„Obdivujem Rúfusovu poéziu. Bol jedným z najväčších hlasov minulého storočia, a ak by ľudia načúvali jemu namiesto skorumpovaných politikov, svet by bol lepším miestom pre život," hovorí iránsky básnik MOHSEN EMADI. Snímka pripomínajúca špičkové diela talianskeho neorealizmu hovorí o rozvode páru, ktorý rozdelia názory na budúcnosť ich rodiny. Na geniálne vykreslených detailoch vidíme aj iné bolestivé rozdelenia v rámci iránskej spoločnosti, chudobní sú už takmer bez nádeje, ortodoxne veriaci a neveriaci sa tolerujúlen s námahou. „Možno si myslíte, že u nás sú všetci veriaci. Ale my máme aj takých, aj takých,“ opisuje Reza Ashrafipour, ktorý je očným lekárom na jednej z bratislavských kliník.
Prečo ste začali pracovať na projekte Správa z obliehaného mesta?
„Bol som na čas v Španielsku, kde som pracoval na novej knihe poézie, keď mi prišiel mail od môjho starého priateľa – tiež básnika žijúceho na juhu Iránu pri Perzskom zálive. Dodnes si ho celý pamätám, písal:'Mohsen, všade sú iba ruiny. Nie si tu, aby si to sám videl, aby si sa dotkol hrozby, ktorá žije v každom okamihu, vo všetkých zákutiach a tajomstvách tvojho života. Viem, že máš vlastné problémy. Byť z Blízkeho východu je ako mať rakovinu, hlavne teraz, keď sa všetko zhoršuje. Žijem pri Perzskom zálive a pach ropy a nafty dolieha až do mojej izby. Viem, kde sa nachádza nebezpečenstvo. Toho roku, keď Americké námorníctvo zaútočilo na civilné lietadlo s cestujúcimi som mal iba 16 rokov. Bolo okolo 12-tej hodiny, keď sme zvolali – Boh je najmocnejší – a keď sme sa dozvedeli, čo sa stalo. Pri západe slnka sme v oceáne zbierali časti tiel nevinných cestujúcich. Hádzali sme do vody rybársku sieť a doslova lovili časti ľudských tiel, ktoré sa v sieti miešali s rybami. Tu v Iráne je zo dňa na deň všetko horšie. Chýbaš mi'.“
Čo to bol za útok?
„Bol to let 655 iránskych aerolínií – civilné prúdové lietadlo, ktoré nad Hormuzskou úžinou zostrelili americké rakety. Bolo to presne 6. júla 1988, koncom iránsko-irackej vojny. Zahynulo 290 nevinných pasažierov. Newsweek krátko po útoku citoval vtedajšieho viceprezidenta Georgea Busha ml., ktorý povedal – 'Nikdy sa neospravedlním za Spojené štáty americké! Nikdy! Je mi jedno, čo hovoria fakty.' Práve vtedy som si spomenul na Herbertovu báseň, ktorá hovorí 'Hľadíme do tváre hladu, do tváre ohňa, do tváre smrti / najhoršie zo všetkého – do tváre zrady / a len naše sny neboli ponížené.“
Prečo dostal projekt názov podľa básne Zbiegniewa Herberta?
„Herbert bol jedným z najlepších básnikov minulého storočia a jeho báseň o vojne a obliehanom meste opisuje podstatu celého projektu. On si bol v obrovskej miere vedomý všetkých mizérií človeka. Nikdy nebol typom kastrovaného básnika – bol aktívny v mene ľudského bytia, nie v mene politiky. Jeho poézia sa nás hlboko dotýka. Zostala silnou bez toho, aby upadla do lacného politického diskurzu.“
Čo je podstatou Správy z obliehaného mesta?
„Práve teraz sme svedkami toho, ako svetové mocnosti diskutujú o vojne proti Iránu. skrz všetky predošlé a budúce vojny sveta. Nie je to teda iba projekt proti vojne v Iráne, ale aj proti vojne v jej podstate. Moja krajina je obkľúčená – americké vojenské základne sú všade okolo Iránu.“
Čo ním chcete dosiahnuť?
„Séria krátkych textov spisovateľov a poetov z celého sveta má byť odpoveďou na nové kolo propagandy a sankcií voči Iránu, ktoré sú pre niekoho viac či menej maskovanou alebo naopak veľmi zreteľnou cestou k vojne. Sú publikované ako symbol solidarity s ľuďmi, ktorí sú utláčaní na jednej strane diktatúrou svojej vlastnej krajiny a na druhej strane sú ohrozovaní svetovými mocnosťami, ich sankciami, hrami a výkrikmi o nehanebných vojnách. Sme si vedomí, že politici nikdy nevenujú pozornosť umeniu ani múdrosti. Načúvajú len hlasu kapitálu a zábavy. Tento projekt je svedkom udalostí, svedkom života konkrétnych ľudí a ich snov.“
Ako tie texty básnikov a spisovateľov šírite?
„Máme vlastnú webstránku, dostali sme texty z celého sveta – od básnikov zo Spojených štátov, Nemecka, Japonska, Egypta či Slovenska (Michal Habaj, Jana Bodnárová) a ďalších. Sformoval som skupinu prekladateľov, ktorí prekladajú texty do šestnástich jazykov – je medzi nimi aj slovenčina zásluhou Lucie Paprčkovej. Texty chceli publikovať aj známe iránske reformné noviny, no tri dni po prvom uverejnenom ich režim zakázal.“
Aké sú reakcie oslovených?
„Básnici sú proti vojne. Proti šialenstvu pár politikov, ktorí vrhajú životy jednotlivcov celého sveta do chaosu, nenávisti a mizérie. Hlasy básnikov sa zhodujú s tým, čo napríklad píše slovenská spisovateľka Jana Bodnárová: 'Nie vojne v Iráne! Nie v mojom mene! ... nech sa ozýva ako echo v jazykoch sveta'.“
V dome španielskeho básnika Federica Garciu Lorca.
Čím je vojna vo vašich očiach?
„My sme prežili najdlhšiu vojnu minulého storočia. Trvala osem rokov, počas ktorých Spojené štáty podporovali Saddáma Husajna. Vojna je pre mňa mesto vyprázdnené od obyvateľstva a hlad psov smädných po krvi, pretože si zvykli jesť ľudské mäso po bombardovaní. Vojna je pre mňa otec, ktorý sa nevracia domov. Zničené školy a nad nimi zúfalstvo rodičov, ktorí nemôžu pomôcť svojim zaživa pochovaným deťom. vojna je, keď nemáte ruku, nohu, oči, alebo ste ochrnuli a vaša manželka vás opustila. Vojna je, keď po chemických zbraniach potrebujete každú minútu piť vodu a neustále pritom kašlete. Toto žije v mojej pamäti. Vojna je ustanovením zločincov a diktátorov, ktorí zabíjajú všetky hlasy volajúce po slobode. Keď sú všetky piesne a tance, všetky úsmevy a lásky vo vašom meste skrátka zakázané. Sú to rady čakajúcich na mlieko. Sú to lacné a škaredé šaty, deti bez hračiek, nahnevaní otcovia a smutné matky.“
Ako vnímate aktuálnu situáciu ekonomických sankcií a postojov USA a EU?
„Je to šialenstvo proti šialenstvu, zločinci proti zločincom. Toto je celý príbeh. Už pred Arabskou jarou existovalo hnutie za slobodu – Green Movement. Aj keď pochodovali ulicami Teheránu 3 milióny ľudí – výsledkom bolo len mučenie, zatknutia a streľba. Ahmedinedžád posilňuje izraelských fundamentalistov, izraelskí fundamentalisti pomáhajú fundamentalistom Spojených štátov a fundamentalisti Spojených štátov pomáhajú Ahmadinedžádovi. Ich život a moc sú závislé jeden na druhom. Som si istý, že USA ani EU nezaujímajú ľudské práva a sloboda v Iráne. Ak by mali Spojené štáty záujem na demokracii v Iráne, nezvrhli by jej demokratickú vládu v čase Mosadeka v roku 1953. Podobná situácia sa predsa o dvadsať rokov odohrala aj v Chile zvrhnutím Salvadora Allendeho a aj v ďalších prípadoch.“
Kým je Ahmedinedžád vo vašich očiach?
„Ahmadinedžád je len bábkou, ktorá bojuje o to, aby si v rámci systému našla pevné miesto. No skutočný systém diktátorov v Iráne tvorí SEPAH (militantná mafia) a najvyšší líder – Chameneí. Väčšina iránskych duchovných nepovažuje islamskú republiku za „islamskú“, a tak to, čo západné média zdôrazňujú o islamskom Iráne je vlastne tým, čo Chameneí a SEPAH reprezentujú a chcú docieliť, takže ich vlastne podporujú. Počas protestov po volebnom prevrate v roku 2009 boli zatknutí aj mnohí duchovní a iránske islamské školy trpia rovnakou cenzúrou, ktorá obmedzuje ich slobodu prejavu a nezávislosť.
Nedávno sa vyjadroval o novom nukleárnom projekte. Treba ho brať vážne?
„Ahmedinedžád príliš zveličuje. Je schopný pozerať sa vám do očí a klamať, ako sa to stalo v prípade smrti Nedy, alebo pri vyjadreniach o slobode prejavu v krajine. Jadrový program ešte neznamená jadrovú zbraň. Úradníci iránskej vlády nikdy nevyjadrili záujem o jadrové zbrane. Podľa Svetovej jadrovej asociácie má jadrový program v súčasnosti 56 krajín sveta, a 14 percent svetovej elektriky pochádza z jadrovej energie. Viac než 50 percent slovenskej elektriky pochádza z jadrovej energie. Oveľa naliehavejšia je pritom otázka, prečo napríklad Izrael nie je súčasťou Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, keď ich má viac než 200. Izrael a jeho apartheid režim nerešpektuje žiadne práva Palestíncov, ani medzinárodné regulácie. Opakovane zaútočil na mnohé susedné krajiny, a tu sa človek musí spýtať, kto je hrozbou. Krajina, ktorá za posledné storočie nezaútočila na žiadnu krajinu, alebo mocnosti, ktoré neustále útočia na iné krajiny a dokonca použili jadrové bomby. Kto môže zabudnúť na Hirošimu?“
Aký vplyv má na situáciu kríza?
„Život diktátorov na celom svete je s krízou prepojený. Je takmer jedno, či je to v Iráne, v Spojených štátoch alebo na Slovensku. Ahmedinedžád používa starú stratégiu premietania svojej neschopnosti v riadení krajiny na iné témy. Jednoducho nemá na to, aby bol prezidentom, tak, ako to bolo aj v prípade Georgea Busha či Ariela Sharona. Ak by ste čítali poéziu Yehudy Amichaia, veľkého izraelského básnika, zistili by ste, po čom túži izraelský národ. Amichaiova poézia netoleruje masaker Palestíncov.“
Zaujíma sa západný svet o situáciu na Blízkom východe?
„Ak hovoríme v termínoch politickej geografie, tak vo všeobecnosti Západ nemá informácie o Iráne. Myseľ Západu je plná stereotypov vytvorených propagandou. Navyše, mnohí sa predsa nezaujímajú ani len o vládu svojej krajiny. Demokracia zlyhá, ak ľudia zostanú ľahostajnými. Po kríze musia dôsledky svojej ľahostajnosti zohľadniť. Musia sa spýtať, čo sa stalo v ich vlastnej krajine a kde je ich dôstojnosť. Prečo sú takmer všetci politici skorumpovaní a ako to môžeme zmeniť.“
Ako?
„Neodpoviem presne, ale poviem to takto: v niekdajšom Československu napísal Jan Rypka 5-dielnu históriu perzskej literatúry. Dokonca bol priateľom Hedájata – otca moderného perzského románu. Básnici Vladimír Holan, Vítězslav Nezval a Jan Rypka preložili do češtiny aj perzského básnika Nizámiho. No myslíte si, že väčšina mladej generácie sa dnes skutočne zaujíma o svet? Nie. Odvážna otázka umenia a kultúry absentuje. Vládnu len peniaze.“
Akú úlohu v tom majú médiá?
„Médiá sú kapitál. Existuje iba zopár takých, ktoré sú nezávislé. Nie je ťažké si všimnúť, že ak chcú svetové mocnosti vojnu, médiá pre ne vytvárajú atmosféru a legitimitu vôle. Často uvažujem, že prostredníctvom médií sa kedysi ľudia ako Jean Jaurès snažili vojnu zastaviť. Zdá sa však, že prvá svetová vojna všetkých podobných zabila.“
Ako však rozoznať, čo vravia médiá a čo je skutočné?
„Myslím si, že médiá v súčasnosti nahrádzajú jednotlivca a telo človeka číslami a cenami. Pýtam sa, v akých termínoch hovoria média o vojne v Iráne? V termínoch ľudí alebo v termínoch vlády? Marjane Satrapi, iránska karikaturistka a autorka Persepolisu nedávno napísala:'Svet nie je rozdelený na východ a západ. Ty si Američan, ja som Iránka, nepoznáme sa, no hovoríme spolu a perfektne si rozumieme. Rozdiel medzi tebou a tvojou vládou je oveľa väčší než rozdiel medzi tebou a mnou. A rozdiel medzi mnou a mojou vládou je oveľa väčší než rozdiel medzi mnou a tebou. Ale naše vlády sú si veľmi podobné.' Má pravdu. Toto je perspektíva umelca. Tento spôsob myslenia absentuje v médiách. Sankcie a vojna len posilňujú diskurz milície, a zároveň oslabujú ľudí.“
Mohsen Emadi so španielskym básnikom Antoniom Gamonedom.
Je to, že vy ste básnikom, akési poslanie?
„V mojej krajine áno. Irán je jednou z kolísok civilizácie. Básnici tam boli rovnako dôležití ako proroci. V každom iránskom dome nájdete vedľa Koránu, Biblie, Tóry či Avisty knihu Hafeza, básnika hovoriaceho o láske a o víne. Vo svete médií bol diskurz umenia a poézie pohltený politikou a kapitálom. No ja verím, že svet bez poézie sa obráti proti človeku.“
Kedy ste začali písať?
„Stal som sa básnikom objavujúc nebezpečenstvo bytia a krásu detstva. Poéziu píšem od svojich šiestich rokov. Bolo to v čase vojny, žil som na severe Iránu pri Kaspickom mori. V oblasti s kultúrou Stredozemného mora, so zeleným krajom plným lesov, v blízkosti hôr. Mal som svojho vlastného koňa. Pochádzam z farmárskej rodiny, mali sme kravy, ovce a sliepky. Moja stará mama mi spievala smutné ľudové piesne o láske. Žil som v kráse obklopenej každodenným hororom. Stal som sa básnikom objavujúc nebezpečenstvo bytia a krásu detstva.“
Kedy a prečo ste opustili Irán?
„Od vysokoškolských čias som bol politicky aktívny. Nie však v princípoch, na akých fungujú politické strany, skôr v pôvodnom zmysle slova, čo znamená – vzťahujúce sa k občanovi. Zúčastňoval som sa viacerých protestov a hnutí z roku 1999. Odišiel som dva mesiace po volebnom prevrate v roku 2009 – po bojoch na uliciach plných slzného plynu, hororu a násilia. Mnohí moji priatelia, ktorí tam zostali, boli zatknutí alebo zavraždení. Minulý rok sme preložili elégie Jiřího Ortena na pamiatku môjho priateľa, ktorý bol zavraždený vo väzení po dvanásťdňovej hladovke. Ak by ste sa ho spýtali na vojnu, uisťoval by vás, že je zásadne proti.“
Aký je to pocit – žiť v exile?
„Exil je strašná skúsenosť. Herbert v jednej básni hovorí 'bude v sebe niesť Mesto na cestách exilom / bude tým Mestom'. Skutočne – v exile nesiete váhu svojho mesta, vôňu vašej matky, ulice a oči, ktoré už možno nikdy neuvidíte. Spomienky sú bolestnejšie než história.“
Je to skľučujúca pozícia, ale vďaka nej môžete písať, nie?
„Áno – ako spisovateľ som v natoľko brutálnej situácii v Iráne nemohol robiť nič. Nemohol som však ani držať jazyk za zubami, najmä keď som videl svojich priateľov trpieť vo väzení. Sám by som v ňom nebol veľmi užitočný. Tu môžem písať, hoci je samozrejmé, že by som radšej žil a písal vo svojej krajine, medzi mojimi ľuďmi. Musáví nebol našim ideálnym prezidentom, no aspoň sme mohli písať s menším nebezpečenstvom a samozrejme so skutočnou nádejou na zmenu.“
Čo znamená v dnešnom svete poézia?
„Nikto nie je v pozícii, aby manifestoval cieľ poézie. No ak by som mal hovoriť o mojej vlastnej poézii, povedal by som: Náš svet je interpretovaným svetom, a 'v tomto interpretovanom svete sa už viac necítime bezpečne doma'. Tento svet už pre nás nie je bezpečným miestom. Rilke si myslí, že práve interpretácia vytvorila toto nebezpečenstvo. Hlavnou úlohou básnika je priniesť toto stratené bezpečie späť na svet. To bezpečie, ktoré nie je potomkom toho či oného koncepčného výkladu, no je potomkom zažívajúcim mystériu, odkladajúc interpretáciu, a ako Ryokan hovorí:'Osvietenstvo a ilúzia sú dve strany rovnakej mince, univerzálne a jednotlivé sú tým istým, a srdce hľadá skutočného spoločníka'.“
Má miesto v ére internetu a sociálnych sietí?
„Študoval som počítačové vedy a pokračoval som v štúdiu Digitálnej kultúry. Poézia bude žiť tak dlho ako človek a naopak. Problém nových médií súvisí s otázkou stelesnenia, ktoré zdôrazňuje odlúčenie tela a slov. Takisto je tu otázka záväzku, ktorú vyjadruje Kierkegaard a Dryfus ju formuluje vo svojej knihe On the Internet. Stále sme na počiatku tejto éry, musíme počkať s vynesením rozsudku. Nemôžem byť ani optimistom ani pesimistom.“
A čo vplyv sociálnych sietí na revolúcie – ste optimista či pesimista?
„Iránsky Green Movement bol nazvaný twitterovou revolúciou a stal sa jednou z desiatich najdôležitejších udalostí vo svete internetu. Sociálne siete pomáhajú, ale nemali by sme zveličovať ich moc. Otázka odlúčenia tela a slov je dôležitá, ako aj problém záväzku. Digitálny aktivizmus nemôže byť úspešný bez prítomnosti tela. Človek nesmie sedieť doma, zdieľať správy, tweetovať a myslieť si, že mení svet. Nie, telo sa musí pohybovať spolu so záväzkom.“
Vlani ste prekladali básne Jiřího Ortena do perzštiny, teraz pracujete na preklade Milana Rúfusa. Prečo to robíte?
„Som šéfredaktorom Perzskej antológie svetovej poézie a poéziu prekladám už 12 rokov. Po islamskej revolúcii iránska moderná spoločnosť trpela obrovskou absenciu nových hlasov spôsobenou vládnou cenzúrou a obmedzeniami. Pre mňa sú všetci básnici všetkých kútov histórie a regiónov sveta mojimi súčasnými básnikmi. Obdivujem Rúfusovu poéziu. Bol jedným z najväčších hlasov minulého storočia, a ak by ľudia načúvali jemu namiesto skorumpovaných politikov, svet by bol lepším miestom pre život.“
Rozvod po iránsky
Úspešný film Rozchod Nadera a Simin môže zmeniť názory na Irán, myslia si Iránci žijúci na Slovensku.
Film Rozchod Nadera a Simin zakončil víťaznú sériu svojich prezentácií po svetových festivaloch ziskom Oscara za zahraničný film. Podobné ocenenie pre iránskeho tvorcu z rúk Americkej filmovej akadémie môže pôsobiť aj ako politický čin. Kto však film videl, o jeho kvalitách nepochybuje. Podobne to vnímajú aj Iránci žijúci na Slovensku.
Reza Ashrafipour, iránsky lekár žijúci na Slovensku.
Ashrafipour patrí k malej skupinke Iráncov žijúcich na Slovensku. Sú to prevažne doktori, ktorí u nás vyštudovali v 90. rokoch. V Iráne sa totiž dostanete na medicínu len s veľkými problémami.
Podľa neho hrajú iránski herci veľmi realisticky, preto sa ľudia po celom svete vedia s nimi stotožniť. „Podobný príbeh by sa mohol odohrávať kdekoľvek,“ dodáva o azda najznámejšom filme v histórii Iránu.
Sám nie je na Slovensku preto, že by nechcel či nemohol žiť v Iráne, doma by však musel prechádzať náročnými procesmi naturalizácie svojho slovenského medicínskeho vzdelania, nateraz je mu naše zdravotníctvo otvorenejšie.„Perzské príslovie hovorí: všade, kam ideš, je nebo modré. Nikde nie je raj,“komentuje.
Podľa Rezu nie je Farhadiho film politický. „Bohužiaľ, niektorí naši politici ho brali politicky, režisér chcel vraj len ukázať naše problémy, ale predsa aj v Amerike sú chudobní ľudia,“ uvažuje.
Farhadi dostal v roku 2010 zákaz filmovať po tom, čo sa pri preberaní jednej z cien vyjadril v prospech osobností iránskeho filmu spojených s tzv. Green Movement. Neskôr však svoje slová pred úradmi obhájil a opäť dostal možnosť tvoriť.
Záber z filmu Rozchod Nadera a Simin.
Film si nezískava len odborné poroty, ale aj široké publikum. Ashrafipour preto verí, že vďaka nemu sa trochu zmení názor na Irán. „Najviac má trápi, keď vidím, že nás berú ako nekultúrnych barbarov. Ten, kto chce ísť do Iránu, si to trikrát rozmyslí, ale v Dubaji, kde je všetko umelé, sa turistom páči. Irán má pritom päťtisícročnú históriu, istý čas bol dokonca najväčšou ríšou. V každej krajine sú politické problémy, ale naša kultúra je stále tá istá,“ hovorí.
Dodáva, že Iránci majú radi cudzincov. „To, čo hovoria politici, nie je to isté, ako to, čo hovoria ľudia. Ľudia chcú pokoj.“
Iní Iránci žijúci na Slovensku majú radikálnejšie názory, s iránskou kultúrou vraj strácajú kontakt aj preto, že ich už bolí sledovať zmeny, ktoré sa v ich spoločnosti odohrávajú. „Embargo spôsobilo len to, že chudobní sú čoraz chudobnejší. V zlých štvrtiach nájdete dnes už aj oznamy, že chlieb na splátky nepredávajú,“ opisuje Iránka žijúca na Slovensku už viac rokov. Podľa nej sa ten, kto na to má, snaží z Iránu odísť. „Keď som si hľadala na internete svojich spolužiakov zo základnej, zistila som, že všetci sú už v Kanade či niekde inde v Európe,“ vysvetľuje. Bohatšie rodiny sa podľa nej najviac zo všetkého snažia uchrániť svojich synov pred vojenskou službou.
Film Rozchod Nadera a Simin uvedú na festivale Febiofest 2012 a neskôr aj v klubových kinách.
Aj film o Naderovi a Simin vníma ako odkaz vláde, že tie najlepšie mozgy utekajú do zahraničia. Podľa nej sa dá z príbehu odčítať aj to, ako násilne presadzované náboženstvo deformuje spoločnosť. Sama ešte ako dieťa zažila zlom, keď odrazu musela začať nosiť šatku. Podľa štýlu jej nosenia sa dá vraj odpozorovať, kto ju nosí z presvedčenia a kto len preto, aby neprovokoval úrady.
Obavy o vypuknutie vojenského konfliktu, o ktorom sa začína stále intenzívnejšie hovoriť, si nepripúšťa. „Ak bude vojna v Iráne, tak už sme všetci skutočne hlúpi,“hovorí.
Zuzana Uličianska
