KNIHA TÝŽDŇA
Hans Küng očakáva v štruktúrach cirkvi službu, ľudskosť, otvorenosť a slobodu prejavu
Jeho meno sa v priebehu desaťročí stalo logom. Teológ Hans Küng. Pre jedných rozbíjač cirkevnej jednoty a przniteľ katolíckej identity. Pre druhých živá tvár nádeje na kritické myslenie v cirkevnom prostredí.
Ako býva na Slovensku dobrým (opravujem zlým) zvykom, vystačíme si s náznakmi znalostí. O Küngovi hovoria jeho kritici s odporom, hneď nato sa nehanbia priznať, že jeho dielo – s výnimkou profiinkvizítorov - nepoznajú. Údajne by ohrozilo hygienu ich vnútorného života a viery.
Po niekoľkých populárnych tituloch Hansa Künga je na svete v českom preklade aj prvá časť jeho autobiografie Vybojovaná svoboda (Bergman, 2011). Pán profesor v zrelom veku spomína na svoje detstvo vo švajčiarskom Sursee, štúdiá v Ríme a následnú kariéru teológa a experta na II. vatikánskom koncile. O svojom živote píše vedec, istá izolovanosť v úzko vymedzenom svete teológie je pochopiteľná. Ďalej je našťastie zrejmé, že máme do činenia so sebavedomým Švajčiarom, priateľským mužom, ktorému nechýba nadhľad a humor, mediálne zdatným komunikátorom a – to je už vec háklivá – milovníkom slobody.
Prvé dotyky s aroganciou
Küngove memoáre vnášajú do vývoja jeho postojov prirodzenú logiku. Prežil sedem rokov v rímskom kolégiu Germanicum, kde sa zahĺbil do teológie a takmer kláštorným spôsobom života sa pripravoval na kňazstvo. Nerozpakuje sa tieto roky označiť za krásne. Neprekážala mu povznášajúca atmosféra Ríma a spoznal mladých katolíckych intelektuálov z celého sveta.
Tento pobyt však súčasne znamená aj prvé dotyky s aroganciou predstavených a obmedzenosťou tých, čo sa formálne hrdili láskou k pravde.
Nemohol si nevšimnúť klerikalizmus a pýchu členov vatikánskej kúrie. Pol hodiny denne venovali klerici spytovaniu svedomia, ale počas celého dňa nemali príležitosť budovať medziľudské vzťahy. Schválený spôsob prežívania viery znamenal chlad a smrť tvorivosti. Jednoducho Küng bol príliš poctivý na to, aby mohol akceptovať ideologický pátos povojnovej cirkvi. Do prvých konfliktov sa nedostáva ako pyšný intelektuál, ale ako ten, ktorý vďaka serióznemu štúdiu chápe, že táto cirkevná prax je teologicky a historicky neudržateľná.
Nezáleží na farbe
Nespočetnekrát v Küngovom živote zafunguje práve tento obyčajný (a pre mnohých stále nepochopiteľný) mechanizmus. Tam, kde sa oslavuje poslušná viera a oddanosť, ide nakoniec o osobné ambície zdeformovaných charakterov, o intrigy a zákerné hry. Štruktúry moci sú ohrozením slobody, nech sa obliekajú do hnedých uniforiem alebo purpurových sután.
Niektoré Küngove skúsenosti s kolegami majú ešte i dnes silu vyrušiť. Mladý doktorand Karol Wojtyla bol na Gregoriánskej univerzite odmietnutý pre nedostatočné štúdium v Poľsku. To, že počas pápežského pontifikátu privilegoval Opus Dei, sa chápe ako neskorá pomsta jezuitom. Dvadsaťročný Američan Michael Novak požiadal Künga o možnosť študovať na fakulte v Tübingene. Küng mu priateľsky vysvetlil, že to nie je pre neho ideálne riešenie. Sklamaný Novak sa mu po čase pomstil sarkastickým článkom v New York Sunday a „prepol“ na dráhu konzervatívca. Vrhol sa na obhajobu pápežských encyklík a s duchom demokratického kapitalizmu vďaka svojmu pôvodu rád oboznamoval aj Slovensko...
Sloboda má svoju logiku
Küng nebrojí proti akýmkoľvek štruktúram, očakáva však v štruktúrach cirkvi službu, ľudskosť, otvorenosť a – znovu háklivý update – slobodu prejavu. Sloboda má svoju logiku, a Küng ju nemôže ignorovať. Nie je možné alibisticky hovoriť len o vnútornej slobode alebo slobode myslenia. Ak nemá sloboda zhynúť, musí existovať úplne konkrétna sloboda prejavu. V dobe sexuálnych škandálov duchovných je Küngova vízia priam prorocká.
Konzervatívnejšie naladení katolíci to neradi priznávajú, ale mnohé pravdy v cirkvi sa odjakživa prijímajú ako výsledok diskusie a následného konsenzu. Volanie po slobode prejavu teda nie je revolučným výkrikom a infekčnou modernosťou. Küng nepotrebuje spochybňovať základné dogmy, orientuje sa na každodennú cirkevnú prax a štýl, ktorým cirkev komunikuje interne a externe s inými konfesiami, náboženstvami a sekulárnym prostredím. Katolicizmus je pre neho viac ako tajomná politika vatikánskych úradov a s nimi prepojených karieristov všetkého druhu.
Vybojovaná sloboda nie je rúhačským projektom, ale tou najprirodzenejšou úlohou a osobne odžitým príbehom každého Kristovho vyznávača. Je škandál, ak sa takýto projekt v cirkvi vždy znovu a znovu stáva škandálom.
Ďalšie knihy
Freud a budoucnost náboženství
Vyšehrad, 2010
Kniha prináša dva závažné texty: štúdiu „Boh – infantilná ilúzia?“ a prednášku „Náboženstvo – posledné tabu?“ Ich cieľom je prehĺbiť nevyhnutný dialóg medzi teológiou a psychoanalýzou. Autor ukazuje, že úlohou teológa a v podstate každého religiózneho človeka je pracovať proti všetkým patologickým deformáciám náboženstva a angažovať sa za náboženstvo, ktoré dokáže premáhať úzkosť a vnukať dôveru, pochopenie a rešpekt ako základ pre priateľstvo a lásku.
Malé dějiny katolické církve
Barrister & Principal, 2010
Küng ako autor, ktorý pri obhajobe svojich názorov prešiel mnohými skúškami, pútavo a výsostne kompetentne opisuje dramatickú a bohatú históriu rímskokatolíckej cirkvi. Výsledkom je kritická a diferencovaná Küngova „inventúra“ toho, čo možno dnes rozumieť pod pojmami katolicizmus a katolícke.
Krédo
Vyšehrad, 2007
V šiestich jasne rozčlenených kapitolách ukazuje autor, ako možno i dnes rozumieť dvanástim článkom starobylého kresťanského vyznania viery. Kniha prináša okrem iného aj výklad pojmov, ktorý sa zakladá na Písme a chce poslúžiť na to, aby človek i na prahu 21. storočia bol schopný povedať: „Credo, verím. Môžem povedať ,áno‘ k istotne rôzne závažným článkom apoštolského vyznania viery ako základnej orientácie pre svoj vlastný život.“
