Slovám je ľahko uveriť

Sokurovov Faust je človek, ktorý spolu s vierou v Boha stratil i vieru v človeka, schopnosť odlišovať dobro od zla.

„Faust je záverečná časť tetralógie o podstate moci. Postavami prvých troch filmov boli skutočné historické postavy – Adolf Hitler vo filme Moloch (1999), Vladimír Iľjič Lenin v snímke Taurus (2000) a japonský cisár Hirohito v Slnku (2005). Symbolická postava Fausta dopĺňa galériu veľkých gamblerov, ktorí prehrali najväčšie stávky svojich životov.“

Týmito slovami charakterizoval ruský režisér Alexander Sokurov svoj najnovší film, ktorý napriek nejednoznačnému ohlasu zvíťazil na festivale v Benátkach.

Načítavam video...

Cudzí jazyk: film

Sokurovove filmy hovoria rečou, ktorej súčasné publikum nikto nenaučil rozumieť. Je básnik, využíva svetlo, pohyb, farbu i zvuk dokonale a jedinečne. Jeho diela si vyžadujú toľko pozornosti, citového aj rozumového angažovania sa, že potrebujú pripravené publikum, ktoré má na takýto zážitok energiu, čas i chuť. A hoci Sokurov nám už neraz prerozprával svoje pocity z literárnej klasiky, Faust je do istej miery výnimkou.

Nie je to Faust Marlowov ani Goetheho a či Bulgakovov, hoci má z každého niečo. No dohromady nič z ezoterického doktora Švankmajerovej Lekce Faust, ale ani z démonického Fausta F. W. Murnaua. Sokurov skúma záhady ľudskej duše svojsky, citovo, no v podstate realisticky.

Doktor Faust, chudobný, hladný, lačný po uznaní, pitve potajomky vykopané telá nebožtíkov. Nechá sa zlákať znetvoreným majiteľom záložne a vlastnou krvou mu upíše dušu, len aby získal krásnu Margarétu.

Človek človeku diablom

Na rozdiel od väčšiny Sokurovových filmov je Faust priam nabitý slovami. Monológy a dialógy či aspoň mrmlanie a šepoty znejú takmer neustále, čo vyvoláva ilúziu väčšej dynamiky. Ako povedal sám režisér: „Faust ako literárna postava môže pôsobiť v spoločnosti Hitlera, Lenina a japonského cisára na prvý pohľad cudzorodo, no to podstatné má s nimi spoločné: lásku k slovám, ktorým je také ľahké uveriť.“

Doktor Faust uveril, že za nič (dušu, ktorú pri pitvaní nikde nenašiel), môže mať niečo. A hoci vo finále Mefistofelovu ponuku odmietne (alebo nedokáže prijať), stačilo, že chcel, že sa upísal, že zhrešil v myšlienkach. Sokurovov Faust je človek, ktorý spolu s vierou v Boha stratil i vieru v človeka, schopnosť odlišovať dobro od zla.

Spolu s vierou sa vzdal morálky, etiky i mravnosti. Je presvedčený, že dosiahne všetko, čo sa mu zažiada, stačí iba chcieť a kráčať neochvejne za cieľom. A dôsledok, mravný relativizmus, je podľa Sokurova – peklo. Znetvorený Mefistofeles nie je očarujúci, krásny ani mocný. Nemusí byť. Človek/Faust sa mu vďačne a dobrovoľne podvolí i bez toho, sám od seba. Sokurovov Mefisto akoby stál mimo sveta ľudí, a teda aj mimo morálky. V tomto prípade nie je on ten zlý. Zlým je Faust-človek.

Mefisto rozpráva po nemecky

Kamera obrazového kúzelníka Bruna Delbonnela je znepokojivá, snová, s potlačenými farbami a často i skreslenou optikou, no menej, ako sme si u Sokurova zvykli. Niet tu ani nekonečne dlhých záberov.

Producent Andrej Sigle skomponoval klasickú monumentálnu, priam symfonickú hudbu.

Tentoraz musíme oželieť Sokurovovu poetickú ruštinu s mäkkou melodickou intonáciou: pôvodný scenár bol preložený do nemčiny a všetky postavy hovoria po nemecky.

Sokurov považuje strohú a slovanským ušiam disharmonicky znejúcu reč za významný prvok svojej pocitovej skladačky – znepokojujúceho ťaživého sna o Faustovi, ktorý vlastne nemožno recenzovať, ale zato je ako stvorený na psychoanalýzu.

ico