Minulý rok to boli obrazy z detských hračiek či PET fliaš. Teraz je výstava Emöke Vargovej s názvom Počujem padať sneh čierno-biela.
„Pôsobivosť, ktorá sa tu prezentuje, len zriedkakedy berie na vedomie toho, kto sa k nej chce priblížiť. Prostredník je vždy v nevýhode napriek všetkým priaznivým okolnostiam,“ hovoril na vernisáži výstavy Emöke Vargovej jej kurátor Marián Mudroch.
Aj tento text má byť prostredníkom k pôsobivosti, ktorá vznikla v bratislavskej Galérii 19. A hoci máme bezprostrednú skúsenosť so snehom a asi ročný odstup od výstavy Vargovej v Galérii Cypriána Majerníka, je zrejmé, že sme stále v nevýhode. Ako totiž povedať o zvuku, ktorý počuť, keď padá sneh?
Keď dvaja dlho mlčia
Názov Počujem padať sneh vznikol, až keď boli vybraté diela. Vargová sa pre výstavu poprehŕňala v archíve. A hoci vybrala také, čo vznikli v rozpätí dvadsiatich rokov, pôsobia veľmi súdržne a celistvo. Skoro ako krajina pokrytá snehom.
Prekvapilo ju to, neznáša totiž opakovanie sa a recykláciu samej seba. „To spoločné, čo sa tu zrazu objavilo je však čosi iné – akési prepúšťanie svetla, drobné náhľady, kľúčové dierky k svetu,“ hovorí Vargová a dodáva: „Názov vymyslel kurátor a veľmi k tomu sedel – je to ako keď dvaja dlho mlčia a potom si povedia túto jednu vetu, celá konverzácia zhasne, ale povedané je všetko.“
Pri vyberaní si vraj trochu závidela, lebo veľa z diel vznikalo v čase, keď ešte nebolo treba riešiť množstvo vecí, ktoré sa prirodzene nabaľujú rokmi. „Mala som možnosť zahĺbiť sa. Takáto práca totiž potrebuje nikým a ničím nerušenú samotu. Vyžaduje si to koncentráciu, úprimnosť a podporu. Ale nie je to fňukanie za minulosťou, chcem tvoriť a musím sa prispôsobiť terajšiemu svetu,“ hovorí.
Presýpacie obrazy. (1993)
Priestorová skladačka z pauzákov. (1994)
Ani maliarka, ani architektka
Vargová je známa svojím prístupom k materiálu, plátno ju trochu rozčuľuje, a tak sú jej maľby a objekty zošité z kresliacich fólií, z pauzákov, obrazy sa dajú presýpať, alebo sú otočené naopak, zaliate voskom, vznikajú z roztavených vajíčkových obalov, sú v nich skrutky a všeličo iné.
V istom čase sa od objektov veľmi chcela vrátiť k maľbe, ale u nej to nikdy nebude taká maľba, na akú je možno divák zvyknutý, „nie som maliar, ale vôbec mi to neprekáža,“ hovorí. K plošným obrazom sa dopracovala svojsky.
Na monochrómnej výstave sú však aj do priestoru vyskakujúce Skladačky či Kocky. Keď Vargová hovorí, že nie je maliarka, dodáva, že nie je ani architektka, ale baví ju predstavivosť, kreativita a vedomosť zákonitostí, aké panujú v architektúre. Veď aj k pauzákom prišla práve tak, cez otca architekta.
Pod schodami
Materiály vyhľadáva tak, aby vyhovovali aktuálnemu podnetu. „Niekto sa zaoberá témami, ktoré sú zdanlivo svetového charakteru. Ja mám rada drobný bod pod schodami, kde je to univerzum tak isto. Veď každý z nás prežíva akési univerzálne problémy, rovnaký život s istými modifikáciami. Keby sme v niečom neboli rovnakí, asi by to tu nefungovalo,“ hovorí.
Za dôležité preto pokladá drobnosti, bežné denné veci, v ktorých je čosi krásne. „Neviem zmeniť svet. Ale chcem sa z neho tešiť. A presne to chcem aj ukázať – že je to dostupné každému.“
Čo je na druhej strane (1994)
Vankúše.
Podlahy. (1993)
Kocky. (1995)
Kocky, detail (1995)
Bim Bam. (1990)
Kaštieľky, autorská technika (1993)
