NACHO DUATO je renomovaný španielsky tanečník. Jeho choreografiu Duende prvýkrát naštudovali na Slovensku. Dnes a zajtra o 19.00h ju môžete vidieť v Balete SND.
Ako na vás pôsobí slovenské naštudovanie vašej choreografie?
Nepoznám súbor tak dobre, len z tejto spolupráce. Tanečníci sú veľmi talentovaní, mladí, krásni. Je veľmi dôležité, že pochádzajú z rôznych krajín a majú rôzne kultúry, je to dobré pre nich, aj pre publikum. Samozrejme, je iné, ak pracujete so svojimi tanečníkmi roky, to isté sa nedá dosiahnuť za dva mesiace skúšok, ale pre choreografa nemôže byť nič lepšie než keď tanečníci rešpektujú vašu prácu a dajú vám to najlepšie zo seba. A to sa tu stalo.
V čom sa to líši od verzie, ktorá mala premiéru v NDT v roku 1991?
Je to iné. Ale títo tanečníci ale tancujú lepšie, ako sme tancovali my.
Niečo ste na svojej choreografii zmenili?
Nie, nemám rád plastické operácie ani v balete. Ak sa hanbíte za kus, ktorý ste robili pred rokmi, tak ho neopakujte, ak ho chcete nejako vylepšiť, iba ukazujete svoju neistotu.
Dá sa už vaše Duende považovať za klasiku neoklasiky?
Niektorí kritici to za klasiku považujú. Ale je treba povedať, že som to robil pre rôzne krajiny.
Akým smerom ste sa posunuli odvtedy ako choreograf?
Keď som robil premiéru, mal som 28 rokov, verím, že teraz som už zrelší, s prepracovanejšou technikou. Možno som už ale stratil istú sviežosť, dnes viac otváram dvere do seba než do sveta. Moje diela sú trochu temnejšie.
Prečo ste si zvolili tému s vílami, škriatkami či elfmi?
Veľmi sa páčila hudba Clauda Debussyho, ktorý sa v mnohom nechával inšpirovať prírodou. Balet má viac spoločného s poéziou ako s prózou, ak aj rozpráva príbehy, tak fantastické, bizarné. Zoberte si len takú Giselle, kde v druhej časti máte 21 mladých dievčat s krídelkami. Máločo môže súperiť s bláznivosťou klasického baletu. Len si predstavte Labutie jazero. Dnes sa všetci snažia robiť nejaké zvláštne moderné verzie, ale čo je bláznivejšie ako labuť, ktorá sa zaľúbi? Ani Pina Bausch ani Philippe Decouflé nie sú bizarnejší ako táto klasika.
Klasický balet teda nie je podľa vás mŕtvy?
Stratil svoju integritu. Žijeme vo veľmi odlišnom svete, preto má to ťažké. Ale ani Chopinova hudba nezanikla, ak dnes viac počúvame Madonnu.
V súčasnosti pôsobíte v Petrohrade, tam je ale dobré publikum pre balet, nie?
Nevidel som niekedy nič podobné. Hráme 120 predstavení ročne, k tomu asi sto operných a stále máme plno. Rusi balet milujú. Videli to isté predstavenie toľko krát, že porovnávajú tanečníkov, porovnávajú sa s Moskvou, je to milé.
Prečo je to tak?
Vyrastali na tom, v sovietskych časoch možno nemali čo iné robiť, k niektorým veciach nemali prístup, takže snívali s baletom. Vlády vždy využívali umenie, aby si utíšili ľudí.
Cítite predvolebnú atmosféru v Rusku? Nezapájate sa nejako do tamojšej politiky?
Kedy si veľa v médiách vystupoval za premiéra Zapatera a socialistov, veľmi otvorene som sa vyjadroval proti pravičiarom. Keď na to spomínam, nie som rád, že som to robil, lebo som teraz sklamaný aj z ľavice. Je možno lepšie, ak sa umelci nemiešajú do politiky. Nikdy neviete o politikoch dosť a vždy vás zneužijú.
Necítite na sebe v Rusku tlak, aby ste boli konzervatívnejší vo svojich choreografiách?
Nemôžem robiť to isté, čo som robil v Španielsku, tam som mal celkom iných tanečníkov. Ale tu ma zas inšpiruje iné prostredie, iná hudba. Nepovedal by som, že konzervatívnejší. Robím stále to isté, len s inými prvkami.
Radi by ste sa vrátili do Španielska?
Už len na dovolenku. Už by som nechcel založiť súbor a spolupracovať s našou vládou.
To ste taký nahnevaný?
To už ani nie je hnev, ale absolútna dezilúzia nad vlastnou krajinou, hanba nad tým, ako sa správajú k umelcom a ku kultúre.
Má to niečo spoločné s aktuálnou dlhovou krízou?
Nie, myslím, že sa to začalo kaziť už veľmi dávno, azda už vtedy, keď sme zo Španielska vysťahovali Židov. V Španielsku sme mali kedysi tanečné ceremónie v kostoloch, ale potom to bolo zakázané, tanec začali považovať za nástrojom diabla. Španieli nechápu balet ani operu.
Ale Španielsko má predsa povesť krajiny, kde sa stále tancuje, nie?
Je hrozné, že sa obrazom Španielska sa stala len opera Carmen a toreádori. Milujem svoju krajinu, ale necítim sa Španielom, skôr v sebe cítim krv stredozemia. Som trochu Grékom, trochu Arabom, trochu Feničanom. Milujem ten mix národov, ale naše ministerstvá nechcú takto prezentovať našu krajinu.
Tancovali ste s NDT deväť rokov, necítite stále na sebe vplyv Jiřího Kyliána, ktorý bol choreografom tohto súboru?
Ak niekoho milujete, tak ho samozrejme kopírujete, aj v bežnom živote. Myslím ale, že po dvadsiatich piatich rokoch môžem povedať, že som už prerušil pupočnú šnúru. Ak sa dívate na moju prácu, vidíte, že je iná ako tá jeho. Aj ja som úplne iný. Jiří je z Čiech, ja som Španiel, on by nerobili choreografiu o stredozemí, o týraní či rasizme.
Ste s ním v kontakte?
Je veľmi zaneprázdnený, ale píšeme si.
Čo vás čaká najbližšie?
Koncom mesiaca mám premiéru v Michailovskom divadle v Petrohrade. Ide o produkciu o Bachovi, ktorú som robil na objednávku Weimaru, keď bol v roku 1999 Európskym hlavným mestom kultúry. Tento rok robím šesť nových choreografií.
Nechcete si niekedy ešte aj zatancovať?
V tejto produkcii aj tancujem, teda trochu chodím a trochu mávam rukami. V štyridsiatke som urobil veľkú rozlúčku so svojou tanečnou kariérou, lebo som chcel dostať veľa kvetov a darov a prilákať televízie. Ale už o ďalší týždeň som opäť tancoval. Teraz mám 55 rokov a stále tancujem. Predstavujem choreografa, ktorý si pýta od Bacha povolenie, aby sa mohol dotýkať jeho nebeskej hudby, takže je prirodzené, že som starší. Niektorí moji tanečníci by mohli byť aj mojimi vnukmi.
