Český režisér BOHDAN SLÁMA si myslí, že jeho nový film Štyri slnká ľudí provokuje, pretože ho postavil celý na pocitoch a vymyslel mu iracionálny koniec. V týchto dňoch je v našich kinách. Rozpráva v ňom o manželoch, ktorí ničia život sebe aj svojim deťom, a hoci to vidia, úspešne ničia ďalej. Sláma to považuje za veľký a nevyriešený spoločenský problém.
Vy sa tuším nejako bránite happy endom.
„Vám sa nezdá, že sa tento film končí happy endom?“
Nezdá sa, že by sa vaše postavy nejako polepšili, keby do ich života nezasiahla tragická udalosť.
„To je ťažká otázka a ja naozaj neviem, či by si vedeli pomôcť, keby tej tragickej udalosti nebolo. Keď však človek robí hlúposti a stále len skúša a skúša, nejako ten jeho problém musí vybublať. Ak si rodič myslí, že má ešte nárok na svoj život, musí zákonite dostať facku. A ak mu nepomôže malá, dostane väčšiu.“
Nezodpovedným správaním rodičov trpí vo vašom filme dieťa. Ale aj tak v tom príbehu nedominuje hnev.
„Nedominuje, pretože film som nakrútil z pohľadu desaťročného chlapca a ten svojich rodičov miluje. Okrem toho, sú to úplne normálni ľudia. Každá žena si musí vedieť predstaviť, že odíde od svojho manžela, pretože sa zaľúbi do niekoho iného. Aj keby cítila zodpovednosť matky, nie je to taká nepredstaviteľná situácia. Možno v tomto filme majú rodičia viac chýb, ako je bežné, ale to preto, že film je metaforou a jeho podstata musí byť koncentrovaná. Preto nesú toľko vín a hriechov, pretože ich nesú aj za nás.“
Ako vidíte naše schopnosti a možnosti dospieť? Ak sa niekto stane rodičom dieťaťa, neznamená to, že ním sám okamžite prestane byť.
„Neviem, či dokážeme byť ukážkovo zodpovednými, ale mali by sme vedieť dospieť k rozhodnutiu, čo je v živote prioritné. Ak máme deti, nemôžeme si viac myslieť, že celý svet je pre nás. My sme tu, aby sme slúžili, tak ako naši rodičia slúžili nám. Ak tento model neudržíme, tak potom naše deti nebudú mať z čoho čerpať.“
Helena Třeštíková ešte v socializme nakrútila Manželské etudy, v ktorých dlhodobo sledovala niekoľko manželských párov. Všetky sa rozpadli. Veľa z nich aj preto, že ich k svadbe priviedla nuda alebo túžba po byte. Kde vidíte problém dnes?
„Je to veľká spoločenská otázka, všetko, čo sa týka medziľudských vzťahov. Narodili sme sa, aby sme si svoje vzťahy chránili – ak to nedokážeme, znamená to, že niečo s nami nie je v poriadku. Máme za úlohu mať dobré vzťahy s okolím a najmä sami so sebou. Všimli ste si, aké je aj to niekedy ťažké? Pritom každý sme svojím spôsobom obrovským zázrakom, už len preto, že existujeme, hoci len na chvíľku. Som veriaci človek – v tom zmysle, že láska a priateľstvo sú pre mňa absolútne hodnoty.“
Ako sa na vás prejaví, keď máte zlé vzťahy?
„Akokoľvek by bol človek cynický, v takýchto prípadoch musí trpieť. Odnáša si to telo, choré je srdce. Samozrejme, ľudia môžu skolabovať, aj keď majú vzťahy vynikajúce, ale toto je častá príčina. Trvalý pocit nespokojnosti zo svojho života, to je veľká bolesť, žiaľ, o tom sa málokedy hovorí, pretože nás trápia aj práca a peniaze. Indiáni vravia, že základom fungovania dobrej spoločnosti sú dobré vzťahy.“
Aj majú nejakú metódu, ako ich dosiahnuť?
„To neviem, ale cítim v tom múdrosť a poznanie, ktoré by nikdy nemalo zísť z obehu.“
Preto je vo vašom filme dedinský šaman? On najprv vyvoláva úsmev, ale vysvitne, že nie je oveľa viac mimo ako iné postavy.
„Môžeme si hovoriť, že je to zblúdený blázon, koniec filmu to spochybní. On sa od začiatku snaží príbeh manželov liečiť, skúša všetko, len aby nevznikli problémy, akurát sa mu to nie celkom darí, pretože je šamanom len istej úrovne. Mám ho najradšej z celého filmu, s čistým srdcom bojuje za záchranu ľudí.“
Ľudia dnes hovoria o viere, joge, zdravej strave a životnom štýle. Je to pre vás znak, že sa aspoň snažia niečo so sebou robiť?
„Prešli sme revoltou, nástupom ateizmu, neviery, a teraz je náš cit pre spiritualitu v troskách. Nemáme žiadny pevný základ, tak ako mali naši predkovia v katolíckej viere. Vtedy bol systém jasný, duša v pevnej ochrane. Lenže náš spirituálny duch – opisuje ho Jung a prisudzuje mu rovnakú silu ako iným pudom – musí byť nejako saturovaný. Či sme, alebo nie sme veriaci, hľadáme si svoju spirituálnu rovinu a neraz je až komické, v akých podobách sa prejavuje.“
Ale zdá sa vám to hľadanie aspoň trochu pozitívne?
„Zdá sa mi ľudské. Zrejme neexistuje človek, ktorý by nemal pri smrti niekoho blízkeho, nádej, že niekde je. A či je to aj pravda, to už je otázka viery.“
A trochu aj vášho filmu.
„Dosť sa zabávam nad tým, ako majú niektorí ľudia problém s postavou šamana a koncom filmu. Jeho vyznenie pichlo do osieho hniezda, do ktorého sa v Česku – a na Slovensku to bude asi podobné – neštuchá. A teraz z neho vyletel kopec otázok a emócií, pozitívnych aj negatívnych.“
Cítite diktát racionalizmu?
„Pre racionálne zameraných ľudí je tento film čistou provokáciou. Je totálne postavený na emóciách a končí sa v iracionálnej rovine. A vlastne sa im vôbec nečudujem, že ich irituje. Vychádzal som zo svojich pocitov, citov, prežívania, na čo mám sväté právo. Ak to vzbudzuje debatu, je to len dobre. Môžeme sa hádať o všeličom, ja som chcel len poukázať na to, aké sú niektoré spory malicherné. Zásadné je pocítiť, aký veľký je rozdiel medzi byť a nebyť. Ak toto ľudia pochopia, majú ešte v živote šancu. Preto som vám hovoril, že môj film má happy end. Mega happy end.“
Prečo teda hovoríte, že vyvolal veľa negatívnych emócií?
„Lebo otvoril aj ďalšiu nepríjemnú otázku, a to je téma smrti. Debatu o nej sme odstrčili, prestali sme ju vnímať ako prirodzenú súčasť života, spravili sme z nej strigu, s ktorou nikto nechce nič mať, a tvárime sa, že neexistuje. Každý si to môže takto pekne predstavovať, ale aj tak raz bude konfrontovaný s tým, že život je konečný a že konečný je aj život našich blízkych. Mňa zaujíma, čo vlastne smrť znamená a ako sme schopní pozerať sa na život, keď si zároveň uvedomujeme aj ju. Nie sú potom vzťahy naozaj najdôležitejšie? Ak niekomu zomrie blízky človek, s ktorým si nestihol vyčistiť vzťahy, budú sa s ním výčitky ťahať do konca života.“
Štyri slnká mali premiéru na festivale v Sundance. Robert Redford ho založil ako miesto pre nezávislý film, ale už sa naň tlačia aj veľké štúdiá, aby si spravili reklamu. Zostal ešte miestom filmovej čistoty?
„Ale áno. Je pravda, že festival sa nafúkol a pána Redforda to aj hnevá. Ešte stále však tento festival reprezentuje to najlepšie z americkej nezávislej kinematografie. Hollywoodski dravci krúžia okolo a nezostáva im nič iné, len sa poriadne dívať. V Hollywoode chýbajú príbehy, ktoré by prekvapili. Preto chodia na Sundance objavovať, čo slobodní filmári vyrobia, a dúfajú, že narazia na niečo, na čo v tých obrovských tímoch a s obrovskými prachmi nedokázali sami prísť. Mne sa zdá, že aj to je krásny zmysel festivalu.“
Čo vy považujte za úspešný film?
„Kritérií je veľa. V Česku a na Slovensku môžu vysokú návštevnosť dosiahnuť filmy, ktoré sú zábavné, mierne cynické, je v nich dostatok sexu, luxusu a humoru. Ale veď fajn, všetci sa radi zabavíme.“
A keby sme sa nebavili len o číslach návštevnosti?
„Napríklad ja sa snažím rozprávať o niečom, čo nás trápi. Príbehy sa rozprávajú, odkedy je človek človekom, pretože vyjadrujú istú skúsenosť. Môžeme sa tváriť, že sme múdri a že všetko vieme, no sú chvíle, keď nerozumieme ani sami sebe a prekvapujeme sa, v dobrom aj v zlom. Aj keby sme vo filmoch opakovali iba prastaré a známe príbehy, potrebujeme ich, lebo nás držia v sieti hodnôt. Bez ich znalosti nemôžeme dobre konať, pretože skutočnosť je vždy zložitejšia, ako si vieme predstaviť.“
