Piazza Grande: na terase Grand Hotela sa zvykne do svitania popíjať, grilovať, debatovať, a vôbec, oslavovať. Tento rok však asi sto hostí o štvrtej ráno odmietlo ísť spať. Keď sa skončila zábava v Grand Hoteli, pokračovali hneď vedľa neho v McDonalde, divoko tancovali, spievali a bubnovali po stoloch. Bezmocní pracovníci Grand Hotela zavolali políciu. Tá prišla a nerozhodne postávala pred McDonaldom, kým sa účastníci festivalového žúru nevyčerpali sami. FOTO - REUTERS
! a americkom Garrym režiséra Gusa van Santa, ale na tom, ak je cena nakoniec prekvapením, nie je na festivaloch nič zvláštne.
Iain Dilthey je tridsiatnik a Prianie je jeho druhý dlhometrážny film. Zachytáva monotónny, bezútešný život jednej z hlavných postáv nemeckej dediny, farárovej manželky, ktorej čas sa skladá z plnenia povinností, bez toho, aby o ne vlastne niekto stál a bol za ne vďačný. Režisér, absolvent filmovej školy v Mníchove, pôvodom Škót, už na seba raz upozornil debutom Budem ťa nosiť na rukách. V Prianí buduje dusivú, ťaživú atmosféru bez lásky, ktorá napokon nemá iné východisko ako násilný čin. O udelení Zlatého leoparda Diltheymu rozhodla porota na čele s francúzsko-srbským producentom Cedomirom Kolarom v pomere šesť hlasov k jednému. Bola to satisfakcia pre nemeckú kinematografiu, ktorá už pomerne dlho odchádza z európskych festivalov naprázdno.
Rozdelená kritika a publikum
Filmový festival v Locarne urobil minulý týždeň prvý krok k tomu, aby sa zbavil svojej vlastnej kategórie festivalu začínajúcich tvorcov. Zrušil pravidlá, podľa ktorých sa tu uvádzali len prvé alebo druhé filmy. Napriek tomu boli práve tieto filmy tým najzaujímavejším, z Nemecka, Francúzska, Rakúska, Ameriky a Holandska.
Je to - možno nielen zhodou okolností - šesť portrétov šiestich hrdinov medzi dvadsiatkou a tridsaťpäťkou, ktorí majú niekoľko vecí spoločných: kašlú na modly deväťdesiatych rokov, nezaujíma ich kariéra, patria k svojej partii, peniaze ich nebavia a sex je pre nich skôr produkt náhody než výkonnostná disciplína. Nemecká Sophie žije výlučne podľa impulzov svojho ťažko prístupného vnútra. Niekto taký vôbec neexistuje, tvrdia jej odporcovia, ktorých v Locarne nebolo málo. Nemecký príspevok Michaela Hofmanna tento rok rozdelil kritiku aj publikum ako máloktorý.
Sophie totiž neexistuje, ale len dovtedy, kým sa nezjavila, v živote alebo vo filme. Niektorí nemeckí kritici sú na ňu a na výkon Kathariny Schuttlerovej veľmi hrdí: „Je to veľmi zriedkavý typ, neporovnateľný s inými, takmer na úrovni nedotknuteľnej Loly, ktorá sa po pár neistých krokoch nasmerovaných k vnútornému mieru s neomylným inštinktom dostane k nejakej novej verzii sebazničenia. Ale jej katastrofálna odysea nočným Hamburgom môže znamenať jednoducho aj to, že dnešný svet toleruje naozaj takmer všetko, len jedno nie: že nemáte cieľ. Sophie ho nemá a časom ju prevalcujú všetci tí, čo presne vedia, čo chcú.
Aj Garrymu, teda filmu amerického režiséra Gus van Santa, vyčítali, že je príliš nelogický. Dvaja mladí muži, hrajú ich dve hviezdy a zároveň autori scenára Matt Damon a Ben Affleck, uprostred púšte zanechajú auto a vyberú sa na túru, bez mapy, bez kompasu, bez zásob. Prečo by to robili? Nemôžete v tom nájsť žiadny zmysel, ak vám orientačné bóje vášho života jasne čnejú pred očami. Ale ak nie? Keď chýba smer, môže existovať veľmi pádny dôvod, prečo sa vydať práve do púšte, kde sa doslova niet ako orientovať: v nádeji, že dostať sa z fyzickej púšte môže znamenať aj nájsť cestu z púšte duševnej.
Kde to mesto vlastne je?
Všetci hrdinovia mladých filmov z Locarna hľadajú záchytné body. Nie sú to dokonalé diela, a väčšina z nich ešte trpí mladíckou neschopnosťou vystrihať nepodstatné. Boli by iste omnoho výraznejšie a silnejšie, keby mali o pätnásť minút menej, aspoň väčšina z nich. Ale každý z nich nesie vážnu informáciu o dobe, v ktorej žijeme. Francúzsky film Ma vraie vie a Rouen (Môj skutočný život v Rouene) je dokonca možno prvým umeleckým filmom, ktorý niektorými scénami už zachytil scény z prezidentských volieb a vzrušenia okolo Le Penovho úspechu. Voľby sa konali pred necelými troma mesiacmi. Aktuálnejšie to vo filme už ani nejde.
Päťdesiaty piaty ročník sa skončil. Na Piazza Grande, v kinosále pod holým nebom, sedeli večer čo večer v nepohodlných plastikových kreslách, tisíce takzvaných obyčajných ľudí. Oproti ostatným európskym festivalom totiž Locarno ponúka takmer demograficky reprezentatívnu vzorku návštevníkov kín. Riaditeľkou festivalu je už druhý rok rímska filmová publicistka Irene Bignardiová. „V škole ma učili, že nie je najdôležitejšie byť prvá, ale byť medzi prvými piatimi,“ hovorí skromne pre švajčiarske noviny. Ale festival má tvár, o ktorej sa už začína vedieť: americkí režiséri, ktorí tu boli tento rok, predtým ani presne nevedeli, kde vlastne to Locarno je.
