny rozmer v hudbe. Každý hudobník, ktorý chce zostať relevantný, nemal by sa obmedzovať len na jedno obdobie v hudbe alebo nejaké obdobie ignorovať. Najlepšie je zostať otvoreným. Je toho toľko, čo sa dá naučiť, a keď na to rezignujete, prestanete ísť nahor. Takže toto obdobie naozaj uznávam, tak ako každé iné obdobie, a myslím, že sa mu budem viac venovať.
