Zostať by mohlo byť zbytočné, odísť nezmyselné. Francúzski mnísi čelili v Alžírsku hrozbe islamských teroristov a testovali svoju vieru a ľudskosť.
Malé dievča na oslíkovi prišlo vítať francúzskych mníchov, keď prišli v roku 1964 bývať do alžírskych hôr. Brat JeanPierre nezabudol, aký bol vtedy šťastný. „Zo svojej izbičky som videl plot, záhradu a v diaľke dedinu. Vravel som si: Tak túto krajinku budem vidieť do konca života. Pretože čo sa raz dostane do môjho srdca, zostane tam navždy.“
Spolu s ôsmimi ďalšími mníchmi žil brat JeanPierre na tomto mieste do roku 1996. Čo sa stalo, že potom museli odísť, rozpráva Grand Prix z Cannes, výborný francúzsky film režiséra Xaviera Beauvoisa O bohoch a ľuďoch.
Recenzia
O bohoch a ľuďoch
- Des hommes et des dieux
Francúzsko, 2010 - Réžia:
Xavier Beauvois - Kamera Caroline Champetier
- Hrajú: Lambert Wilson, Michael Lonsdale, Olivier Rabourdin, Sabrina Ouazani, Abdellah Moundy, Adel Bencherif, Jacques Herlin, Arben Bajraktaraj, Farid Larbi
Foto: AUTOR
Čo s takým ultimátom
Do Alžírska neprišli preto, aby tam dedinčanov pobádali konvertovať na kresťanskú vieru. Väčšinu času trávili v tichosti, modlitbe a manuálnou prácou. Aby sa zblížili s okolím, učili sa po arabsky a meditovali nad Koránom. Pre deti boli milými strýkami, pre zamilovaných staršími bratmi a pre chorých lekármi.
Ale keď dedinu obsadili islamskí teroristi, ultimátum, že cudzinci musia odísť, sa týkalo aj ich. Situácia bola v zásade zrejmá – ak by zostali, zabili by ich, ak by odišli, bolo by to ako útek, ale zachránili by si život. Film O bohoch a ľuďoch je o rozhodovaní, ktorú možnosť si mnísi vyberú.
Začínali diskusiou o tom, akých princípov by sa vlastne mali držať pri takej diskusii. Prechádzali spytovaním, či žiť s Alžírčanmi a prežívať ich každodennosť aj sviatočné chvíle tiež znamená, že by s nimi mali aj zomrieť. Potom neistotou, či byť mníchom znamená žiť a šíriť lásku, alebo prijímať osud martýra. A odpoveď nachádzali až vtedy, keď si uvedomili, že pre spoločnosť by možno nemalo veľký význam, keby zostali, ale že ešte menší zmysel by malo pre nich, keby odišli.
Ticho a dôstojne
Sedem z deviatich mníchov teroristi uniesli a zabili. Našli sa ich hlavy, ale nie telá, a preto sú okolnosti ich smrti dodnes nevyjasnené. Film O bohoch a ľuďoch mohol vo Francúzsku vyvolať zase trochu kriku a pripomenúť obvinenia, že francúzska vláda urobila pri vyjednávaní s teroristami chybu, prípadne, že nevyjednávala dostatočne. Znovu by sa mohli obnoviť úvahy, že mníchov zabila alžírska armáda, ktorá ich prítomnosť vnímala ako zbytočnú provokáciu. A tiež by sme sa mohli baviť o tom, koľko násilia a nenávisti dokážu vyvolať náboženstvá.
Ale tento film je tichý a skromný, a má iný zmysel. Nehovorí o zlyhaniach systému, ale o sile ľudí, ich viere a dôstojnej modlitbe, ktorá pred hrozbou zbraní môže vyzerať smiešne, a o dospievaní k cieľu, ktorý si sami vybrali. Bola to náročná úloha, hľadať pomoc museli najmä v sebe.
„Život je len cesta, raz sa skončí, tak alebo onak,“ vysvetľoval brat JeanPierre po úspechu filmu v kinách, prečo z neho necítiť nenávisť ani zatrpknutosť. Režisér Beauvois hovorí, že títo mnísi napĺňali ideál francúzskej revolúcie Sloboda, rovnosť, bratstvo – v čase, keď je aj vo Francúzsku o čosi menej slobody, bratstva aj rovnosti. Tento mnohoznačný odkaz zhrnul predstavený kláštora, brat Christian de Chergé do svojho testamentu.
Neoplatí sa z neho citovať, treba ho počuť celý tak, ako odznie v tomto filme. O bohoch a ľuďoch je práve v našich kinách.
