Žiť v La belle époque alebo nosiť náušnice z roku 2011? V Los Angeles zrejme chápu dilemu z filmu Polnoc v Paríži.
„Dvadsiate roky dvadsiateho storočia, to je to najúžasnejšie, čo môže byť,“ hovorí úspešný scenárista a neúspešný spisovateľ Gil, hlavná postava filmu Woodyho Allena Polnoc v Paríži.
A má šťastie. Pri jednej nočnej prechádzke sa dostane do zvláštneho časopriestorového úkazu a stretne Buňuela, Dalího, Hemingwaya a ich múzu, do ktorej sa okamžite zaľúbi. Znovu má šťastie, aj ona sa zaľúbi do neho. Ibaže sa nestotožňuje s jeho nadšením z obdobia, v ktorom sama žije: „La belle époque, to predsa boli krásne časy!“
Woody Allen hovorí o takom stave, keď sa človek zasekne v ilúziách a spomienkach na staré časy. Aj Hollywood má dnes zrejme podobnú diagnózu. Keď sa pozrieme na filmy, ktoré boli tento rok nominované na Oscara, vyzerá to na riadnu nostalgiu. Okrem Polnoci v Paríži súťažil v hlavnej kategórii čiernobiely a nemý film The Artist a rozprávka Hugo a jeho dobrodružstvá, v ktorej Martin Scorsese rekonštruuje prvé akčné filmy Georgesa Meliesa zo začiatku minulého storočia.
Len jeden bol nemý
Experiment The Artist vôbec nemusel dopadnúť dobre, ani naňho v začiatkoch nikto nechcel dať peniaze. Ale keď ho už režisér Michel Hazanavicius prišiel nakrúcať do hollywoodskych štúdií, chodili sa naň pozerať húfy ľudí, starí aj mladí filmoví remeselníci. Možno už vtedy zaľutovali, aká je škoda, že v histórii Oscarov stihol v hlavnej kategórii zvíťaziť len jediný nemý film. Bol to film Wings v roku 1929.
O filme Hugo a jeho dobrodružstvá sa hovorí, že je to pocta Meliesovým filmom, ale to nie je celkom presné. Je to pocta filmu vôbec. Je nakrútený v 3D, čo znamená, že Scorsese akceptuje nové formy aj rýchly vývoj, ktorý možno prinesie, že sa filmy budú vyrábať pre malé obrazovky v telefónoch. Za podstatnejšie považuje, aby sa popri tom zachovali aj tie staré. „Je úžasné vidieť film, keď máte desať rokov, a potom ho znovu objaviť v dvadsaťpäťke,“ hovorí Scorsese. Keď máte štyridsať, znovu v ňom vidíte iné veci, a keď šesťdesiat, už sa vám odkryje celý. A vy len žasnete: bože, tento film je čoraz lepší!“
Twitter, Facebook a Billy Crystal
Niekoľko týždňov pred Oscarmi oznámila krach firma Kodak, jeden zo symbolov kinematografie. V roku 2000 sa dohodla s americkou akadémiou, že dvadsať rokov bude jej logo a meno sprevádzať slávnostný ceremoniál. Nedostatok peňazí jej neumožnil zmluvu dodržať. Aj samotná akadémia má už pár rokov finančné problémy, sledovanosť Oscarov klesala a jej sa znižoval príjem z reklamy.
Dnes sa správa tak trochu ako múza z Allenovho filmu Polnoc v Paríži. Ona snívala o tom, že by žila v belle époque, ale celá uveličená prijala náušnice, ktoré jej spisovateľ Gil priniesol z roku 2011.
Akadémia zas vníma silu sociálnych sietí a vyzýva ľudí (dokonca i rodinných príslušníkov nominovaných umelcov), aby prenos z odovzdávania Oscarov komentovali na Facebooku a Twitteri. Pritom nechala, možno z nostalgie, aby ceremoniál moderoval Billy Crystal, herec a komik, ktorý svoju najväčšiu slávu zažil v 80. rokoch.
