„Prekladaniu ruskej poézie som venoval svoje dni, týždne, mesiace i roky,“ píše v úvode knihy Ján Zambor. Ponúka v nej podstatný výber z vyše štyridsaťročnej práce v tejto oblasti.
Na prekladaní ruskej poézie všetkých čias a režimov sa u nás zúčastňovalo (a nezriedka priživovalo) veľa básnikov i nebásnikov, vďaka čomu máme hŕbu zlých prekladov (najmä klasiky), no máme aj veľmi dobrého Feldekovho Majakovského. Kvalitné prekladanie svetovej poézie do slovenčiny sa začína zhruba koncom 50. rokov minulého storočia a reprezentujú ho mená (výberovo) Mihálik, Válek, Turčány, Buzássy, Feldek...
Po intuitívno-voluntaristických prekladateľoch starších generácií kladú dôraz na seriózne filologické a interpretačné zvládnutie originálu a jeho kreatívne pretlmočenie do aktuálnej básnickej slovenčiny. Zambor – básnik, rusista a literárny vedec – pokračuje v Knihe ruskej poézie (Vydavateľstvo Michala Vaška) práve v tejto línii. Otázkou ostáva, komu jeho/naša generácia odovzdá štafetu básnického prekladu...
Podrobne vysvetľuje genézu svojich prekladov a zdôvodňuje preferencie pri výbere básnikov. Niektorých preložil príležitostne, iným venoval sústredenú pozornosť a výbery z nich vydal knižne. Preto sa aj v tejto knihe logicky najviac miesta ušlo Puškinovi, Lermontovovi, Briusovovi, Achmatovovej. Cvetajevovej a Pasternakovi.
Z prekladov ich básní najvýraznejšie vystupujú do popredia konštitutívne prvky Zamborovej prekladateľskej mentality – rešpekt voči významu originálu, primeraná striedmosť (miestami na úrok „božskej iskry“) výrazových prostriedkov a dôsledná ekvivalencia rytmických a metrických štruktúr originálnych básní bez ujmy na prirodzenej dikcii verša.
Portréty básnikov, poznámkový aparát a zoznam základnej literatúry posúvajú Zamborovu knihu aj do kategórie študijných príručiek. No neodpustím si malú výhradu: na jeho mieste by som zúžil počet autorov i básní a nahradil ich publikovaním originálov niektorých kultúrne najdôležitejších básní. Čiastočná dvojjazyčnosť textov by určite bola pridanou hodnotou tejto knihy. Priamu konfrontáciu s textom originálu si prekladateľ Zamborovej úrovne môže, ba priam má dovoliť.
Od čias knižnej edície Básnický preklad, ktorá vychádzala v Slovenskom spisovateľovi na prelome 70. a 80. rokov, nemali slovenskí prekladatelia poézie možnosť prezentovať svoje dielo v takýchto reprezentatívnych výberoch. V slobodných časoch je Zamborova kniha prvou lastovičkou. Verme, že nie poslednou.
