Desať rokov robil Wang Šu na stavbách, aby sa o architektúre dozvedel ešte viac než na univerzite. Stal sa prvým Číňanom, ktorý získal významnú cenu za architektúru – Pritzker Prize, považovanú za nobelovku architektúry.
Univerzitné mestečko, "keramický dom", múzeum histórie či knižnica, pozrite si niektoré zo stavieb Wang Šua
Vraví, že k vytváraniu budúceho dizajnu stavieb pristupuje tak, ako by pristupoval aj tradičný čínsky maliar. Minimálne týždeň iba pozoruje prostredie – mesto, vidiek, údolie či hory – kde má budova stáť. Rešpektuje tradíciu, experimentuje s modernými formami v architektúre a na stavbu svojich projektov využíva opotrebovaný materiál.
Aj preto získal čínsky architekt Wang Šu prestížnu cenu za architektúru Pritzker Prize. V máji mu organizátori odovzdajú bronzovú medailu a finančný grant priamo v Pekingu.
Cena pre Čínu
„To, že porota sa rozhodla udeliť cenu architektovi z Číny, je jasným krokom k uznaniu pozície tejto krajiny vo vývoji celej architektúry,“ povedal o laureátovi Thomas J. Pritzker, šéf nadácie, ktorá cenu organizuje.
Aj porota vo svojom vyhlásení viackrát zdôrazňuje práve to, že architektúra Číny je vzhľadom na rozsiahlu urbanizáciu na vzostupe. Wang je teraz najmä veľmi dobrým príkladom, že urbanizácia nemusí vyzerať iba ako nesúrodá kopa železa, betónu a skla bez duše.
„Tak ako každá iná veľká architektúra diela Wanga Šua prekonávajú debatu o tom, či by mala architektúra byť zakotvená v tradícii, alebo nazerať iba do budúcnosti. On produkuje čosi, čo je totálne nadčasové, hlboko zakorenené v kontexte a pritom univerzálne,“ napísala porota. Cena, ktorá má tridsaťročnú tradíciu, tak putuje do Číny prvýkrát. V roku 1983 ju síce získal rodený Číňan – Ieoh Ming Pei za pyramídu v Louvri, no ten dlhodobo žil v Amerike.
Múzeum histórie, ktoré očarilo aj porotu.
Materiál nie je iba hmota
Medzinárodnú súťaž na výstavbu múzea histórie v Ningbo, pobrežnom meste blízko Šanghaja, vyhral Wang Šu v roku 2004. Svojím návrhom sa snažil navodiť čosi z toho, ako žilo prístavné mesto kedysi. „Všade vidíte, že nikto sa skutočne nestará o materiály. Všetci chcú nové budovy, nové veci. Myslím, že materiál nie je len o hmote. Vnútri má ľudské skúsenosti, pamäť a veľa ďalších súčastí. Myslím, že je práve úlohou architekta, aby s tým čosi urobil.“
Wang sa svojho vyjadrenia drží – aj na stavbu múzea či univerzitného mestečka použil veľké množstvo recyklovaných materiálov pochádzajúcich zo zbúraných budov v blízkom okolí. Pred dvoma rokmi dokonca na benátskom bienále architektúry vystavil 66tisíc „zachránených“ škridiel zo zdemolovaných stavieb v Talend Garden.
„Moja práca je viac o myslení než o stavaní,“ hovorí Šu a dodáva, že aspekt remesla je pre neho dôležitým kontrastom „profesionalizovanej, bezduchej architektúry, aká sa dnes praktizuje.“
"Rozptýlené" domy v meste Ningbo. FOTO - Lan Shuilong
Najlepší amatér
Wang Šu získal už vlani významnú cenu od Akadémie architektúry vo Francúzsku, šéfuje katedre architektúry na univerzite a prednášal už aj na Harvarde.
Po štúdiách strávil desaťročie na stavbách, aby sa dozvedel čo najviac o tradičných čínskych technikách a materiáloch, neskôr založil so svojou ženou vlastné štúdio. Nazval ho vcelku netypicky: Amatérske architektonické štúdio. Bol to zrejme odvážny krok, no viedlo ho k tomu presvedčenie a snaha byť protikladom akejsi oficiálnosti a monumentálnosti.
Wang totiž vyzdvihuje spontánnosť a experiment – veď „architektúra je každodenná záležitosť, čosi, čo je veľmi blízko životu. Ja staviam domy, a nie budovy,“ hovorí jasne. Zdá sa, že rozdiel tých dvoch slov je podstatný. V tomto prípade to aj vidno.
