Jeho kresby pozná každý z novín a časopisov. Divoké deväťdesiate, a nielen tie, boli ako vystrihnuté z jeho ilustrácii a komiksov. Čerstvý päťdesiatnik JOZEF GERTLI DANGLÁR už zmenil životné návyky bohéma, no takisto dúfal, že z rozhovoru nebude pamätník zaslúžilého výtvarníka.
Čo by vravel agent Roger Krowiak na kauzu Gorila?
Viem si taký komiks predstaviť. Len či by ho nezakázali ako Nicholsonovu knihu.
Ešte máte pocit, že komiks je akčnejší a temnejší ako politika?
Najnovšie to vyzerá, že politika komiks dobieha, stáva sa z nej temný krimitriler. Pritom pred pár rokmi som si myslel, že prichádzajú časy, keď nebude čo kresliť, že po divokých privatizáciách konečne nastúpia politici, čo budú krajinu normálne spravovať. Bol som veľmi naivný.
Detstvo na lazoch
Každý sa pýta na prezývku, ale odkiaľ je rodné meno Gertli?
Pochádzam od Detvy, z lazov nad Hriňovou. Gertli je stredoslovenské meno, pôvodom možno od Nemcov, čo kolonizovali a klčovali slovenské lesy.
Roky ma vytáčalo, že mi meno komolili na Giertli podľa chlapca z čítanky, pomocníka partizánov. Na vysvedčení, vo vojenskej knižke, všade som to musel opravovať. Až po roku 1989, keď partizán Giertli vypadol z čítaniek a asi sa upil na školských debatách, mám pokoj a „i“ zmizlo z môjho priezviska. Namiesto toho mám problém s prezývkou, tej sa už nezbavím.
Pravda o Mickey Mouseovi, akryl na plátne, 2002
Aké ste mali detstvo?
Bol som taký hôrny chlapec. Z lazov bol najbližší sused kilometer, do dediny bolo šesť kilometrov. Pásli sme kravy, rúbali drevo. Otec bol horár, mama bola doma, starala sa o zverinu, to znamená o troch synov a hydinu.
Samozrejme, viedla tam cesta, chodil po nej autobus a v auguste 1968 aj ruské tanky. Sovieti tiahli na Brezno a celý asfalt rozryli.
Kedy ste objavili mesto?
Keď som mal desať rokov, presťahovali sme sa do Zvolena. Ťažko som to znášal, nevedel som sa s mestom zžiť, nezapadol som medzi miestne pouličné partie. Predtým som bol zvyknutý na lesy, teraz som pozrel z okna a videl som betónový dvor, garáže a prašiak na koberce.
No v meste som ostal, na strednú školu som šiel do Bratislavy.
Divoká Bratislava
To boli sedemdesiate roky.
V roku 1977, keď som prišiel na ŠUPku, Bratislava bola pre mňa ďalší šok – veľké mesto, električky, bigbít v PKO, ulice plné ľudí. Škola bola tiež dobrá zbierka kreatúr. Akoby svet bol vtedy divokejší ako dnes.
Divokejší?
Každý rok ma vyhodili z internátu, mal som problém s bývaním. Chvíľu som býval v asanovanom byte na Zochovej ulici spolu s dvoma „máničkami“, známymi z pivárne. Oni ten byt spojazdnili, zapojili elektrinu a zdola z mliekarne ukradli kanvicu na mlieko, s ktorou sme chodievali na povalu po vodu. Potom prišla kontrola, že máme vypadnúť, vraj barak budú opravovať a hlavne máme prestať načierno čerpať elektrinu.
Spolubývajúci to vyriešil jednoducho, odtrhol merač elektriny zo steny a hodil ho zo schodov. Potom sa kontrolóri vrátili posilnení políciou, takže sme sa vysťahovať museli. Veci som si zbalil do veľkého obrusu z pivárne a vyšiel som na ulicu s batohom na pleci ako mamka Pôstková.
Bola tuhá zima. Chvíľu som býval v Mlynskej doline, kým ma aj odtiaľ nevyhodili. Nakoniec som sa ubytoval priamo v škole, v klubovni SZM. Vždy cez deň som nechal otvorené okno, aby si to školník nevšimol. Na noc som sa vrátil a zaľahol zabalený v szmáckych zástavách. Keď som mal maturovať, prišli ma zobudiť, našťastie bola to miestnosť hneď vedľa, takže som všetko stihol. Zmaturoval som s vyznamenaním, čo bol vlastne zázrak.
Polovica šesťdesiatych rokov, s bratmi na lazoch pri rodnej Hriňovej. J. G. D. na bicykli
Čo ste robili medzi strednou a vysokou?
Na úrade práce mi ponúkali prácu v uránovej bani - ako keby som na toto študoval umeleckú priemyslovku. Lenže ja som nechcel ísť do bane, chcel som ísť na VŠVU. Hlásil som sa každý rok, päťkrát.
Kým kamaráti sa už vracali z vojny, ja som to skúšal a motal som sa po čudných zamestnaniach: kulisár v divadle, reštaurátorské dielne, ústav geofyziky. Zrazu ma vojaci zavolali na odvod a čudovali sa, prečo som sa za tie roky neprihlásil sám.
Čo bolo ďalej?
Narukoval som do Vimperka do odporných kasární, kde tiekla voda iba hodinu ráno a hodinu večer. Tajne som sa preto sprchoval u kotolníka, ktorému som nakreslil plagát skupiny KISS.
Potom ma prevelili medzi skutočnú zberbu do Kašperských hôr. Šikanisti, opilci, a iné pochybné existencie, takzvaná bigošáreň, najnižšia liga, aj lampasáci tam boli za trest. V armáde nižšie boli iba petepáci, tým nemohli dať do ruky zbraň. Aj my sme mali jedného takého, musel mať samopal vystrúhaný z dreva.
Tam boli trebárs ľudia, čo nepoznali príbor, pyžamo, nevedeli písať. Celú vojnu som im písal listy pre frajerky, kreslil ich podobizne – zvláštne, že podľa ich opisov to všetko boli krásne blondínky s modrými očami.
Z vojny som šiel na piate, už úspešné prijímačky. Prijímacia komisia ma dobre poznala a pochválila mi vojenský zostrih, takže napokon tým problémom, pre ktorý ma štyrikrát nezobrali, mohli byť moje dlhé vlasy.
Ako študentom bratislavskej ŠUP (J. G. D. vpravo) im opakovali, že nie sú kádre pre vysokú školu a majú ísť maľovať výklady.
Štúdium na korze
Na ilustrácii ku knihe Univerzita ste zobrazili mapku mesta s podrobnou sieťou podnikov a krčiem. V čom presne spočívalo štúdium na VŠVU?
Vždy poobede sme sa z ateliérov presúvali do mesta.
Obed v školskej jedálni stál dve koruny šesťdesiat halierov, pivo dve osemdesiat, takže nebolo čo riešiť, prednosť malo pivo. Štart bol v Ponorke, nasledovali podniky Šuplík, Depresso, Columbia, čo bola príšerná krčma so zabetónovanými stoličkami, takže sa nedali posúvať.
Z večerných podnikov bol legendárny Bulhar s čašníkom Ferom a odporným sírnatým vínom, po ktorom mal človek vždy ráno hlavu ako v železnej obruči. Fero bol ústretový čašník. Väčšinou chápal, že nemáme peniaze a prijímal veci do zálohy. Jednu zásuvku mal plnú dokladov, v druhej schovával hodinky a retiazky.
V Obuvníkovi pracoval Dežko, čašník-klasik, jeden z tých, čo ráno príde do krčmy ospalý a vlasy si prebehne mokrým hrebeňom. Ten presne vedel, kedy dostaneme štipendium, evidoval dlhy a vždy pätnásteho nás skasíroval.
O jedenástej, keď zavreli Bulhara, sme sa presunuli do Veľkých františkánov a po jednej do Tatry. Tam zatvárali o piatej, takže sme mali hodinu do šiestej ráno, kým otvoria Carlton. Tam sme si dali posledné pivo a išli sme do školy.
Celkom výkon.
V podstate sme celú školu preflákali. Na rozdiel od spolužiačok, čo dreli a kreslili, ja som nikdy neveril, že by som mohol kvantitou rásť. Kreslil som iba toľko, koľko bolo nevyhnutné.
Ako je to s kreslením a alkoholom?
Neverte rečiam o umelcoch, čo pijú a zároveň maľujú. Maximum je jeden-dva poldecáky, pri väčšom množstve sa už nedá sústrediť. Jedine že by som bol bleskový gestický maliar, no aj to pochybujem, že by fungovalo.
Krčmu Danglár pomenovali podľa vás alebo máte prezývku podľa krčmy?
V tej pivnici bol pôvodne bordel, potom prišli kamaráti s nápadom, že spravia na Hviezdoslavovom námestí výtvarnícky klub. Ja som im prepožičal meno, vyrobil som logo aj preukazy, ale nemal som tam nijakú zvláštnu protekciu.
Iba niektorí žili v omyle, že ten podnik vlastním. Keď to počula moja budúca svokra, zdesila sa, že niečo tajím a dohovárala dcére – dnešnej manželke – že asi nie som taký chudobný umelec, ako sa tvárim.
Trio bratov Gertliovcov na Vianoce 1985.
Po revolúcii
To už sme za rokom 1989. Aká bola revolúcia medzi výtvarníkmi?
Pamätám si, ako som pricestoval domov do Zvolena v bunde ovešanej revolučnými nálepkami. Mama ma hneď uzemnila: revolúcia sa vám podarila, len som zvedavá, kto ti bude platiť školu po tom, čo otca vyhodili z práce.
Otec bol v strane?
Bol v strane ako skoro každý, kto mal funkciu v podniku. Nebol aparátnik. Keď ho po revolúcii prepustili, musel som sa živiť sám a začal som pracovať.
Úplne som pritom zabudol, že chodím do školy. Upozornil ma na to vrátnik, ktorý ma chcel zapísať ako návštevu a nie ako študenta, pretože ma za celý semester v škole nevidel.
Tam ste kreslili?
Po revolúcii vznikali časopisy a noviny, kam som kreslil komiksy. To ma veľmi tešilo, lebo predtým mal komiks zlú povesť ako poklesnutá kultúra, brak.
Komiks a brak
Existoval vôbec československý komiks? Z tých domácich mi napadá Karel Saudek, Rýchle šípy, možno ešte Jozef Scheck a to je všetko.
Komiks u nás nemal tradíciu. Samozrejme, vynikajúci bol Kája Saudek, Jožo Scheck okrem kresieb do Roháča robil detské a sci-fi komiksy v časopisoch, ale to všetko bolo skôr v Česku. Dodnes je tam komiks silnejší.
Na Slovensku s malým trhom sa komiks oplatí iba vtedy, ak by vychádzali mutácie v iných jazykoch. Ďalšia vec je politický komiks, ktorý má problém s tým, že starne, stráca význam s tým, ako sa zabúda na kontext.
Komiks je inak normálna drina, zostaviť stranu nie je jednoduché, ja na to potrebujem textára. V časopise je ešte komplikácia, že každý diel treba vtesnať na stranu a nejako uzavrieť. Nie je to teda klasický komiks, chýba priestor na veľkolepejšie kompozície a obrazové fóry.
Roger Krowiak bol zaujímavý aj tým, že seriál písal celý tím ľudí, ktorí si nekonkurovali, ale spolupracovali.
Dušan Taragel a Peter Pišťanek, čo Krowiaka vymysleli, asi nestíhali písať a priberali ďalších autorov. Nakoniec ich bolo dvanásť. Vtipné bolo, keď si robili naschvály – vždy na konci dielu bolo avízo pre autora pokračovania, ten sa ho mal držať. Vždy keď to chceli jeden druhému sťažiť, posúvali si neobľúbené témy alebo nechali agenta v neriešiteľnej situácii.
Krowiak skončil, keď Kultúrny život nedostal od vtedajšieho predsedu vlády Jána Čarnogurského dotáciu. Ožije ešte niekedy?
Zatiaľ vyšla kniha, boli pokusy oživiť Krowiaka v divadle, takže uvidíme. Len neviem, ako by to šlo kresliť v dnešnom svete, lebo ja som z trochu inej doby - analógovej.
Pocta a dar slávneho českého fotografa Jana Saudka rodine Gertliovcov – manželka Lucia, dcéry Betka a Saša a J. G. D. so samopalom
Reklama a obrazy
Ignorujete počítače?
Využívam približne dve percentá možností počítača. Väčšinou kreslím na papier tušom, potom to naskenujem, vyfarbím a pošlem.
Predtým to bolo rôzne, napríklad aj tak, že mi z Prahy z reklamky poslali zadanie, nakreslil som storyboard, išiel som na stanicu, našiel autobus, nechal som šoférovi päťdesiat korún a obálku s kresbami. Potom som bežal k telefónu a volal číslo spoja, aby si vyzdvihli v Prahe obrázky.
S počítačom som sa zoznámil až v reklamnej agentúre.
Dalo sa zladiť bohémstvo a stresujúce zamestnanie v reklame?
Ako-tak, režim už bol prísnejší. Sedel som v krčme na korze a Martin Greguš s Ďurom Vaculíkom, ktorí šli okolo, ma zavolali do kresliť do reklamnej agentúry. Bol rok 1992, blížili sa voľby, všade vznikali reklamky.
Tých desať rokov, ktoré som strávil v reklame, bolo dobre platených, ale bola to aj otrava. Je frustrujúce, ak deväťdesiat percent práce ide do smetí, lebo klient rozhodne inak. V reklame som zistil, že pracovať do šuplíka ma nebaví.
Kto vás nahovoril maľovať obrazy?
Najprv som maľoval výnimočne. Dodnes mi hovoria, že najlepšie sú moje čiernobiele obrazy, ale také boli z núdze, nestihol som ich vyfarbiť do otvorenia výstavy. Jediný môj obraz bol farebný - ten, čo dlhé roky visel v Depresse a tak zhnedol od dymu, že pripomínal staré tónované fotografie.
Režisér Pišta Semjan po ňom túžil a nedal si vyhovoriť, že mi zaplatí, tak som mu ho predal za priateľskú cenu. Hneď sadol do taxíka, odviezol si obraz a potom sa vrátil, že obchod zapijeme. No peniaze mi neboli súdené, v ten večer mi ich ukradli, asi ako znamenie, že nemám kamarátom predávať obrazy.
Keď som neskôr namaľoval Egona Bondyho, starému pánovi sa tie obrazy tak páčili, že kľačal na kolenách a prosil– Malujte, pane Dangláre, malujte! Bol to, samozrejme, žart, no začal som maľovať programovejšie, robím to už desať rokov, a mám z toho radosť. Je to celkom iný pocit ako kresliť ilustrácie.
Foto - Peter Žákovič
Politici v karikatúre
V obrazoch sa zahrávate s logami firiem, napríklad Coca-Cola, značkami alkoholu, cigariet... Už sa firmy sťažovali?
Rád pracujem s chronicky známymi značkami, používam vymyslené veci, aj tie, ktoré už používali popartisti. Firmy sa ešte neozvali, skôr sa sťažujú ľudia.
Prečo?
Myslel som si, že nie je možné súdiť sa pre kresbu, ale nedávno mi volali, že mám ísť na súd, niekto si po rokoch spomenul na karikatúru Mečiara s logom Columebex. V novinách ma už vystríhajú, nech sa vyhýbam logám, najmä politickým stranám.
Politici sa neozývajú? U nás asi najznámejší je proces so Shootyho karikatúrou a chrbtovou kosťou bývalého premiéra Fica, ktorý sa ťahá dodnes.
Mladšia garda je otvorenejšia. Horší sú politickí veteráni, ktorí chcú zo všetkého vytĺcť peniaze. Akoby im nestačilo ukradnúť zo štátneho, ešte chcú vyryžovať na novinách, spisovateľoch, kresliaroch. Niekto sa súdi desať rokov o prídavky na deti a nevysúdi nič, ale keď sa Harabinovi nepáči obrázok alebo článok v novinách, za týždeň má vo vrecku tučné odškodné.
Politici ako osoby vo volenej verejnej funkcii by s kritikou mali počítať. Mali by byť radi, že je niekto ochotný sa nimi zaoberať a dýchať im na krk, nie tváriť sa ako urazené paničky, čo občanov potrebujú raz za štyri roky.
Nech sa v tom varia, keď sa pre politiku rozhodli a nech ju robia poriadne – potom ich budem kresliť pekných.
Politická karikatúra vás baví, alebo je to skôr občianska povinnosť?
Skôr to druhé. Aspoň sa môžem vyjadriť a zároveň - to je dôležité - vyargumentovať, keď ma politik serie. Nedávno mi jeden známy volal, vraj, prečo ešte nebol nakreslený. Hovorím mu: keď urobíš ´prúser´, nakreslím ťa hneď.
Koľko času je na kresbu v denníku?
Býva to dosť štvanica. Témy, aké rozpracujú, vedia redakcie poobede. Niekedy však zavolajú až o piatej, čo je šibeničný termín hodinu pred uzávierkou. Stáva sa, že čerstvú kresbu suším fénom, aby som ju mohol čo najrýchlejšie skenovať a odoslať do redakcie.
Usporiadaný život
Pozriete sa ešte na korzo, ako sa darí starým podnikom?
Občas by som vyrazil, ale nemám čas. Kedysi bolo krčiem málo, preto boli natrieskané a všetci sa poznali. Dnes ich je veľa, sú prázdnejšie, stále sa menia a ak vojdem, nepoznám ani čašníka.
Niekedy cez obed, keď idem do centra, stavím sa pozrieť, či ešte žijú nejakí veteráni z mojich čias. V skanzene, akým je Depresso, niektorých ešte stretnem – rovnaké stoličky a ľudia ako pred pätnástimi rokmi. Keď ich vidím takto zakonzervovaných, mám pocit, že som o nič neprišiel.
Usporiadaný rodinný život?
Tak. Mám deti, ktoré už síce chodia do škola, ale majú úlohy, krúžky, stále niečo potrebujú. Až teraz zisťujem, aké množstvo času som dokázal premrhať. Nikdy som nebol športovec, ani som netancoval vo folklórnom súbore, jediné, čo ma baví, je bicykel, a aj ten mi už rok stojí v garáži.
Myslím, že som si bohémstva odžil na jeden a pol až dva životy. Teraz sa musím šetriť, aby som aj niečo robil. Vyrývať brázdu, aby po mne niečo ostalo.
Jozef Gertli Danglár
Pozrite si výber z malieb, kresieb a ilustrácii.
Jacholson, akryl na plátne, 2007
Roger Krowik, knižná ilustrácia, 2002
Fidel Castro, ilustrácia pre časopis Domino Fórum
