Šestnástka má problém, je v tom. A divák je rád pri tom

Spôsobí nová slovenská hra morálnu ujmu mládeži? Dozviete sa v českom divadle.

Slovenská sekcia hercov v pražskom Divadle v Dlouhé už niekoľko rokov inscenuje hry alebo adaptácie kníh súčasných slovenských autorov. Robí to formou takzvaných scénických náčrtov, no ani v jednom prípade nejde o nudné čítanie z papiera. Naopak, sú to výzvy na netradičné divadelné uchopenie textu.

Hoci financie stačia vždy iba na zopár repríz, tituly úspešne prenikajú do divadelnej histórie. Najnovším je Problém Zuzy Ferenczovej - hra s pôvodným názvom Vyskočiť z kože.

Len mimochodom: porota slovenskej súťaže hier pre mladých divákov Artúr 2011 označila tento text za najlepší, no cenu nedostal - vraj by u mládeže mohol vyvolať nežiaduce reakcie. Úbohosť.

Pozrime sa na javisko. Zoznámime sa s režisérom Karlom Králom, ktorý publikum v kaviarni divadla ladí, uvádza do obrazu. Dáva kolovať kľúčové rekvizity, vyrobené z pravých gumových macíkov, lebo ľudia v zadných radoch ich zrejme počas predstavenia neidentifikujú. Potom predstaví tím, scénu aj svoje tvorivé motívy. Divák sa ani nenazdá a je v tom.

Džínsy alebo opätky

Tak ako ona, šestnástka. Mám problém - povie zdrvujúco a díva sa neprítomne do diaľky. Presiahol ju. Nepomáhajú rodičia ani lekár, neúspešne sa o to pokúšajú staré kamarátky aj nový známy z vedľajšej triedy. Jediné riešenie je konečné. Otázka znie, ktorá smrť je najlepšia. K nej sa potom pridružujú ďalšie: Je niečo po nej? Ako to tam vyzerá? A obliecť si na cestu džínsy či obuť opätky?

Hra vťahuje diváka od prvého momentu svojou ukrutnosťou a zároveň oslobodzujúcim humorom. Stávame sa súčasťou závažných udalostí života adolescentov. Mnohí z nich majú všetko, čo chcú, dobre vedia, čo od dospelých žiadať, aby mohli v pohodlí do sýtosti vegetovať. A všetci túžia po láske.

Zahral si aj scenár

Príbeh o nenarodenom dieťati otvára citlivé otázky. Je vybudovaný na iskrivých dialógoch a hutných situáciách. Autorke sa podarilo vehementne odchytiť jazyk mládeže a povýšiť ho na komunikačnú úroveň hodnú divadelného diváka bez ohľadu na vek a skúsenosti.

Hra sa uvádza ako komiksový scénický náčrt alebo bábková činohra, čo z hľadiska inscenačnej kvality a invencie znamená v tomto prípade viac než dosť. Pôvodom bábkoherci sa objavujú po boku svojich bábkových miniatúr. Takáto forma hyperboly posilňuje divácke emócie a ako metafora detstva verzus dospelosti v kombinácii s ľudskými predsudkami pôsobí až dojímavo. Civilné herectvo s nábojom mierneho zveličovania robí hru napínavou.
Dômyselne zostavená scéna je jednoduchá - za otvormi paravánu sa ako v komiksových okienkach objavujú bábky aj ich živí dvojníci. Scénické čaro podčiarkujú detaily, ktoré priznávajú techniku vodenia bábok či motorickú prácu s rekvizitami.

Režisér necháva dokonca hrať aj papierový scenár, čím vtipne a s nadhľadom odkazuje na formálny status inscenácie. Paradoxne tým posúva scénické čítanie na úroveň plnohodnotného divadelného zážitku.